Filmový King Kong sa vrátil do kín len pred pár rokmi, avšak ten skutočný vyhynul pred 100 000 rokmi za nejasných príčin.
Jej meno je Gigantopithecus, opica vysoká tri metre s váhou päťkrát väčšou než je priemerná váha človeka. Na vrchole mohla byť približne pred 1 000 000 rokmi, kedy obývala oblasti od južnej Číny až po Indočínu. Zaujímavosťou je, že dodnes chýbajú podklady, ktoré by dokázali opísať anatomický vzhľad Gigantopithecusa. To isté platí aj o zvykoch tejto opice.
Prvé hypotézy o príčinách jej vyhynutia hovoria, že sa „megaopica“ nedokázala adaptovať na zmenenú klímu a vyhynula od hladu.
Ako uvádza web phys.org jediné fosílne nálezy Gigantopithecusa sú štyri dolné čeľuste, a to len čiastkové. Okrem toho máme k dispozícií asi 1000 zubov tohto jedinca. Prvé sa podarilo objaviť úplnou náhodou v lekárňach v Hongkongu v roku 1930, kde boli predávané ako „dračie zuby“. Predpokladá sa, že jej najbližším príbuzným je orangutan, aj tu však panujú rozpory či bola megaopica čierna alebo zlato–červená. Neznámy je aj spôsob akým sa pohybovala, aj keď sa dá predpokladať, že pôvodne využívala štvoricu končatín. Vytvárajú sa aj ďalšie otázky. Bola opica vegetarián alebo mäsožravá?
Prvé výskumy izotopov uhlíka v zubnej sklovine megaopice naznačujú, že bola prísnym vegetariánom. Z toho vyplýva, že živý King Kong musel žiť výlučne v lese. Ďalšie štúdie poukazujú na množstvo potravy, ktoré opica dokázala skonzumovať, čo sa jej stalo osudné. Nielen, že nedokázala pozmeniť potravinové preferencie ale nedokázala držať ani diétu počas chladného obdobia doby ľadovej. Pre porovnanie, iné opice či ľudoopy boli schopné toto obdobie prežiť, pravdepodobne preto, že boli schopné vyliezť pre potravu aj na vyššie stromy.
Tak či onak absencia fyziologickej schopnosti odolávaniu stresu a nedostatku potravín ako aj ekologická flexibilita poslala opicu do zabudnutia. Každopádne dnes je King Kong viac mýtom ako reálne existujúcim primátom, ktorý mohol vládnuť svojej dobe.
Zdroj: phys.org, journals.elsevier
Image Credit: "Gorilla gorilla11" by Pierre Fidenci - [1]. Licensed under CC BY-SA 2.5 via Commons
jajko65