Tisíce rokov predtým, ako sa strojové učenie a samo-riadenie(sa) automobilov stalo realitou, príbehy obrovského bronzového robota Talósa, umelej ženy Pandory a ich tvoriaceho boha, Héfaistosa, vzrušovali predstavivosť ľudí v starovekom Grécku.
Historici zvyčajne stopujú myšlienku automatov až do stredoveku, keď boli vynájdené prvé samohybné zariadenia, ale koncept umelých živých tvorov sa datuje do mýtov a legiend pred najmenej 2700 rokmi, povedala Adrienne Mayor, z Katedry klasikckých štúdii na Stanfordskej Fakulte humanitných vied. Tieto staroveké mýty sú predmetom najnovšej Mayorovej knihy, Bohovia a roboti: Mýty, Stroje a Staroveké Sny o technológii.
"Naša schopnosť predstaviť si umelú inteligenciu siaha až do čias staroveku," povedala Mayorová, ktorá je tiež členom Centra pre pokročilé štúdia v behaviorálnych vedách v Stanforde za rok 2018-19. "Dlho predtým, ako sa vďaka technickému pokroku objavili samostatne sa pohybujúce zariadenia, boli myšlienky o umelom živote a robotoch skúmané v starých mýtoch."
Mayorová, historička vedy, povedala, že najstaršie témy umelej inteligencie, robotov a samohybných predmetov sa objavujú v diele starých gréckych básnikov Hesioda a Homéra, ktorí žili približne medzi rokmi 750 a 650 p.n.l.
Príbeh o Talósovi, ktorý sa prvýkrát spomína okolo roku 700 p.n.l. od Hesioda, ponúka jednu z najskorších koncepcií robota, povedala Mayorová.
Mýtus opisuje Talósa ako obrovského bronzového muža, ktorého postavil Héfaistos, grécky božský kováč a patrón tvorivosti a technológii. Talós bol poverený Zeusom, kráľom gréckych bohov, aby chránili ostrov Kréta pred útočníkmi. Každý deň prechádzal okolo ostrova trikrát a vrhal balvany na približujúce sa nepriateľské lode.
Smrť Talósa na gréckej váze približne z roku 450 p.n.k. Credit: Forzaruvo94
Vo svojom jadre mal obor kanálik vedúci z hlavy až po jednu z jeho nôh, ktorý obsahoval záhadný životodárny zdroj od bohov, ktorých Gréci nazývali ichor. Ďalší starobylý text, Argonautica, ktorý sa datuje do 3. storočia p.n.l., opisuje, ako čarodejnica Medea porazila Talósa tým, že odstránila skrutku na jeho členku a nechala tekutinu ichorov vytekať, povedala Mayorová.
Mýtus o Pandore, prvýkrát opísaný v Hesiodovej Theogonii, je ďalším príkladom mytického umelej bytosti, tvrdí Mayorová. Hoci oveľa neskoršie verzie príbehu vykresľujú Pandoru ako nevinnú ženu, ktorá nevedomky otvorila škatuľu zla, Mayorová hovorí, že Hesiodov originál popísal Pandoru ako umelú, zlú ženu postavenú Héfaistosom a poslanú na Zem na rozkaz Zeusa, aby potrestala ľudí za objavenie ohňa.
"Mohlo by sa tvrdiť, že Pandora bola akýmsi druhom umelej inteligencie," hovorí Mayorová. "Jej jediným poslaním bolo preniknúť do ľudského sveta a otvoriť jej pohár utrpenia."
Okrem vytvorenia Talósa a Pandory, mýtický Héfaistos vytvoril ďalšie samohybné objekty vrátane súboru automatizovaných slúžiek, ktoré vyzerali ako ženy, ale boli vyrobené zo zlata. Podľa Homérovho rozprávania o mýte Héfaistos dal týmto umelým ženám znalosti bohov. Mayorová argumentuje, že by mohli byť považované za prastarú mýtickú verziu umelej inteligencie.
Staroveké mýty, ktoré Mayorová skúmala vo svojom výskume zápasia s morálnymi dôsledkami výtvorov Héfaistosa.
"Ani jeden z týchto mýtov nemá potom ako sa umelé bytosti pošlú na Zem dobrý koniec," povedal Mayorová. "Je to skoro ako keby mýty hovorili, že je skvelé mať tieto umelé veci na nebesiach, kde ich používajú bohovia. Ale akonáhle sa stretnú s ľuďmi, dosiahneme chaos a zničenie."
Mayorová hovorí, že mýty podčiarkujú fascináciu ľudstva vytváraním umelého života.
"Ľudia majú nutkanie predstavovať si, čo ešte nie je možné," povedala Mayorový. "Existuje nadčasové prepojenie medzi predstavivosťou a vedou."
Autor tlačovej správy: Alex Shashkevich
Zdroj: news.stanford.edu
Pridať nový komentár