AMD Phenom II X6 1055T – technické detaily a ladenie

Po uvedení prvých šesťjadrových procesorov Phenom II sa stal model 1055T veľmi zaujímavou voľbou – za cenu len pár Eur nad doteraz najrýchlejším Phenom II X4 965 ponúka 1055-ka dve jadrá navyše a technologickú novinku v podobe Turbo Core. V teste sa pozrieme na všetky novinky, funkciu TurboCore a samozrejme pretaktovanie a podvoltovanie.

Úvod

Súčasná generácia procesorov od AMD má pomerne ťažkú pozíciu na trhu. Oproti konkurencii majú Phenom II čipy nižší výkon na takt, a teda aby boli konkurencieschopné, musia byť nastavené na vysoké frekvencie. Tak je napríklad pre 2,66GHz štvorjadro Core i5 750 hlavným konkurentom 3,2GHz Phenom II X4 955, resp. 3,4GHz Phenom II X4 965. Vysoké frekvencie však neboli dostupné vždy – pri prvej inkarnácií K10 architektúry, čo boli 65nm Phenom-y, sa aj pri najlepšom snažení nepodarilo vyrobiť procesor s taktom vyšším ako 2,6GHz. Navyše chýbala aj väčšia L3 cache.

V tej dobe prichádza AMD s novou taktikou – za rovnakú cenu ako konkurencia ponúka viac jadier. Tam kde Intel predáva dvojjadrové čipy, má AMD v ponuke trojjadrá, prípadne lacné štvorjadrové Athlon-y. Aj keď možno výkonom pri záťaži využívajúcej menší počet jadier AMD zaostáva, pri testoch s plným vyťažením procesora sa dostáva táto výhoda do popredia.

Podobnú situáciu vyrobila firma AMD aj s uvedením prvých desktopových šesťjadrových procesorov – Phenom II X6 1055T a 1090T. Prvý menovaný má cenu nastavenú presne na úrovni Core i5 750 (4 jadrá) a najvyšší model zas na úrovni Core i7 860 / Core i7 930 (4 jadrá + HyperThreading). Opäť teda platí, že AMD ponúka za rovnakú cenu viac jadier.

Dnes sú dostupné iba dva modely – 1090T s odomknutým násobičom a 125W 1055T. X4 960T sa možno do voľného predaja ani nikdy nedostane, údajne je určený iba pre OEM výrobcov počítačov.

Už prvé recenzie ukázali, ako sú na tom tieto procesory s výkonom. Pri využití všetkých dostupných jadier sú vo výhode, oproti starším Phenom II X4 majú výhodu aj vo vyššom výkone pri menej vláknových záťažiach – vďaka Turbo Core. Intel si stále zachováva výhodu vyššieho výkonu pri aplikáciách využívajúcich menej jadier a tiež má podstatne lepšiu spotrebu svojich čipov.

Úlohou dnešného testu však nie je potvrdiť či vyvrátiť tieto už známe závery, čísla výkonu v tradičnej palete testov jednoducho doplníme k ostatným výsledkom v neskoršom článku. Namiesto toho sa dnes sústredíme na to, čo robí Phenom II X6 čipy výnimočnými a na ich prevádzkové vlastnosti, resp. možnosti ladenia.

Phenom II X6

Podľa názvu Phenom II X6 by sa dalo usudzovať, že tieto novinky sú len tradičné Phenom II X4 s dvojicou jadier navyše. Pokiaľ sa pozrieme na špecifikácie a jadrá, skutočne to aj platí:

Jadro Thuban je od Deneb-u väčšie asi o 25%, čo by približne zodpovedalo pridaniu dvoch jadier. Aj fotografie reálnych jadier ukazujú, že k základnému dizajnu štvorjadrového Deneb-u boli jednoducho „nalepené“ dve ďalšie, spolu s L2 cache. L3 cache ostáva rovnakej veľkosti – teda 6MiB. Nastalo isté preusporiadanie prvkov, architektúra však ostáva totožná.

Prvá odlišnosť však prichádza s TDP. Ako je naznačené v tabuľke, aj štvorjadrové Phenom II X4 aj nové Phenom II X6 majú maximum na 125W. Jednoduchá matematika však pokladá otázky – ako je možné, že pri totožnej frekvencii (napr. Phenom II X4 955 vs. Phenom II X6 1090T) ale o 50% vyššom počte jadier je TDP rovnaké – 125W? V AMD, respektíve už v Globalfoundries, museli vymyslieť niečo, čo im dovolilo udržať spotrebu na prijateľných hodnotách aj po pridaní dvoch jadier.

Odpoveď je pomerne jednoduchá. Thuban procesory majú navyše low-k dielektrickú vrstvu, ktorá znižuje stratové prúdy v čipe. Toto je špecialita desktopových Phenom II X6, niečo také nenájdeme v serverových Opteronoch ani v iných Phenom-och. Dá sa povedať, že je to výsada najnovšej E0 revízie.

Vďaka tomuto vylepšeniu 45nm SOI výroby môžu mať šesťjadrá vysoké frekvencie, až do 3,2GHz. Pôvodné špekulácie, dávno pred uvedením procesorov na trh, hovorili o maxime na 2,8GHz.

Druhá odlišnosť od bežných známych Phenom-ov je funkcia Turbo Core...

TurboCore

S nástupom viacjadrových procesorov museli Intel a AMD pristúpiť ku kompromisu – aby sa čipy zmestili to stanoveného limitu TDP, museli bežať jadrá na nižších napätiach, a teda aj frekvenciách. Výkon pri viacvláknových úlohách je vynikajúci, v prípade využitia jedného či dvoch jadier, čo je stále väčšina „bežnej“ každodennej záťaže, však tieto procesory zaostávali za vysoko taktovanými dvojjadrami.

Vynikajúci ťah spravil Intel s prvými Core i7 procesormi, neskôr ešte zlepšil u platformy LGA1156. Obetoval 1 milión tranzistorov pre špeciálnu jednotku v jadre, ktorá sleduje prevádzkový stav procesora a ak existuje priestor, umožní jednotlivé jadrá automaticky pretaktovať. Najviac samozrejme pri jedno či dvojvláknových aplikáciách, ale často sa stáva že procesor pracuje na zvýšenej frekvencii aj pri vyťažení všetkých jadier – ak to dovolí aktuálna spotreba a teplota. Hlavný cieľ je však zvýšiť výkon viacjadrových procesorov aj pri softvéri využívajúcom menej jadier. Takto vybavené čipy potom majú vysoký výkon pri potrebe všetkých jadier, ale taktiež dokážu ponúknuť vysoký takt pre aplikácie neuspôsobené pre multi-core CPU.

AMD v tom čase nemala odpoveď, určitou náhradou boli Smart Profiles v nástroji na pretaktovanie Overdrive. Poriadna, hardvérová, implementácia automatického pretaktovania však prišla až s novými šesťjadrami – AMD nazýva funkciu ako Turbo Core. Od Turbo Boost Intel-u sa však v mnohých veciach líši.

Na rozdiel od Intel-u, AMD nepoužíva žiadnu prídavnú logiku na funkciu Turbo Core. Namiesto toho je toto automatické pretaktovanie iba rozšírením tzv. P-stavov procesora, definovaných technológiou Cool´n´Quiet.

U Phenom II X4 procesorov a ostatných čipov sú „uzamknuté“ násobiče jednotlivých jadier, alebo lepšie povedané – sú spolu späté. Prvé Phenom procesory (65nm) mali možnosť taktovať jadrá zvlášť, to ale spôsobovalo zníženie výkonu. Na príčine bol sheduler systému Windows, ktorý „prehadzuje“ procesy medzi jadrami, pričom sa často stávalo že práve aktívny proces sa preradil na jadro, ktoré práve v tom momente bolo v stave zníženej frekvencie 800MHz. Zapnutím Cool´n´Quiet teda došlo k niekoľkopercentnému poklesu výkonu.

S Phenom II X6 AMD opäť uvoľňuje tieto násobiče, a to práve kvôli funkcii Turbo Core. Ak by boli aj naďalej násobiče jadier späté, nebolo by možné zabezpečiť automatické pretaktovanie iba niektorých z šestice jadier.

Funkcia Turbo Core zakročí vždy vtedy, ak je plne vyťažené jedno, dve alebo tri jadrá. Ich frekvencia sa vtedy automaticky zvýši zo základného taktu o 400MHz (model 1090T z 3,2GHz na 3,6GHz) až 500MHz vyšší (model 1055T z 2,8GHz na 3,3GHz). V prípade že je vyťažených viac jadier ako tri (teda štyri, päť alebo všetkých šesť), ostáva frekvencia na základnom takte (3,2GHz – 1090T, 2,8GHz – 1055T).
Čo sa medzitým deje s nevyťaženými jadrami? Podľa všetkých dostupných zdrojov by sa mali tieto podtaktovať na 800MHz, merania z nástrojov K10Stat či dokonca AMD OverDrive však ukazujú opak – a totiž to, že jadrá ostávajú na svojom základnom takte. Napríklad Turbo Core pretaktuje dvojicu jadier na 3,3GHz, a ostatné štyri sú na 2,8GHz, pričom by mali byť na 800MHz. Neplatí to však úplne vždy – niekedy takt kolíše medzi 800MHz a 2,8GHz. Nástroj TMonitor zas deteguje správny stav – a to s podtaktovaním neaktívnych jadier.

Ktoré z týchto meraní je správne je ťažké rozhodnúť, teoreticky však musí platiť podtaktovanie na 800MHz. Pri takom stave totiž môže byť dostatočný priestor v TDP na to, aby sa vyťažené jadrá pretaktovali.

Ak by však skutočne ostávali nevyťažené jadrá na základnom takte, aspoň by sa eliminoval problém s poklesom výkonu pri „prehadzovaní“ procesov – každé jadro by čakalo na vysokej frekvencii a aplikácia by nemusela „prebúdzať“ jadro na vyšší takt (čo trvá určitý čas – hlavná príčina poklesu výkonu pri zapnutom Cool´n´Quiet).

Pri automatickom pretaktovaní sa dostávame k ďalšiemu rozdielu oproti riešeniu Intel-u. Intel procesory majú zavedený aj tzv. power-gating. Ten zaručí takmer úplné vypnutie neaktívnych jadier, dokonca ich odpojenie od napájania, zatiaľ čo ostatné jadrá sú v pretaktovanom Turbo Boost stave. U AMD je to trocha inak – neaktívne jadrá (by sa mali) podtaktovať na 800MHz, následne sa všetkým jadrám zvýši napätie na cca 1,45V a aktívne jadrá sa pretaktujú. Ku celkovej spotrebe tak prispievajú aj neaktívne jadrá, čo je nevýhoda toho, že AMD nemá implementovanú žiadnu techniku power-gatingu. Keďže ale neaktívnymi jadrami neprechádza záťažový prúd, nie je dopad tak tragický.

A aký je dopad na výkon? Keďže sa dá očakávať nárast iba u menej vláknových aplikácií, obmedzíme test iba na pár vhodných benchmarkov:

Tak ako sa dalo predpokladať, aplikácie využívajúce všetky dostupné jadrá majú rovnaký výkon, keďže TurboCore nezasahuje, u ostatných je nárast viditeľný – od 8,5% až po 14%. V hrách sa procesor prejavil iba v nízkom rozlíšení, a aj to iba nárastom asi o 2%. Celkom jasne je obmedzením v tomto prípade grafická karta (Radeon HD4850 1GB OC). Zrejme je najvyšší čas aktualizovať testovaciu zostavu.
Výkonový bonus celkom zodpovedá nárastu frekvencie, ktorý je v prípade testovaného Phenom II X6 1055T cca 18%. AMD týmto teda zmazáva jednu z nevýhod viacjadrových čipov, podobne ako to spravil Intel už v roku 2008.

Pretaktovanie

Pretaktovanie Phenom II X6 sa v základnej podstate v ničom nelíši od pretaktovania ostatných AMD procesorov. Všetky frekvencie systému sa odvíjajú od základného taktu 200MHz, pre nás sú najdôležitejšie tieto položky:

- Frekvencia CPU
- Frekvencia pamäťového radiča+L3 cache (CPU-NB)
- Frekvencia RAM pamätí
- Frekvencia HyperTransport zbernice

Všetky ostatné frekvencie môžeme ponechať v BIOSe na voľbe Auto. Každá frekvencia má svoj násobič, ktorým sa získava jej výsledná hodnota. Napríklad procesor Phenom II X6 1055T má základný takt 2800MHz, teda 200MHz (základný takt) * 14 (násobič CPU). Pri pretaktovaní procesora s otvoreným násobičom je situácia veľmi jednoduchá, v našom prípade však máme násobiče smerom nahor obmedzené, preto budeme taktovať zmenou základnej frekvencie 200MHz.

Pri ladení treba mať na pamäti niekoľko zásad:

- Udržovať zmenou násobiča frekvenciu HT zbernice okolo jej základného stavu 2000MHz
- Frekvencia CPU-NB (pamäťového radiča) nesmie nikdy byť nižšia, ako frekvencia HT zbernice
- Pamätať na frekvenciu RAM pamätí a podobne ako pre HT zbernicu im zmenou násobičov udržovať radšej nižšiu frekvenciu, napríklad okolo 1333MHz (od 1066 do 1600MHz by nemal nastať žiaden problém)
- Vyššie frekvencie si vyžadujú zvýšené napätia, ak teda narazíte na nestabilitu, skúste zvýšiť napätia CPU, CPU-NB, HT zbernice či RAM pamätí. Ostatné napätia by mala základná doska „ošéfovať“ celkom dobre aj sama (neplatí pre veľmi vysoké pretaktovanie)

U nových šesťjadier však prichádza aj ďalšia položka, na ktorú treba dávať pri pretaktovaní pozor. Je ním práve funkcia Turbo Core. Aj tá pracuje s násobičmi pre jednotlivé jadrá (zvyšuje ich podľa záťaže) a teda zmenou taktu zbernice 200MHz na vyššie hodnoty sa mení aj maximálny takt Turbo Core. Ak u Phenom II X6 1055T zvýšime takt z 200MHz na 220MHz, pretaktujeme ho z 2,8GHz na 3080MHz. To zvládne čip aj na základnom napätí. Zmení sa však aj frekvencia v Turbo Core režime – z 3,3GHz na 3,63GHz. Napätie pre TurboCore nemáme možnosť cez BIOS zvýšiť, preto treba dôkladne otestovať stabilitu, alebo jednoducho TurboCore úplne vypnúť. Tým sa vyhneme problémom a môžeme pretaktovať procesor ďalej.

Podľa mojich testov je celkom bezpečné pretaktovanie so zapnutým Turbo Core a na základnom napätí do frekvencie 230MHz (3,2GHz takt CPU, 3,8GHz Turbo Core (automaticky navýšené napätie na 1,45V)).
Ak chcete zachovať TurboCore aktívne a taktovať vyššie, základné dosky ponúkajú možnosť zmeniť maximálny násobič, ktorý funkcia použije. U Phenom II X6 1055T tak namiesto 16,5 je možné zvoliť 16, prípadne 15,5 a nižšie, čím sa síce zníži výhoda TurboCore, ale na druhej strane ostáva väčší priestor pre taktovanie. Ak ale chcete vyžmýkať z procesora čo najviac, odporúčam TurboCore vypnúť úplne.

Po vypnutí TurboCore je pretaktovanie už len na splnení vyššie spomínaných podmienok. Postupným zvyšovaním frekvencie, napätia a testovaním stability som dospel ku krivke, ktorá reprezentuje, aká maximálna stabilná frekvencia je možná pri danom napätí. Graf platí síce iba pre tento konkrétny kus procesora, no môže byť aspoň približným vodítkom pre ostatných majiteľov Phenom II X6 1055T. Prioritou je takt CPU jadier, frekvencia a napätie pamäťového radiča boli prispôsobované stabilite, nepredstavujú teda úplne ideálne nastavenie. Základná doska trocha zvyšovala napätie oproti nastavenému, akceptované sú preto merania s multimetrom priamo z výstupu napájacieho obvodu a nie cez detekčný softvér.

Nastavené napätie na 1,275~1,276V, v záťaži detegované ako 1,304V a reálne napätie 1,352V

V oblasti okolo základného napätia sa jeho zvyšovanie odráža na dosiahnutej frekvencii najlepšie, nad 1,3V je už krivka menej strmá. Na napätí 1,5V sú ešte stabilné takty medzi 4GHz a 4,1GHz, pri relatívne stále nízkych 1,3V veľmi pekný takt 3,7GHz. Všetko samozrejme v 64-bit operačnom systéme. Opäť ale pripomínam, že sa jedná o reálne hodnoty, merané na napájacom obvode procesora, preto to berte do úvahy keď sa pri pretaktovaní budete riadiť napríklad informáciami z CPU-Z.

Nasledujúci graf zobrazuje závislosť frekvencie, napätia a prislúchajúcej spotreby (celej PC zostavy). Ako je zrejmé, pri nižších napätiach a frekvenciách stúpa spotreba menej strmo, od približne 1,4V už je rast citeľnejší. Celkom nevýhodné je napríklad pri frekvencii 4GHz dvíhať napätie až na 1,5V, keďže kvôli 100MHz navyše sa neoplatí „priplácať“ za vyše 36W spotreby. Ideálna oblasť vyzerá byť medzi 1,3V a 1,4V (reálneho) napätia.
V stave bez záťaže je spotreba takmer vždy rovnaká, na mierne zvýšenie vplýva iba vysoký takt a zvýšené napätie pamäťového radiča (ktorý zahŕňa aj veľkú L3 cache).

Na frekvencii 4,1GHz pri napätí 1,5V som otestoval procesor nielen nástrojom stability Linx ale aj sériou testov výkonu. V tabuľke je porovnanie so základným taktom 2,8GHz s TurboCore na 3,3GHz. Ako je vidno, nárast je vysoký. Niet divu, veď pretaktovaním sa získala frekvencia o 1300MHz vyššia oproti pôvodnému stavu. Tomu však zodpovedá aj spotreba (+125W) a zahrievanie, ktoré už samozrejme vyžaduje kvalitný chladič (v mojom prípade spoľahlivá redakčná Noctua NH-U12P).

Spotreba a podvoltovanie

Meranie spotreby zahŕňa kompletnú PC zostavu, teda čísla nepredstavujú spotrebu procesora ale počítača ako celku. Ten pozostával z týchto komponentov:

- AMD Phenom II X6 1055T
- MSI 890FX-GD70
- 2x1GB DDR3 Kingston HyperX @ 1333MHz CL7
- Seagate Barracuda 7200.10 160GB, 7200rpm
- Gigabyte Radeon HD4850 1GB OC
- Gigabyte Odin GT 800W
- Noctua NH-U12P

Spotrebu som meral pre jednotlivé stavy zaťaženia – teda od stave bez záťaže, cez vyťaženie jedného, dvoch a troch jadier, keď je aktívna funkcia Turbo Core, až po plné vyťaženie všetkých šiestich jadier. Nastavenie napätí bolo ponechané na základnú dosku, teda bez manuálnych zmien.

Tieto výsledky krásne ukazujú, ako funguje TurboCore. Všimnite si, že v plnom vyťažení všetkých jadier je spotreba 200W. To sa teda dá považovať za hornú pracovnú hranicu TDP procesora. V stave, keď pracuje funkcia Turbo Core na maximum – teda automaticky pretaktuje trojicu jadier, je spotreba totožná s touto hranicou TDP. Presne teda platí to, čo AMD uvádza vo svojich materiáloch – že Turbo Core využíva voľný priestor v nižšej spotrebe čipu na samočinné pretaktovanie jadier. Spotreba 200W nie je nikdy prekročená. Ak by sa zvýšil takt čo i len o jeden násobič, alebo pridalo k Turbo Core ešte jedno jadro či viac navýšilo napätie, hranica TDP by bola prekročená.

Celkom iste je pretaktovanie zaujímavejšie pre väčšiu skupinu ľudí, ako je podvoltovanie, teda znižovanie napätia. Cieľ tohto procesu je jednoduchý – zachovať pôvodný výkon pri zredukovanej spotrebe a teplote. Na to je treba znižovať napätie procesora, pri stálom sledovaní stability. Podobne ako príliš vysoké frekvencie a napätie totiž vedie k nestabilite aj príliš nízke napätie.
Priestor na znižovanie je v podstate vždy, lebo výrobca nastavuje svoje čipy pri výrobe na konzervatívnejšie napätia, alebo inak povedané – ide „na istotu“. Tie, ktoré si dovolí vyladiť na nižšie napätia, potom predáva ako úsporné verzie (označené ako „e“ u AMD, resp. ako „s“ u Intel) za zväčša neprimerané príplatky. Pritom nie je problém si takýto procesor „vyrobiť“ aj svojpomocne.

Na ladenie AMD procesorov existuje niekoľko veľmi podarených softvérových nástrojov, ktoré dokážu pozmeniť definované chovanie Cool´n´Quiet. Mojim obľúbeným je K10Stat. Návod na jeho používanie, vrátane video sprievodcu, nájdete na tomto odkaze.

V najnovšej verzii K10Stat správne rozpoznáva šesťjadrový procesor, vrátane jeho pridaného Turbo Core stavu. Funkcia sa dá tiež vypnúť, pričom reštart nie je nutný. Na screenshote vidíte základný stav, aký je pre procesor definovaný cez Cool´n´Quiet priamo z fabriky. Na takte 2,8GHz má Phenom II X6 1055T pomerne nízke napätie 1,275V, v stave automatického pretaktovania sa potom pre všetky jadrá aplikuje napätie 1,45V. Keďže je tento testovaný model s uzamknutými násobičmi smerom nahor, nedá sa tak jednoducho pretaktovať priamo z K10Stat ako Black Edition procesory. Celkom voľne však možno meniť napätia.

Celý veľmi zdĺhavý proces ladenia, skúšania a testovania stability vynechám a predostriem vám rovno výsledky, a to vrátane merania dopadu na spotrebu. Pokusy prebiehali pri základnom takte, menené bolo napätie CPU jadier, pamäťový radič mal svojich 1,125V (1,165V reálne) nastavených po celý čas.

Phenom II X6 1055T má celkom dobrý talent na znižovanie napätia. Hlavne funkcia Turbo, inak nastavená na 1,45V, bezchybne funguje aj pri cca 1,25V (reálne trocha viac, kvôli základnej doske ktorá napätie pridáva). Pokles spotreby je viac ako vynikajúci – v plnej záťaži sa ušetrí takmer 50W, čo bolo pre mňa však prekvapením je skoro 10W úspora v stave bez záťaže. Nižšie napätie v tomto stave totiž málokedy prináša také zlepšenie, keďže procesorom vtedy neprechádza záťažový prúd. Obdobne sa zmenila aj spotreba pri rôzne zaťažených jadrách:

Na záver tejto kapitoly si dáme meranie teplôt. To však nie je tak presné ako by sme možno chceli, v podstate všetky nástroje vykazujú u AMD procesorov nezvyčajne nízke teploty, traduje sa že treba prirátať tak 10°C aby boli hodnoty reálnejšie. Nie je nič výnimočné, keď senzory z procesora hlásia nižšie teploty, ako je teplota okolia, čo pri vzduchovom chladení je fyzikálny nezmysel. Aj preto som na meranie využil senzor základnej dosky MSI 890FX-GD70, ktoré vykazuje podstatne reálnejšie čísla. Takisto ich ale treba brať s nadhľadom, skôr ako presné údaje sú zaujímavejšie zmeny medzi jednotlivými stavmi.
Procesor bol chladený chladičom Noctua NH-U12P, záťaž generovaná pomocou programu Prime95 počas niekoľkých minút až do ustálenia teplôt.

Znížením napätia sa teploty celkom pekne zrazia, v stave bez záťaže o asi 2°C, pod záťažou potom o asi 5°C. Po pretaktovaní a zvýšení napätia na 1,5V potom samozrejme adekvátne stúpne aj teplota podstatne vyššie, senzor základnej dosky hlásil 51°C. Hodnoty sú to ale stále v medziach definovaných výrobcom – do 62°C, a celkom tradičné pre dnešné AMD čipy. Určite však treba pripomenúť, že s BOX chladičom dodávaným s procesorom si takéto pretaktovanie nebudete môcť dovoliť.

Záver

Prvé šesťjadrové procesory pre bežných smrteľníkov prichádzajú od AMD. Zatiaľ čo niekoľko mesiacov dozadu boli takéto procesory určené len pre serverové nasadenie, v AMD sa rozhodli priniesť 50% viac jadier aj pre desktop-y. Malým vyladením v 45nm SOI výrobe (pridanie low-k dielektrickej vrstvy) sa dosiahla spotreba, ktorá spadá ešte stále do rozumných hraníc TDP 125W, prípadné rezervy sa využili na novú funkciu Turbo Core.
Tá v podstate kopíruje princíp Turbo Boost od Intel-u, čo však nie je na škodu ale práve naopak – zmazáva známu nevýhodu viacjadrových procesorov, čím je nízky výkon pre menej vláknové aplikácie. Od Turbo Boost sa však Turbo Core v mnohom líši, výsledný efekt je však totožný – napríklad tradične jednovláknová úloha, akou je kompresia audia do mp3 formátu, si polepšila o približne 16% (podľa nášho testu). Zrejme najväčšou nevýhodou oproti Intel Turbo Boost je stále vysoká spotreba pri aktívnom automatickom pretaktovaní.

Testovaný Phenom II X6 1055T prináša šesť jadier za veľmi príjemnú cenu, v podstate priamo konkuruje vynikajúcemu Core i5 750. Ten síce neporazí v aplikáciách ktoré nevyužívajú všetky jadrá a taktiež v spotrebe, no akonáhle príde napríklad na 3D rendering či kompresiu videa, 1055T-ka má navrch. AMD teda konkuruje svojou tradičnou politikou – za rovnakú cenu viac jadier.

Veľmi príjemný je potenciál na pretaktovanie – nárast o 1300MHz, teda za hranicu 4GHz, nie je nijak výnimočne náročné dosiahnuť, konzervatívnejší overclockeri sa uspokoja aj frekvenciami okolo 3,7GHz pri stále nízkom a jednoducho uchladiteľnom napätí 1,3V.

V podvoltovaní je tiež tento nízko taktovaný procesor dobrý, bez problémov sa dá dosiahnuť úspora až 50W v záťaži oproti pôvodnému stavu.

Kompletné testy výkonu si necháme na niektorý z budúcich rozsiahlejších testov procesorov.