22. poviedka: Niečo, čo poznám

Niečo, čo poznám

So zatvorenými očami naťahuje ubolené telo. Necíti si prsty na rukách, krúti sa jej hlava...
Otvorí oči a nerozumie ničomu.
„Prečo tu som? Kde som?“ podlaha sa jej hemží pod nohami a steny sa k nej nakláňajú. Nie je tu nič o čo by sa mohla zachytiť...
Zatvára oči a prebudí sa až na ostrú bolesť po vpichu. Nakláňa sa nad ňou beztvará osoba v bielom plášti. Prihovára sa jej: „Nechajte ma! Kde to...,“nestihne dopovedať a upadá do bezvedomia.
Pomaly otvára oči a obzerá sa okolo seba. Vidí len bezfarebné steny. O chvíľu ju opäť zmáha hlboký spánok...
Niečo ju škriabe, pichá... prebúdza sa opäť. Všetko je cudzie, len vlasy, v ktorých leží spoznáva. Chytí sa za temeno a nahmatá lepkavú kožu. Prichádza biela obluda, naťahuje sa jej hlava a predlžujú ruky... Zobúdza sa na ďalší vpich. Konečne začína mať pocit, že spoznáva miesto, v ktorom je uväznená.
Je obklopená takými, čo vyzerajú ako ona. Medzi prsiami má čerstvú ranu, nad ktorou sa nezamýšľa a príšerne ju bolí hlava. Otvára ústa, ale slová z nej nevychádzajú. Tí, čo je nimi obklopená, si vôbec nič nevšímajú. Sklenené oči majú nastavené pred seba a neprítomne fixujú neviditeľný bod. Všetkým nám trčia z úst trubičky a sedíme opretí o stenu. Som šťastná, že som doma medzi svojimi...

Michele Stimpsonová, mladá ambiciózna žena, si vždy dokázala ísť za svojimi cieľmi. Bola už takmer celú dekádu vo výskume a svoj život si ani nevedela inak predstaviť. Pracuje na utajených a dobre financovaných armádnych projektoch. Preto ani jej najbližší dodnes nevedia, čo naozaj robí. Myslia si, že je generálnou asistentkou kancelárie Ministerstva vnútra.

Najaktuálnejšie sa zaoberá vytváraním umelých orgánov. Ich fungovanie testuje spolu s výskumným tímom na humanoidných robotoch. Umelý orgán sa prispôsobuje takmer okamžite. To, čo sa za posledných desať rokov dosiahlo môže pripomínať sen, o ktorom sa, aspoň zatiaľ, nikto nemôže dozvedieť. Naša spoločnosť si zvykla na využívanie humanoidov pre zábavu, pomoc v domácnosti, vývoj, priemysel... Nie je však ešte pripravená na humanoidov, ako boli vyvinuté v rámci projektu HLHBots. Čiže Human Like Humanoid Bots.
Vo výskumnom laboratóriu sú teraz sústredené testovacie objekty. Ani my si nie sme istí, čo všetko v nich vlastne je a čo od nich môžeme očakávať.

Viem len to, že nemám minulosť. Pretieram si oči. Vystupujú do priestoru a krásne bzučia, keď potrebujem niečo priblížiť. Mám z nich radosť, sú to moje oči. Hladím svoje nahé telo a vidím okolo seba mnoho takých tiel ako je to moje. Bzíííp. Keď znovu otvorím oči som niekde úplne inde. Konečne niečo, čo nepoznám. Obklopujú ma a hladia zvláštne výhonky zelenej farby. Počujem ako žijú a dýchajú, pijú a šuštia. Keď sa pozriem sa nad seba, zatočí sa mi hlava. Je to taký neopísateľný hlboký priestor, čo mám nad sebou. Masa mení farby a rozpína sa. Dostávame inštrukcie. Máme sa zoradiť do radov podľa čísiel. To moje je B001.

Armádny projekt HLHBots má slúžiť na vojenské účely. Každý robot predstavuje zbraň na mierové účely. Ak si niekto v minulosti myslel, že nič horšie ako nanotechnologické zbrane už nebude existovať, veľmi sa mýlil. Bolo to presne pred desiatimi rokmi, keď Michele pod prísľubom udržania štátneho tajomstva vstupovala do AR ústavu v montanskej pustatine. O tomto ústave vedelo okrem jeho zamestnancov už len málo vysokopostavených štátnikov. Bolo to presne pred desiatimi rokmi, keď stála pred návrhom projektu HLHBots a začala spolupracovať na pilotnej štúdii. Vtedy sa začalo dlhé obdobie neúspešného testovania. Najväčšou výzvou bolo vyriešiť problém asimilácie umelých orgánov tak, aby spolupracovali pre jeden cieľ. Po piatich rokoch sa Michele vypracovala na špičku a okrem toho, že priniesla nové metódy, stala sa aj riaditeľkou projektu. Excelentný prínos si však vyžiadal aj svoje obete a Michele sa stala terčom závisti a nenávisti.

„Mám to! Áno. To je presne to, čo som hľadal celé roky. Konečne!“ v laboratóriu, ktoré bolo oproti Michelinej pracovni sa udialo niečo nepredvídateľne prevratné. Dave Marr sa však o svoj objav ešte s nikým nechcel deliť. Posledné roky to tu bolo na nevydržanie. Výskumný tím síce formálne fungoval, v skutočnosti však najlepšie mozgy začali špičkové zariadenia využívať za účelom naplnenia osobných ambícií. Dave na rozdiel od iných, prišiel na úchvatný objav. Na druhej strane si jeho výskum vyžadoval stovky ľudských životov. Dave totižto navrhol svojho experimentálneho robota tak, aby nielen vyzeral a fungoval ako človek. Jeho HLHBot bol človekom s umelými orgánmi.

„Fenomenálne!“ neutícha Daveova radosť. Jeho experiment ostal ešte týždne v utajení. Použil ho až vtedy, keď nastalo výberové konanie na riaditeľa projektu HLHBots. Ďalší záujemcovia prišli s alternatívnymi riešeniami. Dave však ako jediný z nich získal spolu s postom riaditeľa aj rozhodovacie právomoci. „Prosím vás, majte rozum, ako môžete zabíjať ľudí len preto, aby mohli slúžiť ako nesmrteľné zbrane!“

„Nemoralizuj, Michele, všetko som precízne testoval, bude to fungovať, nemusíte mať žiadne obavy. Bude to najlepšia zbraň, akú kedy ľudstvo malo. Bude mať ľudskú schránku, umelé orgány a na začiatku minimálne poznatky o svete. Bude sa rýchlo učiť. Poznávať to, čo potrebujeme, aby vedel. Bojovať a vyhrať,“ uisťoval Dave ministra vnútra a komisiu pre armádny výskum a vývoj.
„To je absurdné!“ Michele protestovala zbytočne. Prehlušil ju nadšený dav: „Áno, ideme do toho,“ „Jednoznačne!“ „Som za“.
„Diskusiu považujem za ukončenú. Začneme s hlasovaním,“ po chvíli napätého ticha holografická asistentka oznámi: „Za spustenie projektu 49 prítomných.“
„Áno, Dave!“ „Vynikajúco!“ „Začína sa nová éra!“ Radostné výkriky udusili komentár: „Proti spusteniu projektu 1 prítomný.“
Michele sa rezignovane postavila zo stoličky a odišla do svojej pracovne. Nemohla sa pozerať na oslavu smrti tisícov ak nie desiatok tisícov ľudí. Smutne premýšľala o dopadoch tejto nezmyselnej technológie a v hlave snovala pekelný plán, ako spustiť mediálnu vojnu. O tomto projekte sa nikto nemal dozvedieť. Michele sa rozhodla, že to zmení. Zbierala sa v nej zlosť a ľútosť. Pýtala sa sama seba, čo tu vlastne robí. Medzi týmito sebcami bez štipky súdnosti. Po lícach jej začali stekať slzy. Bola zlomená, ale odhodlaná neustúpiť v boji proti armádnej príšernosti.

V mysli začala koncipovať správu, ktorú chcela distribuovať médiám. Verila, že ľudia nedovolia vlastnú záhubu v prospech armády. Vo chvíli, keď už má štruktúru správy pevne v rukách, prekvapia ju v jej kancelárii nepozvaní hostia.

Násilne rozbijú vchod do kancelárie. Michele sa ešte snaží zachrániť kostru správy, no niečo jej bráni pridať ju do archívu a zakódovať. Ozbrojená stráž s Daveom na čele na ňu bez mihnutia oka mieria. Michele sa na Davea ešte raz vyľakane pozerá, no nestihne sa ani nadýchnuť, ani si utrieť slzy. Stráže ju uspia. Bez váhania bez otázok...
„Ja som to vedel, hneď bola podozrivá,“ utvrdil sa Dave.
„Ešte dobre, že sme jej odpočúvali myseľ. Ten brain čip vôbec nebol zlý nápad,“ súhlasne doplnil veliteľ stráže. „Postarala by sa nám o zbytočné problémy.“ Po chvíli ticha sa opýtal: „Čo s ňou urobíme?“
„Mám už svoje plány,“ odvetí Dave a rozkáže stráži zobrať Michele do svojho laboratória a jedným dychom pokračuje vo vysvetľovaní, „áno, kde sme to boli. Hovorili sme o beta projekte, však?“ veliteľ stráže prikývne.
Dave sa nedá prerušiť: “Navrhujem, aby sme začali s číselným označením nových subjektov podľa poradia výroby od B001“.



Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum
18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja
19. poviedka: Právo na život
20. poviedka: Jsem laik
21. poviedka: Pozorovateľka