30. poviedka: Hra bohov

Hra bohov

Eva pridala do kroku, mala nepríjemný pocit, že ju niekto sleduje. Ako začala zrýchlene kľučkovať medzi mŕtvolkami vtákov a malých zvierat, vytiahla si zips na mikine až po bradu a prehodila si kapucu cez hlavu. Už piaty deň vietor neustal a liezlo jej na nervy, že jej ofina preletuje stále pred očami. Vyšla si do jedného z posledných, ešte otvorených obchodných centier v okolí kúpiť niečo pred večerou, čím by ju zapila. K tomu pár vianočných pohľadníc a prianí do nového roku 2013. Rada dodržiavala tradície, napriek tomu, že väčšina jej známych už nežila. Odmietala žiť schovaná ako ostatní, čakať na správy v televízií, ktoré denne prinášali bizarné riešenia vedcov predbiehajúcich sa v riešeniach na množiace sa nevysvetliteľné katastrofy.

Mala rada mesiace s písmenom „r“. Vedela však, že tento december nie je ani len trochu obyčajný. Keby tak aspoň mohla svoje obavy rozptýliť s priateľom Šimonom. Nerozptýli... včera zomrel pri zemetrasení. Kýchla asi a hneď jej v hlave preblesklo, kto ju zas ohovára. „Na zdravie!“, ozvalo sa pre ňou a zastavilo jej predstavy o kamarátkach nastúpených v rade a ich postupnej bolestivej likvidácií za to, že ju ohovárajú za jej chrbtom. Prudko zabrzdila na špičkách, aby nevrazila do chlapa v čiernom plášti s odhodlaným výrazom v tvári. „Čo do...“ prúd slov prehltla v momente, keď je neznámy položil ruky na ramená a spýtal sa s nádejou v hlase: „Adriana, láska moja, si to ty?“. Už-už chcela vykríknuť a nakopať ho tam, kde si to zapamätá. V tom ju však oslepilo prenikavé svetlo, ktoré ju obklopilo do hrejivého objatia. Vietor stíchol, muž mal stále ruky na jej ramenách a ona bez slov a schopnosti reagovať cítila ako ju napĺňa energia, ktorá akoby každú bunku jej tela rozvibrovala a vdýchla jej nový život. Keď začínala cítiť, že jej z toho ide prasknúť hlava, svetlo zmizlo spolu so záhadnou postavou. Ostal po nej len plášť a niečo ako pokrivený, obitý obojručný meč, s tým rozdielom, že nevyzeral ani len trochu pozemsky a svojou váhou drvil betónový chodník pod sebou.

Eviným telom teraz prúdila jediná myšlienka, zastaviť to, čo sa deje na svete posledných pár týždňov, urobiť tomu koniec a zabrániť ďalšiemu utrpeniu a smrti.

Obliekla si cudzincov plášť a na chrbát si upla spadnutý meč. Sama neverila ľahkosti, s akou ho zodvihla a čoraz viac si uvedomovala brnenie v jej svaloch a túžbu hýbať sa rýchlo a konať. Začala kráčať smerom, o ktorom vedela že je správny. Meč vyšší ako ona zarýval špicom do zeme tak, že zanechával za ňou hlbokú brázdu.

Tisíce kilometrov od nej pristávala na náhornej plošine uprostred pustatiny vesmírna loď. Vystúpili z nej štyri nadpriemerne vysoké postavy. „Nemám rád tento kostým“ utrúsila jedna z nich popri tom ako si preväzovala opasok okolo dotrhaného plášťa a snažila sa pritom nepustiť obrovskú drevenú palicu. „Nesťažuj sa stále“ odvetila jej na to druhá, oblečená v oranžovom habite, „nebude to dlho trvať“ rozhliadala sa popri tom po pustatine so snahou dovidieť viac ako jej dovoľoval horizont zafarbený do čierna od stúpajúceho dymu. „Cítim strach a utrpenie, vyzerá to tak, že naši technici nezaháľali a idú podľa plánu hry“. Pokračovala ďalej: „Myslím, že nás Trevor predbehol a dokázal odovzdať svoj osud ďalej“.

„Dobre páni, ideme na to!“ zahlásila postava s dvoma zahnutými mečmi a turbanom na hlave, pričom urobila pár rýchlych krokov, aby svojich spoločníkov predbehla a mohla sa k nim otočiť. S netrpezlivosťou v hlase im takto otočená začala dávať rozkazy: „ty Ježiš leť na východ a rozpútaj tam peklo“ ako postava s palicou bez slova odlietala, pokračovala: „Krišna, ty leť na sever, ja pôjdem na juh a Budha, ty chod na západ.“ „A neznamená to, že sa stretneme na tom istom bode?“ posťažoval sa Budha a ďalej rozmýšľal, prečo si planétu nerozdelia po kontinentoch a musia vždy počúvať čo im Alah povie. Nakoniec len pokrčil plecami a vyštartoval v oblaku prachu na svoju svetovú stranu.

Eva už nekráčala, ale letela, využívajúc svoju silu. Cítila, že dokáže svoju rýchlosť ovládať nárazmi nôh do vzduchu, alebo len samotnou túžbou dostať sa niekam. Vedela, že letí dobrým smerom, ponáhľala sa tam, z kade cítila najviac strachu. Každý kúsok jej tela sa triasol pocitom, že musí zastaviť pôvod každého žiaľu na svete. Keď dorazila do pre ňu cudzieho kraja, uvidela z diaľky vysokú postavu modrej farby pripomínajúcu hinduistického boha Krišnu, z ktorej rúk prúdila skaza na okolitú krajinu a ľudí. Ani to ju neprinútilo zastaviť. Bezmyšlienkovite zovrela oboma rukami rukoväť svojho meča a za výkriku preťala postavu jedným seknutím za sprievodu iskier a výbuchov. Ako videla padať rozpoltené telo robota k zemi, zacítila iný pôvod strachu na Erii, upla tým smerom svoju myseľ a letela ešte rýchlejšie ako predtým.

Budha tušil, že sa osoba letiaca k nemu zhostila svojej úlohy lepšie ako Trevor na predchádzajúcej planéte. Zanechal vyvražďovanie veľkomesta búraním jeho mrakodrapov. Začal premýšľať čo urobí po svojej porážke, aby stihol zájsť po takmer zničeného Krišnu. Nepochyboval o tom, že podobne za ním dopadnú aj dvaja zvyšní bohovia. Eva sa k nemu prihnala spredu a vnikla mu mečom do brucha. Prekvapil ho Evin súcitný výraz v tvári a padajúc k zemi začal rozmýšľať, čo jej povie, keď sa jej úloha na planétu Eris skončí.

Eva už nerozmýšľala prečo vždy po tom ako zabije boha, sa jej nutkaniu uľaví, išla len za svojim cieľom. Potom ako rozštiepila lebku Ježišovi a skláňala sa nad dochrámaným kovovým telom Alaha, zavládol v nej pokoj. Pokoj taký hlboký, že cítila ako jej zmysly opustili jej rodnú planétu a v tom momente ju ako blesk zasiahol pocit vychádzajúci niekde od vzdialenej hviezdy.

„Ako sa voláš?“ zahrmelo za ňou. Budha s pokojom tvári zastal vedľa nej a zložil telá svojich spoločníkov zaneprázdnených opravami svojich robotických častí. „Eva“ odvetila a so slzami v očiach sa spýtala: „Prečo?“ Budha sa nadýchol a znova si prehral v hlave reč, ktorú už povedal na toľkých planétach v rámci ich hry. „Sme správcovia ľudských svetov, sme ich učitelia a sme ich kati. Zakaždým keď sa končí vek Slnka na planéte, navštívime svet akým je aj tvoj ako predstavitelia božstiev, ktoré sme vytvorili. Obnovujeme takto v ľuďoch hodnotu ich existencie, dobro a smerujeme ich myslenie. Ty si náš vodca, ktorý svojim duchom prechádza z osoby na osobu, aby mal možnosť nás poraziť a zachrániť tak svoju planétu. A teraz Eva, leť, ty vieš kam“.

Pocit, že potrebuje byť niekde inde rýchlo zahnal jej obavy, opustila svoju rodnú planétu, preletela popri jej dvoch mesiacoch a letela smerom k žiarivej hviezde. Cítila, že tam má byť. Míňajúc planéty obiehajúce okolo slnka, jediná modrá zaujala jej pozornosť. Preletela jej atmosférou a zosadla na mieste pri veľkom strome v údolí poznačenom požiarmi. Uvidela chlapca pozerajúceho sa na skazu, ktorú pred nim páchala vybuchujúca sopka. Podišla k nemu a v momente keď mu položila ruky na ramená a konečne zreteľne uvidela jeho tvár, s nádejou a roztraseným hlasom sa ho spýtala: „Šimon, láska moja, si to ty?“





Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum
18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja
19. poviedka: Právo na život
20. poviedka: Jsem laik
21. poviedka: Pozorovateľka
22. poviedka: Niečo, čo poznám
23. poviedka: Blízky nepriateľ
24. poviedka: Spomienky na zajtrajšok
25. poviedka: Šťastně až do smrti
26. poviedka: Penta
27. poviedka: Phobos
28. poviedka: Misia Son Umut
29. poviedka: Lidojedi