31. poviedka: Biela chodba

Biela chodba

Opravil si golier na košeli, rukou si prehrabol vlasy, otvoril dvere a vkročil do miestnosti. Asistent ktorý ho doviedol, zostal na chodbe. Bola to miestnosť o veľkosti typickej kancelárie, s tým rozdielom, že bola bez okien a všetko v nej bolo biele. Osvetľovalo ju ostré, neónové, svetlo ktoré ešte viac zvýrazňovalo tú prehnanú bielobu. V strede miestnosti stál biely stôl, dve biele stoličky a na jednej z nich sedel starší pán v bielom saku, bielych nohaviciach a bielej košeli. Oblek sediaci na milimeter presne, uhladené vlasy a tvár s minimom vrások, mu dodávali výzor dokonalého človeka. Až na nezdravú farbu jeho pleti, bola príliš biela. Len čo sediaci pán začul buchnutie dverí, zdvihol hlavu a jemne sa usmial. „Dobré ráno, nech sa páči, posaďte sa, pán Bezmenný.“

Bol tu už asi dva týždne a doteraz ho nikto neoslovil menom. Stále ho volali Bezmenný. Ale, pravdu povediac, bolo mu to jedno. Netušil totiž, ako sa sem dostal, či prišiel sám, alebo ho uniesli, či sa tu nejako prihlásil a potom mu vymazali pamäť. Jednoducho sa v jedno ráno zobudil a bol tu. V budove plnej bieleho prázdna. Nikto mu nevysvetlil prečo je tu a sám nevedel nájsť odpoveď. Nevedel a už ani radšej nechcel vedieť.

Bez slova podišiel k stoličke a sadol si na ňu. Všimol si, že pán Biely si ho premeriava očami ako keby nechápal, že čo sa tu vlastne deje. Chvíľu bolo ticho a potom sa pán Biely ozval: „Viete pán Bezmenný, za tie roky čo robím túto prácu, som sa nikdy nestretol s niečím tak zvláštnym.“ Bezmenný povedal: „Pán Biely, ani ja.“ Obaja sa usmiali. „Pán Bezmenný, mám pre Vás jednu dobrú správu. Toto je posledný test ktorého sa zúčastníte. Musím uznať, že doteraz ste sa držali dobre!“

Bezmenný sa trochu potešil tejto správe. Za ten čas, čo tu bol na ňom vykonali najmenej sto testov. Fyzické testy, psychické testy, odber moču, krvi, hlienov a dokonca mal pocit, že odber z mozgu. Skutočne si jedno ráno nahmatal ranku po injekcii na spodnej časti hlavy.

„Môžem sa opýtať, že čo to boli za testy?“. Pán Biely zdvihol obočie a povedal: „Nie, všetko Vám vysvetlím aj bez otázok, dajte mi minútku.“ Sklopil zrak a ďalej si čítal nejaký spis. Bezmenný vytušil, že to je o ňom. Biely dočítal, položil spis na stôl, postavil sa a spustil: „Sme organizácia ktorá sa zaoberá udržovaním poriadku na Zemi. Teda, táto pobočka. Ináč máme na starosti skoro celý vesmír.“ Bezmenný zostal v nemom úžase. Tak dva týždne ho tu mučia a ono je to najskôr všetko nejaký chorý vtip. „Viem, že Vám to príde šialené, ale všetko je to pravda,“ povedal Biely. „Fungujeme už veľmi dlho, konkrétne na Zem sme prišli v čase vášho stredoveku. Ja som vo funkcii asi od 1. svetovej vojny.“ Bezmenný sa snažil položiť otázku, ale Biely ho prerušil. „Naša úloha je jednoduchá. Hľadáme na Zemi vhodných agentov do našej organizácie a takto im zachraňujeme životy.“ „Prosím?“ ozval sa Bezmenný. „Neprerušujte ma!“ povedal Biely a pokračoval: „Hľadáme ľudí ktorí by bez nás neprežili a bez nich by neprežil svet. Zoberme si Váš prípad. Ako dieťa ste sa skoro zabili pri páde zo stromu. Viete už len toľko, že ste sa zobudil v nemocnici a za pár dni ste boli vonku. No pravda je taká, že ste nemali šancu prežiť. A tak sme zasiahli my a ste tu, živý a zdravý, no s jednou malou chybičkou, na ktorú sme prišil až neskôr.“ Bezmenný bol celkom vzrušený z takého nečakaného vývoja situácie. Posledná veta ho však prekvapila. „Práve po tej nehode sme Vám v nemocnici implementovali do mozgu čip vďaka ktorému ste mali prežiť a stať sa naším agentom. Agentom, ktorého mozgová kapacita je 3-krát väčšia ako ľudská, ktorého fyzická stavba je odolnejšia ako majú medvede, ktorého reflexy a ohybnosť sú lepšie ako majú mačky. Agentom, ktorý vykonáva príkazy bez pochýb a vždy je úspešný.“ Biely stíchol, zadíval sa do spisu a znepokojene sa pozrel na Bezmenného. „Tým ste sa mali stať, no niečo sa nepodarilo.“ Ten nevedel, čo si má myslieť. Zdalo sa mu to všetko tak zvláštne povedomé, ako keby o tom už dávno vedel. „Asi Vám došlo, že tak výkonný agent nie je dielo jeho vlastnej vôle alebo tréningu. Čip ktorý máte aj vy, pán Bezmenný, v mozgu, by Vám mal obmedziť isté formy správania, emócie, a to všetko za účelom zlepšenia vašich kognitívnych schopností. Biomechanický čip schopný prirásť k mozgu a na základe elektronických impulzov robiť zázraky. Umelý mozog, ktorý otvára ľuďom nepoznané dimenzie ich vlastného mozgu a vyrába z nich nadľudí schopných všetkého na čo len pomyslia. Vďaka tomu sme s naším agentom v neustálom kontakte, sme schopný ho v reálnom čase navádzať, radiť mu a zasielať informácie a rozkazy, ktoré sú potrebné na dokončenie jeho misie.“ Biely sa na chvíľu odmlčal a potom pokračoval: „No u Vás sme sa stretli so zvláštnou anomáliou. U Vás, náš čip nepracuje ako má, neriadi sa našimi pokynmi ale vaším mozgom. Je to najskôr spôsobené tým, že vy ste vašu detskú nehodu dokázali prežiť sám, vlastnou vôľou a odhodlaním nezomrieť. Obnovená činnosť mozgu a nepripravenosť nášho čipu na elektrické impulzy ho poškodili.“ Bezmenný pochopil, že agent ktorý sa nedá ovládať, nie je dobrý agent. Ale aj napriek tomu sa ozval: „Čiže nie som dobrý agent a môžem ísť domov?“ „Bohužiaľ nie, ešte sme nespravili posledný test. A ani som Vám ešte všetko nepovedal. Takže ak sa nenahneváte, budem pokračovať.“ Bezmenný len prikývol a pohodlnejšie sa usadil. „Aj keď vo Vašom prípade čip nepracuje ako má, stále v sebe nesie obrovské množstvo informácií, ktoré sme za celý čas nášho pôsobenia držali v tajnosti. Takže aj Váš poškodený čip má pre nás obrovskú cenu. A nakoľko nie ste vyhovujúci agent, nedokážete čip ochrániť pred prípadným odcudzením a zneužitím . Takže nám ho musíte vrátiť!“ Bezmenný spozornel, uvedomil si čo práve počul a aké to bude mať následky! Ani sa nestihol nič opýtať a do miestnosti vtrhli dvaja asistenti. Nevyzerali veľmi inteligentne, skôr ako dve silné a poslušné opice. Rýchlo a bez odporu zdrapili Bezmenného za ruky a vyviedli ho z miestnosti. Pri ich sile nemal šancu sa ubrániť. Biely si zobral spis papierov zo stola a pokojne ich nasledoval.

Spoločne išli po dlhej bielej chodbe až došli do miestnosti kde na Bezmennom vykonávali pokusy. Miestnosť, samozrejme biela, bola oveľa väčšia ako tá predchádzajúca, pri stenách mala police s rôznym lekárskym náradím a v strede niečo ako zubárske kreslo. S tým rozdielom, že „pacienta“ naň mohli dokonale pripútať, tak ako Bezmenného. Keď už bol pevne pripútaný, obidvaja asistenti sa vytratili. Biely si pozeral vybavenie miestnosti s takým záujmom, ako by tu nikdy predtým nebol. Bezmenný si kvôli pripútanej hlave mohol obzerať akurát tak strop. Po chvíli došiel jeden z asistentov so sklenenou nádobou a niekoľkými fľašami čudných roztokov, druhý asistent s nástrojom veľmi podobným vŕtačke. Až nato, že vrták bol v strede dutý a príliš široký aby sa s ním dali vŕtať nenápadné diery. Biely sa postavil pred neho a prihovoril sa mu pokojným hlasom: „Pán Bezmenný, ak by ste sa stali naším agentom, Vaše služobné číslo by bolo 255FF-5x51, špecializácia na záškodnícku činnosť, špionáž a infiltráciu nepriateľa. Ale nakoľko ste neprešli posledným testom, bohužiaľ, nespĺňate naše požiadavky. Tak Vám môžem popriať už len príjemný zvyšok života. Dovidenia, bolo nám potešením.“ Bezmenný onemel hrôzou, uvedomil si, že sú to asi jeho posledné chvíle života. Biely sa jemne pousmial, položil spis papierov na stôl a prikývol asistentovi. Chvíľu sa ešte pozeral na Bezmenného a potom vykročil smerom von z miestnosti. Asistent zapol prístroj držiaci v rukách a priblížil sa s ním k hlave Bezmenného. Ten sa prebral zo šoku, ktorý mu spôsobil flegmatický rozsudok smrti a začal sa zúfale mykať, snažiac sa vytrhnúť zo zovretia popruhov. Keď videl, že nemá šancu, vykríkol: „Počkajte! Aký bol ten posledný test, veď ste žiaden nerobili?! Spravte ešte aj ten posledný test! Prosím!“ Biely zastal, asistent si dal pauzu a pozrel na Bieleho. Ten sa neotočil, iba s ľahkosťou povedal: „Ak by čip skutočne fungoval, v prípade ohrozenia vášho života, čiže aj funkčnosti čipu, už by ste boli von. Verte mi, vtedy sa dejú úžasné veci!“ Bezmenný nechápavo počúval podmienky posledného test a uvedomil si, že je stratený. Biely pomaly pokračoval ďalej k dverám, asistenti v práci a Bezmenný bezmocne čakal na popravu. V jeho mysli sa preháňalo obrovské množstvo myšlienok. Snažil zo všetkých síl uniknúť smrti. Zo zúfalstva a strachu začal plakať, ústa mu vysýchali, svaly triasli od vypätia. Pocítil pri hlave závan zvíreného vzduchu. Koniec. Už nepotreboval myslieť, všetko bol zrazu jasné. Vykríkol.

Na bielej chodbe budovy bolo celý čas ticho. Len na pár sekúnd bolo prerušené zúfalým výkrikom. Potom opäť nastalo ticho, ktoré tu bežne vládlo. Asi po minúte sa ozvali prvé zvuky ktoré dokazovali prítomnosť života. Dvere sa otvorili a vyšiel z nich mladý muž v bielom obleku, ktorý mu bol trochu veľký. Jemne sa triasol a vyzeral nepríčetne, ale rýchlo dostával svoje vedomie a telo pod kontrolu. Zavrel za sebou dvere a vykročil na bielu chodbu. Posledný test zvládol lepšie, ako sa očakávalo.





Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum
18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja
19. poviedka: Právo na život
20. poviedka: Jsem laik
21. poviedka: Pozorovateľka
22. poviedka: Niečo, čo poznám
23. poviedka: Blízky nepriateľ
24. poviedka: Spomienky na zajtrajšok
25. poviedka: Šťastně až do smrti
26. poviedka: Penta
27. poviedka: Phobos
28. poviedka: Misia Son Umut
29. poviedka: Lidojedi
30. poviedka: Hra bohov