54. poviedka: Dobrý úmysel

Dobrý úmysel

Ahoj. Volám sa Juraj a mám taký jeden „malý“ problém - zabíjam ľudí dobrým úmyslom. Možno to znie trocha chaoticky, tak to upresním, môj dobrý úmysel pomôcť niekomu, ho spravidla odprevadí na druhý svet. Našťatie to nie je až také zlé, keďže smrť v tomto konkrétnom príbehu, ktorý vám načrtnem, znamená niečo úplne iné než ste zvyknutí.

Môj príbeh sa začína v prostriedku hromadnej dopravy, konkrétne v autobuse...

Už iba šesť zastávok a som skoro doma. Ani neviem, čo som to stváral, nič konkrétne si nepamätám a strašne, ale strašen ma bolí hlava. Ako sa poznám, tak som zase raz viedol dlhý monológ s pohárom whiskey v nejakom zapadnutom bare. Mal by by som si nájsť radšej iné hobby.

Absencia niekoho známeho medzi mojími spolucestujucími naznačuje, že je pravdepodobne piatok. Všetko mi pripadá také monotónne a nudné, ale konečne je tu zastávka a s ňou noví spolupútnici. Päť ľudí je celkom dobré skóre, dvaja muži, dve ženy a jedna staršia pani. Keďže výchova je silnejšia ako pulzujúca bolesť hlavy zdvorilo uvoľním, za cenu dvojsekundového úsmevu, svoje miesto pre dobro staršiny. Tak si tu tak stojím v autobuse a hľadím z okna na okolité krásne sídlisko až náhodným hodením očka zistím, že stará dáma, ktorá okupovala moje miesto je preč. Chvíľu sústredene pozerám na prázdne miesto a premýšľam. Premýšľal som, až som zabudol o čom a tak som si znova radšej sadol.

Vôbec nič mi vtedy nepripadalo byť čudné, ani po prvom, ani po štvrtom dôchodcovi. Mohol za to aj fakt, že nikto v autobuse tomu nevenoval pozornosť a tak som sa držal stáda. Chyba, mal som byť už vtedy trocha ostražitejší...len keby ma tak nebola bolela hlava.

Konečná. Nadišla moja chvíľa vystúpiť. Našťastie to mám len pár metrov domov a tak sa s čudným pocitom pomaly, ale isto približujem ku svojmu cieľu, ku svojej posteli, kde ma čaká udeľovanie cien zo straty vedomia. To bolo to jediné, čo vo mne mobilizovalo posledné sily až...

...zase som ju zbadal, tu krásnu a nežnú bytosť, tak očarujúcu, že by sa pri pohľade na jej krásnu tváričku aj priemerný homeles premenil na princa. Už dlho ju chcem osloviť a pozvať na kávičku, ale nikdy som nenašiel odvahu, som skôr ten hanblivejší typ. No dnes sa cítim ako kráľ sveta, ako ten týpek z filmu na čele tej veľkej lodi, čo sa nanešťastie potopila. Dnes je môj deň a ako som sa s nadšením približoval ku svojej vyvolenej, v hlave si odohrávajúc celý priebeh blížiaceho sa kontaktu, na tvári úmev víťaza, rozbil som si zrazu nos o rakvu - AU. Teda až po krátkom bezvedomí som podrobnou analýzou zovňajška toho objektu skonštatoval, že to bola rakva. Priemerný model, nie zakázkový, v podstate taký, aký vám štandardne pridelia.

„Do frasa, čo to má znamenať? Čo tu robí tá rakva? Čo je toto za bordel?“ Vykrikoval som.

Vtom sa rakva začala pomaly otvárať a z jej vnútra bolo počuť skladbu Forever young. Hudba dohrala keď bola rakva otvorená nadoraz. Vtedy sa z hmly, ktorá vystupovala z rakvy, ozval hlas.

„To chce kľud, nerozčuľuj sa, potom ti tečie krv z nosa, tu máš kapesník.“ Z rakvy mi niekto, alebo niečo hodilo kapesník.

„Čo to trepeš? Však som si nos rozbil o tvoju rakvu ty....kto vlastne si? Alebo čo si?“ Začínal som byť už viac zvedavý než nahnevaný.

„Dobrý deň prajem, volám sa Karol Einstein, to je ctené meno moje“

„Einstein? Nebol nejaký Einstein aj futbalista?“ Stále som hľadel do už pomaly opadajúce hmly.

„Futbalista? Ehm, radšej už túto tému ďalej nerozoberajme, nemám z toho dobrý pocit. “ Odvetil hlas z ravky.

„No dobre, ako chceš. Pán sa asi urazil, čo?“ A pokračoval som. „Ty asi budeš patriť k tým inteleguánom, čo? K tým, čo si asi myslia, že všetko zjedia. Mám pravdu?“ Podpichoval som.

„Pre boha, čo to trepeš? Intel čo? Tebe ten náraz asi spôsobil poškodenie mozgu!“ Hlas z rakvy znel trocha zhrozene.

„Hahaha, len pokojne. To bolo len trocha srandy z mojej strany za to, že som si rozbil o tvoju rakvu nos. Taká menšia pomsta. Ale už sme vyrovnaní.“ Odvetil som mu s pocitom zadosťučinenia.

„Hahaha, tak to mi odľahlo. Už som si začínal myslieť, že si tam hore trocha pomalší.“ Povedal hlas a hmla vtedy úplne opadla.

Konečne som zazrel majiteľa toho trocha chrapľavého, blúzového hlasu. Taký priemerný starší pán, akého by ste očakávali v takej priemernej rakvičke. S jedným rozdieľom, tento rozprával. Našťastie bola moja bolesť hlavy už na ústupe a začali mi dochádzať niektoré, povedali by ste, očividné veci. Určité nezrovnalosti.

„Takže, teraz sa predstavím ja a potom si musíme ujasniť nejaké vecičky. Moje ctené meno je Juraj a zaujímalo by ma, kde si sa tu vzal a prečo si v tej rakve.“ A čakal som sakra dobré vysvetlenie, keďže mi prekazil môj plán osloviť to krásne stvorenie.

„No, prišiel som z pod zeme a v rakve som preto, lebo som mŕtvy. Stačí?“ Usmieval sa Karol E.

„Mŕtvy? A ako si umreli?“ Popravde ma vtedy nič iné nenapadlo.

„Ako vedec.“ Odvetil.

„A to je ako?“ Stále som bol trocha vykoľajený.

„Povedzme to takto, na rozdiel od Izáka som mal tú smolu, že keď som premýšľal, sedel som pod kokosovou palmou. A zabil ma padajúci kokos. Veľký kus to bol, asi najväčší z celej palmy.“ Hrdo pri tom dvíhal bradu do výšky.

„No nanešťastie som vtedy prišiel nielen o život, ale aj o svoju „heuréka“ myšlienku. Tá rana mi zobrala asi deň spomienok. Čo už, byť vedcom či už živým alebo mŕtvym, nie je vôbec ľahké “ Povzdychol si.

„Ale aby sme sa zbytočne nezdržiavali. Určite máš teraz ešte viac otázok ako na začiatku našej skvelej konverzácie lebo ako vidím, už sa začínaš pomaly prispôsobovať tunajšiemu svetu. Avšak niektoré vedľajšie účinky tvojej cesty naďalej pretrvávajú a preto som musel zasiahnuť, aby nedošlo k ďalším nehodám ako v tom autobuse.“

Vychŕlil na mňa sled týchto „teraz budeš čumieť ako vôl“ slov.

„Pozerám, že čumíš ako vôl, tak usudzujem, že si stále nič nepamätáš. To nevadí, na to som tu ja, aby som ti pomohol.“

„Vieš, toto nie je tvoj svet, si tu cudzinec. Si dobrovoľná pokusná osoba vedeckého výskumu dvoch spriatelených parelélnych dimenzií. Nanešťastie si sem bol poslaný v beta štádiu programu a tak nie všetko vyšlo tak, ako by malo.“ Rozprával a ja som stále čumel.

Konečne som sa zmohol na nejakú otázku: „A čo sa teda pokazilo?“

„Tak napríklad si nič nepamätáš, jedno ucho máš väčšie než druhé a čo je najzávažnejšie, tvoje mozgové vlny nie sú celkom kompatibilné s tým našími, čo spôsobuje určité nepríjemnosti.“ Dopovedal a plný očakávania čakal a moju reakciu.

„Počkať!“ Zarazil som sa.
„Chceš mi povedať, že mám naozaj jedno ucho väčšie než to druhé?“ A začal som si ohmatávať hlavu. A naozaj, jedno ucho, konkrétne to pravé, bolo o dosť väčšie. To vysvetľovalo tie úškrny v autobuse.

„No to ucho ma mrzí, ale máme tu oveľa závažnejšie problémy. “ Začínal byť trocha nervózny.

Chvíľu som ho vôbec neregistroval, stále ma fascinovalo moje obrovské ucho. Smeroval som ho do strán, či má jeho veľkosť vplyv aj na výkon, ale zdalo sa mi, že je to jedno.

„Dobre, že si ma zastavil skôr, než som sa s týmto mega uchom prihovoril tej krásne dievčine. Asi by sa mi poriadne vysmiala.“

Uprene sa na mňa pozrel a celkom vážne povedal: „No to by bol ten lepší prípad.“

„Ako to myslíš, že lepší?“

„Tak, že keby si ju bol býval oslovil, zabil by si ju.“

Zmohol som sa iba na zopakovanie: „Ako to myslíš?“

„Jednoducho. Ty zabíjaš dobrým úmyslom, keďze tvoje mozgové vlny sa nekamarátia s tými našími, akonáhle prejavíš voči niekomu dobrú vôľu a pritom ho oslovíš, zabiješ ho.“

„Môj bože.“ Ani neviem popísať, ako som sa cítil.

„Stalo by sa presne to isté, čo v tom autobuse. Tých štyroch dôchodcov si zamordoval. Tak isto by bola dopadla aj tá dievčina, ale našťastie som tomu stačil zabrániť.“

„Takže som vrah? Ale prečo si to v tom autobuse nitko nevšímal?“ Čakal som na nejaké uľavujúce slová.

„No tak tu prichádza do hry jedna zo zvláštností nášho sveta. V našom svete neumierame tak, ako to chápeš ty. My žijeme druhý život po smrti, pod zemou. Ja som toho mŕtvym príkladom.“ A pousmial sa.

„Povedz mi viac, prosím.“ Moja zvedavosť stúpala.

„No, my máme pod zemou vybudovaný druhý svet. Je taký istý, ako tento horný až na to, že každý jeho obyvateľ už zomrel v tomto hornom svete. Riadime sa aj určitými pravidlami, ale nebudem ich tu teraz rozoberať dopodrobna. Iba ako príklad spomeniem, že sa nemôžeme len tak vzájomne navštevovať, treba na to špeciálne povolenie. No a aby som odpovedal na tvoju otázku ohľadom tých dôchodcov, keď niekto umrie, automaticky sa teleportuje do sveta pod zemou a keďže to už boli starší ľudkovia, každý to pokladal za normálne, aj keď si za to mohol ty.“

Po týchto jeho slovách mi trocha odľahlo, ale stále som bol trocha zmätený.

„Takže som v podstate nič strašné neurobil, nie?“

„No možno si pár ľudí obral o pár mesiacov života, ale inak máš pravdu.“ A zase na mňa vyskočil ten jeho typický úšrkn.

„Ale prečo sa toto všetko so mnou deje? Prečo si nič nepamätám? Prečo možem zabiť dobrým úmyslom?....“ Pýtal som sa až som stratil dych a čakal som na ďalšiu odpoveď od môjho rakvového kamaráta, ktorá by ma konečne vykúpila.

Karol čakal kým neskončím, potom počkal ešte chvíľku a nakoniec z neho vyšla takáto krásna odpoveď:

„Priateľ môj, za všetko môže chyba v desatinnej čiarke.“

Tak a takto sa začína moje dobrodružstvo, ktoré sa ešte stále píše a možno sa pre mňa vôbec neskončí dobre....





Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum
18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja
19. poviedka: Právo na život
20. poviedka: Jsem laik
21. poviedka: Pozorovateľka
22. poviedka: Niečo, čo poznám
23. poviedka: Blízky nepriateľ
24. poviedka: Spomienky na zajtrajšok
25. poviedka: Šťastně až do smrti
26. poviedka: Penta
27. poviedka: Phobos
28. poviedka: Misia Son Umut
29. poviedka: Lidojedi
30. poviedka: Hra bohov
31. poviedka: Biela chodba
32. poviedka: Ruka
33. poviedka: Firma - TimeTraveller
34. poviedka: Uprostřed prázdnoty
35. poviedka: Posledné kroky na Mesiaci
36. poviedka: Núdzové pristátie
37. poviedka: IDLE
38. poviedka: Ztracené HD
39. poviedka: Konzola
40. poviedka: Mary
41. poviedka: Výplach
42. poviedka: Bez hraníc
44. poviedka: V Meste niet nič nového
45. poviedka: Pán Willy
47. poviedka: Hrdina
48. poviedka: KDO JE TADY PÁNEM?
49. poviedka: Cesta
50. poviedka: Nový začiatok
51. poviedka: Možná hrozba
52. poviedka: Lucid
53. poviedka: Důchod