| Generálny sponzor: |  |
Hlavný sponzor: |  |
|
Genesis 3:24
Pomaly sa plavil riekou a jeho pádlo rozčerovalo pokojnú hladinu, v ktorej sa dlhými zástupmi hmýrili ryby, keď v diaľke za slnečnými lúčmi, predierajúcimi sa cez koruny stromov až k vode, uvidel obrysy jaskyne. Jeho oči sa rozžiarili a srdce naplnilo neopísateľnou radosťou a očakávaním. Schytil pádlo pevne do rúk a poháňaný nádejou začal z celej sily veslovať. Uprene pritom hľadel do diaľky na čím ďalej, tým ostrejšie sa črtajúci vchod. Keď vyčerpaný doplával do svojho cieľa, nevedel sa vynadívať na nádheru, ktorá sa predostrela pred jeho zrakom. Dlhočižné kvaple a stalagtity siahali povyše hladiny a pomaly zužovali priestor, ktorý sa končil úzkym otvorom, skrytým v tieni na konci jaskyne. Siahol do batohu po dýchací prístroj. Pozbieral svoje posledné sily, vstal, dovysoka vztýčil ruky a vkladajúc si prístroj do úst, skočil do vody. Sprevádzaný rybami, úhormi a inými vodnými živočíchmi, ktoré nikdy v živote nevidel, sa s ťažkým bojom pretisol cez malú štrbinu v skale a plný obáv plával v ústrety tme. Temnota vody nemilosrdne pohlcovala slabé svetlo jeho baterky. Keď už postupne strácal vieru, že ešte niekedy uzrie slnečné lúče, plný úzkosti uvidel niekde v diaľke bielu žiaru. S nádejou začal plávať rýchlejšie za svojim vytúženým cieľom. Celý zmorený sa nevládnymi rukami nemotorne vytiahol z vody, ktorej chlad prenikal až do špiku kostí. Načerpal nové sily, ktoré pramenili z jeho presvedčenia a pozviechal sa zo zeme. Pred ním sa zjavila brána vytvorená z dvoch mohutných stalagnátov, uprosted ktorých stál podstavec so sochou. „Itzamná,“ zašepkal potichu s jasotom v očiach. Pohladil sochu a prešiel cez bránu, z ktorej cesta viedla schodmi, až sa nakoniec ocitol obrovskom jaskynnom priestore. Z tvrdých čiernych skál vyrastala akoby jarná tráva sýtej zelenej farby a pozorujúc tú nádheru sa jeho pohľad zastavil v strede trávnatého vrchu. Na ňom stál strom s mohutným kmeňom, korunou rozvetvenou do všetkých strán a ožiarenou v objatí svetla, dopadajúceho zo skalného okna vysoko v strope. Robustné korene sa hlboko vrastali do kameňov a sýtozelenej trávy. Pri tomto pohľade starcova duša spievala. Všetku svoju túžbu vložil do slabých nôh a pohol sa k stromu. Prichádzajúc k svojmu cieľu dopadol na kolená a vo vrúcnej náruči ho objal. Smädnými ústami sa napil z prameňa, ktorý vyvieral z tvrdej kôry. Rozhliadol sa priestorom a zrazu si uvedomil, že svetlo, obklopujúce strom, je čoraz silnejšie. Zo stropu jaskyne začali odpadávať skaliská, kamene a v sprievode hrozivého hrmotu dopadali na jaskynnú lúku. Starec objal strom rukami ešte silnejšie a s veľkým očakávaním sa nechal ovinúť svetlom, ktoré sa šírilo navôkol.. Zahľadel som sa do zábleskov hviezd, ktoré sa mihotali v húfoch na pozadí čiernočiernej tmy, čo sa rozprestierala pred mojim zrakom. Tam niekde v diaľke, rozmýšľal som, medzi všetkou tou spleťou planét, hviezd, hmlovín a komét, sa nachádza miesto, ktoré moje srdce hľadá takmer celý život. S pokojom v duši som sa pomaly usadil do kresla a mlčky sledoval nádherný výhľad. V myšlienkach som sa vrátil späť domov. Pokojnú myseľ mi opantal smútok a s roztrasenými rukami som si zakryl vlhkú tvár. Z ťaživej nostalgie ma vytrhol zvuk tvrdého nárazu. Inštinktívne som sa otočil a uzrel som Sofiu. Ležala na zemi. Ihneď som vyskočil z kresla a rozbehol sa priamo k nej. „Si v poriadku?“ opýtal som sa rýchlo s mysľou plnou obáv. Pristúpil som k jej bezvládnemu telu a so strachom v očiach som ju obrátil tvárou k sebe. Po lícach jej prúdom tiekli slzy a v jej očiach som zazrel hlboký smútok. „Preboha, čo sa stalo?“ spýtal som sa so súcitom a starosťou. Sofia sa pozviechala zo zeme oprierajúc sa o riadiaci panel a utrela si slzy. „Už to ďalej nedokážem,“ odvetila prehĺtajúc slová cez plač. „Nikdy biblický Edén nenájdeme. Neexistuje. Je to len prelud, ilúzia, klamstvo! A my sme naháňaním sa za klamstvom strávili 13 zbytočných rokov. Nenájdeme ho ani do smrti. A horšie je, že mnohí ľudia v nás veria. Mnohé životy závisia od nás, od našej cesty. A my... A my zabíjame ich poslednú nádej na život.“ „Hovorí sa, že nádej umiera posledná, Sofia. A mýliš sa, ak sa domnievaš, že smrťou sa hľadanie končí, pretože smrť neničí, ale skôr oslobodzuje. Nestrácaj vieru, lebo len ona vytvára cieľ na konci cesty,“ snažil som sa vliať nádej do jej ustráchanej duše. „Môj starý otec...“ zahľadel som sa do neznáma, “strávil celý svoj život hľadaním stromu života a nikdy sa nevzdal. Vždy, keď strácam vieru ja, spomeniem si na neho. Aj po mnohých neúspechoch, sa vždy postavil a pokračoval v hľadaní ďalej. Bol to veľký človek. Taktiež veril, že všetko so všetkých súvisí. A preto chcel dokázať, že všetky náboženstvá na svete sú totožné, rovnaké a neodlišujú sa. A tým tmelom mal byť práve strom života,“ dokončil som, utierajúc si horúcu slzu z líca. „Rozmýšľal si niekedy nad tým, že ten strom môže byť len alegória, metafora?“ ozvala sa po chvíli Sofia. „Celý život môjho starého otca bol metaforou hľadania. On veril, že strom existuje a ja verím jemu,“ pozrel som sa s úsmevom na Sofiinu tvár. Z tejto chvíle spoločnej empatie a súcitu nás vytrhol silný tlak. Strhol nás oboch a celou silou našich tiel sme narazili na podlahu. „Prepáčte,“ ozval sa z vysielačky Danielov hlas,“ ale máme problémy s pohonom. Nechápem dôvod. Máme dostatok energie a anihilačný generátor je v poriadku.“ „Daniel,“ odvetil som roztraseným hlasom a uprene som sledoval obraz pred kupolou,“ radšej by si mal prísť do observatória.“ Nad presklennou klenbou miestnosti, ktorú chránilo pred radiáciou a meteoroidmi silné energetické pole, sa rozprestierala mohutná hviezda. Daniel a Antoine po náhlivom príchode akoby onemeli. Bez slov nechali svoju dušu rozplývať sa vo veľkoleposti toho pohľadu. Srdce mi priam spievalo, keď moje oči blúdili po fialovoružových zhlukoch prachu a plynu,ktoré tvorili špirálovité záhyby akoby vyvierajúce so spoločného stredu a priam dokonale symetricky rovnaké. Môj pohľad pomaly smeroval do spoločného stredu fialových špirál a až vtedy som si uvedomil, odkiaľ si toto miesto pamätám. Videl som ho v knihách starého otca a obdivoval som ho na astronomických fotografiách a vedeckých simuláciách. „Spoznávam toto miesto,“ otočil som sa so slovami na ostatných, ktorí nemo stáli v strede observatória. „Starý otec mi o ňom často rozprával. Spájal ho neustále s Maymi, ktorí ho pokladali za miesto všetkého strachu, podsvetie – Xibalba. Mnohokrát mi rozprával príbeh o dvoch hrdinoch– Hunahpú a jeho dvojčati,“ usmial som sa pri prívale príjemnej nostalgie. „Podľa povesti zostúpili do podsvetia, porazili Bohov Xibalby a nakoniec sa stali Slnkom a Mesiacom na oblohe. V zime mi na nočnej oblohe ukazoval hviezdy Oriónu, ktoré vytvárali trojuholník a uprostred neho sa nachádzalo srdce stvorenia. A práve v tom mieste sa teraz nachádzame. V hmlovine Oriónu.“ „Ale tu sme už predsa, aspoň podľa záznamov, boli,“ reagoval zmätene Antoine. „Obzrite sa. Vidíte ako je celý priestor okolo nás obklopený hustou spleťou prachu a plynu? Zdá sa mi, akoby toto miesto v hmlovine chcelo zostať ukryté pred zrakmi ostatných,“ odpovedal som s hlasom plným pochybností. „Pozri sa tamto,“ zdvihol zrak od monitora ovládacieho panelu Daniel a ukazoval smerom na mohutnú hviezdu. Otočil som sa a neďaleko našej lode som uvidel malú planétku, ktorej vrchol bol zároveň aj stredom plynných špirál. Nechápal som, prečo som si ju nevšimol skôr. Ihneď som sa rozbehol von z kupole smerom ku stíhačom a v ušiach mi už zneli len Sofiine slová : „...buď opatrný.“ Z celých síl som bojoval s hustým zhlukom hmloviny, ktorý chránil vrchol planétky. Čiastočky prachu narážali do všetkých častí stíhača a neúprosne sa snažili preniknúť každým otvorom dnu. Po dlhom a neľútostnom zápase som sa vynoril z mrakov a naskytol sa mi pohľad, ktorý si moja myseľ nedokázala predstaviť ani len vo sne. Pristál som a v nemom úžase vystúpil z pilotnej kabíny. „Panebože...,“ zašepkal som. Stál som na roztrasených nohách a skúmal každý kúsok rozľahlého údolia, ktoré obopínali zo všetkých strán obrovské hory. Ich robustné končiare siahali až k oblohe. Zo skalísk sa vytryskovali do diaľky prúdy vody a vytvárali nádherný vodopád. Od vrcholcov hôr sa až k doline tiahli husté zelené lesy, ktoré končili pri rieke. Tá obklopovala lúku uprostred doliny. Keď moje oči spočinuli v jej strede, od dojatia som sa rozplakal. Našli sme ho! jasala moja myseľ od šťastia. Rozbehol som sa naprieč lúkou priamo do jej srdca. Tam, cez kamene a skaly pokryté machom a trávou, vyrastali zo zeme korene majestátneho stromu, ktorého koruna sa rozvetvovala do všetkých strán. Náhlivo som sa vyšplhal po vysokých skalách a ocitol som sa pri veľkom kmeni. Pomaly, zatajujúc dych, som pristúpil k stromu a jemne pohladil popraskanú kôru. Zatvoril som oči a moje prsty cítili, ako život prúdil každým jedným prietokom miazgy. Nasával som silu zo stromu a v mysli sa mi vybavil príbeh, ktorý mi hovorieval starý otec. Mocne som chytil do oboch rúk dýku a z celej sily som ju zapichol do trhliny v kôre. Pustil som rukoväť a pomalými krokmi kráčal dozadu. Z trhliny začal vytekať priezračne čistý pramienok vody. „Samuel,“ ozval sa rušivo z vysielačky naliehavý Danielov hlas,“ hviezda sa začína neúmerne zväčšovať. Ihneď sa vráť!“ „Odíďte! Rýchlo! Kým je čas! Ja ostávam. Rajskú záhradu som hľadal celý život a neopustím ju za žiadnu cenu. Zbohom,“ rozlúčil som sa s trpkosťou. „Zhobom, priateľu,“ dokončil Daniel so smútkom v hlase. Zdvihol som zrak a cez bohato rozvetvené konáre na moju tvár dopadali teplé slnečné lúče. Ružovofialovou oblohou, čo chránila pozostatok Rajskej záhrady, sa predierali dlhé prúdy svetla a jemne dopadali na vrcholce lesov. Celá vrstva hmloviny sa razom rozpínaním hviezdy potrhala. Zelené lesy pod dopadajúcim ohňom z oblohy začali horieť. Z vrchov do doliny sa prúdom začala valiť žeravá láva. Sledujúc tento zánik som postupne zatváral oči. Všetka páľava a svetlou mnou pretekalo ako rieka. Netušil som, či sním alebo bdiem. Oheň však razom zmizol. Otvoril som oči a uvidel hviezdu oblohu. Pred mojim zrakom sa rozprestierali planéty, hviezdy, hmloviny a galaxie. Zdali sa byť na dosah alebo zároveň milióny svetelných rokov vzdialené. Načiahol som ruku a ucítil som neúnosnú bolesť. Od všetkých múk som si šiel vykričať hrdlo, ale žiaden krik som nepočul. Z ničoho nič sa celým priestorom rozľahla neznesiteľná biela žiara. Prudko som zavrel oči a ucítil bolesť v rebrách... Keď sa mi myseľ upokojila od nesmierneho utrpenia, uvedomil som si, že stojím. Začal som pozvoľna vynárať zrak z temnoty a zdvíhajúc pohľad, som uvidel ďalekosiahle zástupy klaňajúcich sa ľudí so sklonenými hlavami a rukami zdvihnutými do výšin. Opakovali takmer jednohlasne : „Hunahpú.“ V tej chvíli, stojac na samom vrchu posvätnej pyramídy, som na oslavu rozpažil ramená a pochopil slová starého otca : Všetko sa už raz stalo a všetko sa aj zas stane. Ďalšie, už zverejnené poviedky: 1. poviedka: Detektiv 2. poviedka: MOONKiller 3. poviedka: Poselství z budoucnosti 4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie 5. poviedka: Archa 12 6. poviedka: Žerty stranou 7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :) 8. poviedka: Agenti 9. poviedka: Sérum smrti 10. poviedka: Kozel zahradníkem 11. poviedka: Pohlad do neznáma 12. poviedka: Na cestách 13. poviedka: Úsvit Noci 14. poviedka: Cesta galaxiou 15. poviedka: Pomsta Sithov 16. poviedka: Výměna 17. poviedka: Výzkum 18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja 19. poviedka: Právo na život 20. poviedka: Jsem laik 21. poviedka: Pozorovateľka 22. poviedka: Niečo, čo poznám 23. poviedka: Blízky nepriateľ 24. poviedka: Spomienky na zajtrajšok 25. poviedka: Šťastně až do smrti 26. poviedka: Penta 27. poviedka: Phobos 28. poviedka: Misia Son Umut 29. poviedka: Lidojedi 30. poviedka: Hra bohov 31. poviedka: Biela chodba 32. poviedka: Ruka 33. poviedka: Firma - TimeTraveller 34. poviedka: Uprostřed prázdnoty 35. poviedka: Posledné kroky na Mesiaci 36. poviedka: Núdzové pristátie 37. poviedka: IDLE 38. poviedka: Ztracené HD 39. poviedka: Konzola 40. poviedka: Mary 41. poviedka: Výplach 42. poviedka: Bez hraníc 44. poviedka: V Meste niet nič nového 45. poviedka: Pán Willy 47. poviedka: Hrdina 48. poviedka: KDO JE TADY PÁNEM? 49. poviedka: Cesta 50. poviedka: Nový začiatok 51. poviedka: Možná hrozba 52. poviedka: Lucid 53. poviedka: Důchod 54. poviedka: Dobrý úmysel 55. poviedka: KO 56. poviedka: Prozření 57. poviedka: Pád 58. poviedka: Ľudia sa nemenia 59. poviedka: Link 60. poviedka: KLARK 61. poviedka: Alexander 62. poviedka: Viktor 63. poviedka: Smrtící lék 64. poviedka: Až zemře poslední žena 66. poviedka: Blaník 67. poviedka: Supervojak |
Sci-fi poviedka roka 2010
Harmonogram zverejňovania ďalších poviedok
Domáca stránka súťaže
Sponzori súťaže
| Generálny sponzor | Hlavný sponzor | |
 |
 |
Sponzori:
atrox
tryas
Ondro1
andrejsvk
elesar
AmOK
efgh