11. poviedka: Pohľad do neznáma

Pohľad do neznáma

Píše sa dátum 30.4.2010 22:00 a ako každý správny PC fanúšik sedím pri stole a robím strašne veľa vecí na mojej novučkej zostave. Hovorím si: "Večer sa práve začína, tento stroj by trebalo vyskúšať, ale ako". A ihneď som vložil do mechaniky najnovšiu hru na našich trhoch a začal som inštalovať. Sledujem hodinky, práve odbila polnoc a ja neustále sedím pri fascinujúcom deji celej hry ale zrazu len čosi zasyčalo. "Nič sa nedeje" upokojujem sa a potom sa to stalo, áno presne tak monitor zhasol, počítač prestal fungovať. Znovu mi v hlave behá prúd myšlienok ako "Vypadol prúd, je to len výpadok prúdu, kľud" nanešťastie mi ďalší kolobeh v hlavne jednoznačne povedal že prúd asi ťažko kedže mám izbu vysvietenú ako Las Vegas. Sklamanie! Séria odborných opravárenských pokusov ako je napríklad neustále reštartovávanie počítaču nezaberalo ani na desiaty krát a keď som si bol istý že môj odborný talent už nezaberie tak sa z mojej izby ozval desivý výkrik "NIEEEEEEE! Toto sa môže stať iba mne!"Vyľakaný rodičia vbehli do dverí a s úžasom a zatajeným dychom sa na mňa pozerajú ako bezmocne ležím na podlahe. Po tejto neuveriteľne dlhej chvíľke ticha padla do vetra neistá otázka ktorá znela " Si v poriadku?" moja odpoveď bola veľmi jasná a očakávaná "NIE". Čakal som otázku typu "Čo sa stalo?" alebo podobnú ale kdežeeeee, mamka spokojne odkráčala dopozerať svoj veľmi napínavý Nemecko- Francúzky romantický film. Otec, ten to mal lepšie, mal na výber buď pôjde nazad do obývačky pozerať super zaujímavý Nemecko- Francúzky romantický film alebo sa bude chvíľu robiť že ho zaujíma čo sa tu deje. Po dlhom premýšľaní si vybral tú druhú možnosť a ja som mu rozpovedal udalosť ktorá zmenila môj život. Otec, tiež dosť bezradný na to pozrel a povedal" čo si zasa pokazil, zajtra sa na to pozrime, už je dosť hodín choď spať. V tú chvíľu mi to prišlo ako perfektný nápad a aj som tak urobil, ľahol som do postele a keď som konečne okolo tej 7 hodiny plný adrenalínu v kŕči čo a jak s PC pozerám okolo seba a čo nevidím? Celý v šoku vidím že aj keď som síce v rovnakom byte, všetko je iné, spím na inej posteli prikrytý niečím ako pena čo sa hneď po tom ako som vsal rozplynulo, posadím sa a zrazu ma čosi s pod postele chytilo za nohy a obulo mi to papuče, mal som dosť, aj keď by som mal mať ten pocit zvedavosti, akosi sa nedostavil a prišiel iba zvláštny pocit v žalúdku, niečo ako strach ale nebol to strach, možno niečo ako radosť?! Ani neviem s čoho."Kde to som?! Vyzerá to tu ako doma iba tak o 100 rokov modernejšie" zažartoval som. Pozriem na miesto kde som mal potreby do školy a tam bolo iba pár veľmi zaujímavých pamäťových kariet s názvami predmetov. Hneď vedľa nich bol display na ktorý keď som sa pozrel automaticky rozprestrel ponuku, ale nie tak ako klasické prístroje ale ako hologram predo mňa, než som sa spamätal s ďalšieho šoku všimol som si niečo ako kalendár pri ktorom som mal neistotu naňho vlastne vôbec ukázať. Spravil som to a čo nevidím? Svieti mi tam dátum 1.5.2099 s dodatkom že je piatok a zároveň aj sviatok. Zamrazilo ma a skonštatoval som ze tých šokov na dnešný Dán je akurát dosť. Po prelistovaní ostatných možností ako napríklad nastavenie osvetlenia v izbe na slnečno alebo vzduch nastavený na dobrú náladu som mal úplne jasno čo sa tu deje "Mimozemšťania ma uniesli" vyslovil som potichu a tajuplne."Čo teraz?, idem to tu preskúmať, možno prídem na to ako sa vrátiť späť na Zem."Prišiel som na miesto, kde som mal kedysi počítač ale tam stál iba osamotený maličký stolík s jediným tlačítkom uprostred. Priblížim sa k stolíku a s neistotou hladím na tlačítko a uz len prijsť na tú dlhodobú otázku že stlačiť alebo nie? "Ale tak prečo nie? Aj tak som na inej planéte" povedal som si a tak som to z dávkou očakávaní stlačil, v tom sa na mňa vyrútil záblesk a okolo mňa sa objavil holo gramový obrázok nejakej formy pracovnej plochy, ženský hlas ma pozdravil, poprial mi pekné ráno a spýtal sa ma aký mám deň a ja som sa zmohol iba nato povedať "wooow" po dlhšom čase som sa spýtal "Kde to som?" a hlas mi odpovedal: "V tvojom osobnom PC". Zrazu všetko zlé a nepochopiteľné naokolo zmizlo a ja ako keby v tranze som s úsmevom na tvári stál a obzeral sa keď mi hlas povedal "chcete pokračovať v tom čo ste včera skončil?" "Samozrejme" odpovedal som a v okamihu mi okolo mňa naskočila atmosféra ako na vojne, všade naokolo lietali guľky a ja som zo zbraňou rýchlo ľahol zem a zakričal som: "STOOOOOOOOOP , VYPNUUUUUUUUUUŤ" hra sa vypla PC sa schoval do malého premietaču a znovu tam ostalo iba tlačítko. Ležím schúlený na zemi a ako keby sa história opakovala, rodičia vojdú do izby oblečený v moderných odevoch s modernými účesmi, pozerajú na mňa a pýtajú sa " Si v poriadku?" a moja odpoveď znela: "NIE, kde som to vlastne" mamka odpovedala: "Kde by si bol, predsa doma, obleč sa dneska ideš somnov do práce" Nech hľadám ako hľadám, nikde nevidím skriňu, prídem k stene tam kde som ju mal ešte pred únosom mimozemšťanov, obzerám si stenu, dotýkam sa jej ale nič nevidím. Pre seba si zašeptám "Kde len tá skriňa môže byť?" a tento krát mi odpovedá hrubý pánsky hlas "Nejaký problém?"Ja stále neaklimatizovaný do prostredia sa pýtam "kto to je?" V strede izby sa mi zo stropu zjavila hologramová tvár muža ktorý hovoril: "Ja som Váš domáci Intercomp. Intercomp? Čo to je?" povedal som zvedavo. "Váš domáci počítač ktorý ma na starosti správny chod všetkých domácich systémov " a ja som vtipne poznamenal "no sakra to musí byť účet za elektrinu."Ale keď už si tu, môžem vedieť kde je skriňa?" ja už pomali sa orientujúci sa snažím pochopiť všetko okolo seba keď mi príde odpoveď."Účet za elektrinu sme dostali naposledy v roku 2028, teraz už náš byt využíva jadrový reaktor ktorý bol vyvinutý v roku 2020, aktivujem Váš osobný šatník" vtedy som si spomenul ako som o tom ešte pred 90 rokmi čítal na internete a než som stihol čokoľvek poznamenať okolo mňa zo stropu spustil okrúhly vešiak plný oblečenia. Našťastie keď som si niečo vybral ma to aj samo neoblieklo, už som mal starosť ale našťastie tieto veci sú stále samostatne robené. Keď som bol oblečený prišiel som za mamou do kuchyne, čo nevidím, plne mechanizovaná kuchyňa ktorá pripravuje jedlo na stôl umýva riad a všetko ostatné, ale čo bolo v tej kuchyni podstatné bol pohľad na chladničku, otvoril som ju že si dám niečo dobré pod zub, po otvorení dvierok mi chladnička ohlásila všetky nedostatky ktoré máme na prípravu ďalších jedál s otázkou či chceme cez internet doobjednať ďalšie potraviny? Ticho som stál a čakal som nech to samo prestane, tak sa aj stalo, chladničku som zatvoril a radšej som si sadol už k samo nachystanému stolu. Aj jedenie ešte prebiehalo klasicky s príborom v ruke a keď sme dojedli mamka mi povedala presne to, čo som nechcel a to je:" Už si umytý?" Odpovedal som ťažkým hlasom "Nie" a odkráčal som do kúpeľne v ktorej bol vďaka bohu ešte klasický záchod s plno elektroniky takisto na umývadle bol display na ktorom keď som vybral možnosť umyť zuby mi vydalo jednu malú tabletku ktorú keď som vložil do úst sa mi roztiekla po celých ústach. "čo dalej?" pomyslel som si a vypľul som tekutinu do umývadla, na displayi sa zjavilo "hotovo" a ja som bol spokojný sám zo sebou. Pristúpil som k záchodu na ktorom sa mi automaticky odklopil poklop a pri skončení malej potreby mi automaticky vyhodnotil zdravotný stav s moču. Pri vychádzaní s kúpeľne ma napadla jedna veľmi zaujímavá vec, "ešte som sa nepozrel s okna" stále som premýšľal či sa vôbec pozrieť mám a či to chcem vidieť. "Ideme" ozvala sa mama s pred dverí bytu. Ako celý deň tak aj teraz prídem s neistotou k dverám a tam sledujem ako si mama sadá na stoličku a prístroj jej automaticky nasádza topánky. Keď sa postavila tak som zopakoval presne to čo ona aby si náhodou nemyslela že som nejaký psychopat a neviem kde som aj keď ja som mal rovnaký pocit o celom mojom okolí. Intercomp nám poprial pekný deň a šťastnú cestu a vyšli sme na chodbu, mamka odišla ku schodom a mne iba spoza rohu zakričala "Zamkni prosím ta". Privrel som dvere a zo stredu sa ku mne vysunul podivný prístroj s nápisom, priložte prst, tak som tak urobil, prístroj zoskenoval odtlačok a už bolo počuť iba pracovanie zámku vo dverách. Dosť otrasený z eskalátoru a už som len videl bránu vedúcu von . Už to bolo tu pristupoval som k dverám, pár krokov ma delilo k svetu, otvorila sa brána a žiadne veľké prekvapenie aké som čakal, iba všetko bolo, akési krajšie. Všade zelená tráva, nádherné dlaždicové chodníky, veľa stromov a kvetov Idem za mamkou až prídeme k miestu zo stojanom a označením "P" ako parkovisko, mama stlačila pár tlačidiel a zo zeme sa vysunul obrovský stĺp plný áut, ktorý sa zastavil pri našom. Pozerám na auto, žiadne kolesá iba sa jemne nadnášalo, nasadli sme, auto nás aj samo opásalo, a spýtalo sa na destináciu a doviezlo nás tam bez akéhokoľvek použitia volantu či pedálov. Mama ma v práci posadila pred televízor ktorý prehrával obraz v 3D režime bez akýchkoľvek okuliarov alebo niečoho podobného. Keď sme prišli naspäť domov, už nás čakala teplá večera, najedli sme sa obzvlášť dobrého jedla, prešiel som klasickou hygienickou očistou a išiel som na PC ako každý bežný večer, pristúpil som k tlačítku na stole, stlačil som ho, okolo mňa sa znovu zobrazila pracovná plocha s ikonami a hlas ma pekne uvítal, jediné čo som za tento deň potreboval vedieť je ako správny nadšenec aký výkonný mám doma počítač, tak som sa spýtal "Počítač, aký máš výkon?" a okolo mňa nabehlo plno rôznych údajov ktorým som vôbec nechápal, všelijaké názvy a všetko ostatné tak som sa spýtal "čo s toho je napríklad procesor? Odpoveď bola prekvapujúca "procesor je už zastaraná technológia už máme všetky komponenty integrované na základnej doske" spokojný z nového poznatku som odišiel a skonštatoval som že po ťažkom dni sa idem vyspať a budem dúfať že sa niekedy snáď naučím používať všetky tieto veci. Ľahol som si do postele, zavrel som oči, a zrazu počujem divné pípanie, ako keby alarm auta ale to nebolo možné. Otvorím oči, zaklapnem budík, pozerám na hodinky 8:00 Nedeľa. NEDEĽA?! Veď včera bol piatok? Zdvihol som hlavu pozrel som na dátum a vidím rok 2010 a zistím že spím na počítačovom stolíku. "BOL TO LEN SEN?"! Počítač funguje? "Vďaka bože" dodal som na obrazovke svieti "inštalácia hry bola dokončená." Obzriem sa okolo seba, klasická izba pozrel som sa z okna a vidím klasické staré mesto a autá na parkovisku ktoré jazdia po kolesách. Padnem na kolená a zakričím:"ANOOOOOOOOOOOOOOO, DAKUJEEEM." Objal som matku aj otca a išiel som si vziať niečo s klasickej chladničky ktorá bola konečne ticho, bol počuť iba zvuk motora. Vojdem do kúpeľne bez kopy elektroniky a použil som klasickú zubnú kefku ktorá bola lákavejšia ako kedykoľvek predtým. Vyšiel som von a uvedomil som si že to nebol sen, bola to budúcnosť, ktorá čoskoro príde.



Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná počítačová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem