13. poviedka: Úsvit Noci

Úsvit Noci

Pred mnohými stáročiami, v časoch keď ľudí dohnala k takmer úplnej záhube vlastná chamtivosť, skupina ľudí, ktorá si ctila tak dávne a zabudnuté tradície, založila spoločnosť pre ochranu preživších. Spoločnosť, vytvorená obyčajnými ľudmi, ktorí viac nechceli znášať tyraniu svojich politických vodcov. Po spustošení matky Zeme a klesnutí ľudskej populácie na takmer jednu stotinu pôvodného obyvateľstva, po zničení moderných vynálezov, spisov a všetkých vymožeností takzvanej ,,modernej doby“, sa ľudstvo vrátilo späť k jeho pôvodným starým remeslám. Mnohí začali opätovne vyrábať zbrane aké poznal stredovek, avšak nové materiály doby tieto zbrane nesporne vylepšili. Kvôli zákonu, ktorý zakazoval opätovne vyrábať zbrane, aké svet poznal a aké ho takmer priviedli do záhuby. S dobou sa však vyvíjala aj ľudská rasa. Aj vďaka genetickým testom a vylepšeniam, ktoré sprevádzali vývoj ľudstva, sa naše organizmy stali imunné voči väčšine chorobám. V našich telách akoby mal teraz každý orgán vlastný mozog. Dokázal sa vývíjat podľa požiadaviek užívateľa a jeho aktivít. Tento zlom v medicíne sa však stal zlomovým a na planéte Zem zrazu vznikli dve rozdielne rasy. Potom, ako mnoho ľudí nedokázalo po takzvanej „Vulkánovej vojne“ všeobecne známej ako siedma svetová vojna, nájsť úkryt pred škodlivým nukleárnym prachom sa ľudstvo rozdelilo na skupinu, ktorá začala žiť pod zemou, vytvárať spoločenstvá a podzemné mestá, a na skupinu ľudí, ktorých nukleárny prach nezabil, no natoľko zmenil ich genetické vlastnosti, že vznikla celkom nová ľudská rasa prejavujúca známky agresie a schopnosti prežívať v extrémne náročných podmienkach na povrchu. Zatiaľ čo podzemná rasa vývojom takmer úplne stratila potrebu dýchať kyslík. Kto vie, ako skončí ďalší príbeh ľudstva...Bude Zem opäť zmietaná vo vojnách a utrpení? Alebo sa ľudstvo konečne poučí zo svojich chýb? Nech to dopadne akokoľvek, život si vždy nájde cestu...



Kapitola 1. Člen rodiny

Navzdory na pocit chladným nociam v meste Aquacon, teplota tu nikdy neklesla pod nula stupňov celzia. Máloktoré z podzemných miest sa môže pochváliť veľkým jazerom aké bolo práve v Aquacone. Práve toto jazero ochladzovalo okolné ovzdušie a vravelo sa, že bolo aj zrkadlom nálady jeho navštevovateľov. Zrovna tak, práve v jeden taký večer, zahľadene upieral na jeho hladinu oči mladý chlapec. Odlupoval drobné skalky na okraji jeho brehu a s upriameným pohľadom sledoval, ako sa kľudná hladina po dopade skaliek na vodu rozhnevá. Zdalo sa, že jednoducho zabíja nudu. Mnoho ľudí, dospelých, mladých, starých dokonca i detí bolo sirotami. V týchto podmienkach človek nikdy nevedel, čo sa stane druhý deň. Pri prieskume chodieb častokrát hliadka ľudí narazila na rôzne príšery, alebo ostali zasypaní pod kamennou ťarchou. Tento chlapec však stratil rodinu už veľmi dávno a od útleho detstva sa učil, ako sa o seba postarať. Ako sa ďalej prechádzal, jeho zrak spočinul na nádhernej rastline. Orchoplea, veľmi vzácna rastlina, o ktorej dodnes vedia ľudia len málo. Rastie vždy na inom dopredu nepredvídateľnom mieste a zdá sa, že dokáže prežiť akékoľvek podmienky. Chlapec sa očividne zarazil a ostal stáť. Kľakol si k rastline a zahľadel sa na ňu. Fascinovalo ho, ako dokáže život rozkvitať aj v takýchto podmienkach. Rastline vôbec neprekážal nedostatok slnečného svetla, ktoré sa tu nikdy nevyskytovalo. Kvitla nádhernými bielimi kvetmi, ktoré akoby ožarovali samotnú podlahu jaskynného mesta. Chlapec prstami jemne pohladil jej lupene, pousmial sa, jemne ju vybral z hliny spolu s jej koreňmi, strčil si ju do koženného vrecka a pokračoval ďalej. Rozmýšľal, kam ho dnes zavedú jeho nohy. Obyčajne sa vždy zatúlal mimo jaskynné mesto, kde si častokrát len tak-tak zachránil svoju kožu pred istými problémami. Dobre však vedel, že o takomto čase už dnes nič nevymyslí a tak jeho nohy nabrali priamy smer. Netrvalo dlho a v odľahlejšej časti mesta narazil na svôjho dobrého priateľa zároveň učiteľa Eldwina. Ako obvykle trávil čas pred svojou chatrčou a upravoval nové čepeľe mečov pre prieskumíkov. ,,Ahoj Eldwin“ usmial sa na urasteného človeka s opálenou drsnou kožou mladý chlapec. ,,Ahoj Mike“ odvetil s úsmevom Eldwin.

Eldwin Morriss patril medzi veľmi uznávaných kováčov. Už od jeho detstva, kedy ho jeho starý otec naučil umeniu kovania mečov pridaním špeciálnej rudy do ocele, ktorá sa tvorila výlučne v najtvrdších horninách sveta. Bol však utiahnutý a nemal rád priveľkú pozornosť ľudí a tak si sám vyberal, pre koho ukuje meč alebo brnenie. Po smrti Mike-ových rodičov, sa ho ujal a vychoval ako vlastného syna, ktorého nikdy nemal. Mike však nekráčal v jeho šlapajách a vždy túžil byť bojovníkom ako jeho otec. Eldwin mu to vonkoncom nezazlieval, práve naopak, podporoval ho. Vďaka Mikeovy totižto mohol skúšať použitie nových zbraní pre prieskumnícke jaskynné jednotky a Mike, ako veľmi zvedavý mladý chlapec, bol na túto úlohu priam stvorený.

,,Čo máš dnes nové? Od rána som ťa dnes ešte nevidel.“ Povedal Eldwin, no pokračoval ďalej vo svojej práci. ,,V podstate nič...dnes som bol pri jazere...“ povedal Mike a zahľadene pozeral na strop jaskyne, ktorý sa nachádzal v takej výške, ze nebolo možné rozpoznať, kde až skutočne končí...Žilky naplnené žeravou lávou ktoré pretkávali jaskyňu boli spolu s ohňom jediným zdrojom svetla v jaskynnom meste, avšak veľmi kvalitným. Napriek tomu že oheň potrebuje k horeniu kyslík, ktorého bolo pod zemou málo, tento oheň svietiaci v mestách na horenie nepotreboval takmer žiadne palivo. Bol síce menej výhrevný ako klasický oheň z povrchu, avšak mnohokrát využiteľnejší hlavne vďaka diamantovým úlomkom, ktoré sa v lampách s týmto ohňom menili na uhlík ostávajúci v lampách ako odpad z horenia ohňa v diamantových svietnikoch.

,,Našiel som pri ňom Orchopleu...“ povedal chlapec len tak medzi rečou. Kováčove kladivo sa zastavilo. Úporne pozrel svojimi hnedými očami na chlapca. ,,Orchopleu? Pri jazere?“ Chlapec s úškrnom prikývol. ,,Doniesol si ju?“ spýtal sa kováč. Chlapec zaboril prsty do koženej kapsy a jemne, pomaly, vytiahol nádhernú rastlinu. ,,Tak tomu vravím kúsok!“ Zajasal Eldwin. ,,Z jej štavy môžeš urobiť silné runy. Ja som už na to pristarý.“ Mike prikývol, schoval si kvetinu do koženej kapsy zakýval Eldwinovi a vybral sa ďalej od obývaného jaskynného systému a ich domčekov. Kráčal na svoje pomery celkom pomaly, čo robil málokedy, no tentokrát, mal hlavu plnú myšlienok, ktoré nevedel zahnať nikam inam. Celkom zabudol na kvetinu v jeho kapse a pokračoval na miesto, kde ho nik nerušil. Mesto bolo pomerne prázdne, bolo už neskoro a aj keď tu nikdy Slnko nevýchadzalo a nezapadalo, ľudia si občas potrebovali oddýchnuť. Bolo neskutočné, ako dokázali ľudia za stovky rokov donútiť rásť rastliny v takomto prostredí, kvety i stromy neboli výnimkou, nehovoriac o lesoch, do ktorých však chodil málokto. Práve preto les za mestom bol obľúbeným miestom pre Mika. Navzdory o niečo horšej viditeľnosti v týchto končinách, si Mike vedel nájsť cestu k zábave a vždy ho niečo v týchto lesoch doslova priťahovalo k sebe. To, čo sa mu však stalo v ten neskorí večer, mu nedávalo spať ešte veľmi dlho. Opretý o kmeň stromu uvažoval, čo urobí s rastlinou ktorú našiel. Jeho myšlienkovú niť však preťal zvuk, ktorý spočiatku nedokázal identifikovať. Ostalo ticho a Mike-ovo srdce divo bilo. Zvuk sa rozozvučal lesom opäť, tentokrát bližšie. Bol to smiech. Neskutočne melodický smiech, akoby vychádzajúci spoza každého stromu vôkol neho. Nevedel nájsť jeho smer, no zaostril svoj zrak na postavu, respektíve kúsok postavy vytŕčajúci spoza kmeňa stromu vzdialeného asi tridsať metrov od jeho pozície. Neuveriteľne jasné a zároveň jemné modré svetlo ktoré obaľovalo neznámu postavu, pôsobilo na Mika ako magnet. Vykročil smerom k nej a postava sa s melodickým chichotom presunula ďalej. Mike už takmer bežal no postave nestačil. Naraz všetko utíchlo...Zistil, že takto hlboko v lese ešte nebol. Prostredie okolo neho mu bolo úplne neznáme napriek tomu, že tieto lesy veľmi dobre poznal. Po bytosti však ani stopy. Mike, aj keď sám nevedel ako, vykročil smerom, z ktorého prišiel. Teda aspoň si to myslel. Blúdil takmer hodinu, no nebol schopný nájsť nejaké miesto, ktoré by poznal. Eldwin mu hovoril o mnohých záhadách týchto lesov aj o vílách, ktoré lákali svojim spevom ľudí do najtemnejších kútov týchto miest, kde zablúdili a nakoniec zrejme zomreli pretože sa nikdy nikto z nich nenašiel. Bolo známe že víly,elfovia,obri a rôzne iné bytosti, neboli len výplodom fantázie skupiny ľudí v dávnych dobách, ale skutočne existovali. Mike vedel, že ak rýchlo nenájde cestu späť, bude mať pri strete s divým zvieraťom veľký problém. Sadol si na zem a oprel sa o strom. Dlaňou si prešiel po tvári a rozmýšlal, na ktorú stranu sa vyberie. Zo zadumania ho však šokom prebral neznámy hlas. ,,Stratil si sa chlapče ?“...ozvalo sa lesom. Mike sa obzeral na všetky strany no pôvodca hlasu akoby bol všade a zároveň nikde. ,,Máš niečo čo ti nepatrí“ ozvalo sa opäť. ,,Kto do pekla si?! Ukáž sa !“ zvolal Mike. S hrôzou v očiach sledoval, ako na neho letia kusy kamenia a hliny. Cítil ako mu náraz podlomil nohy a zvalil ho na zem. Skôr ako stihol zareagovať, naklonila sa nad neho postava obklopená modrou žiarou. S chichotom sledovala ako sa Mike trápi s odhrabávaním kamenia a hliny zo svojho tela. Keď Mike vstal, neveril vlastným očiam...

Pokračovanie nabudúce...



Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná počítačová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohľad do neznáma
12. poviedka: Na cestách