18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja

Ja, a moje druhé Ja

Moje meno je Ronald Venguez. Narodil som sa v roku 1977, za čias "hlúpych" technológií a jednoduchých ľudí. Vyrastal som v 5-člennej rodine a naša finančná situácia bola veľmi zlá. Otec, tiež Ronald po ktorom som údajne zdedil meno robil ťažkú prácu za veľmi malé peniaze a chorá matka ostala doma, aby sa postarala o mňa a mojich dvoch súrodencov. Netrvalo dlho a matka opustila tento svet, zostali sme na krku otcovi, ktorý to ani z ďaleka nestíhal. Ako najstarší z detí som bol nútený odísť za vzdelaním. Rozhodol som sa vyštudovať vedecko-technickú školu, keďže som dúfal že mi to poslúži ako odrazový mostík do niečoho väčšieho. Technológia a elektrotechnika boli veci, ktoré ma zaujímali už od detstva a to aj napriek tomu, že sme posledné roky žili v podstate bez elektriny.

Po dokončení štúdia netrvalo dlho, kým som zistil, že uplatniť sa v dnešnom svete nie je vôbec jednoduché. Po mesiacoch hľadania si práce som sa dostal akurát do malej predajne elektrospotrebičov ako opravár a technik. Po dlhých týždňoch šetrenia sa mi podarilo kúpiť byt, nešlo o nič veľké, skôr o povojnovú ubytovňu v chudobnej štvrti. V priebehu času som naberal skúsenosti vo svojom obore, začal som robiť menšie súkromné projekty a snažil som sa uplatniť ako vynálezca. Ľudia mali o moju prácu záujem, keďže v tej dobe nájsť podobného odborníka nebolo ľahké. Začínalo sa mi dariť...

Keďže som bol majiteľom veľmi peknej čiastky peňazí na konte, rozhodol som sa pre najväčšiu investíciu v mojom živote,... tou bol samozrejme dom, dom vhodný aj pre rodinu, ktorú som ale nemal. Začal som aktívnejšie žiť, chodiť medzi ľudí, venovať sa športu. Po nejakom čase som sa zoznámil so ženou s menom Mary a bolo mi jasné, že je to tá, s ktorou chcem stráviť ostatok života. Ani som sa nenazdal a po ani nie dvoch rokoch som bol otec. Boli to dvojičky, Chris a jeho o desať sekúnd starší brat Charlie.

Zatiaľ čo bola žena zaneprázdnená deťmi, ja som sa mohol naplno venovať svojej práci. Svoju pracovňu som mal v bývalom dome, kde sme žili s rodinou, po zemi sa váľali zošity so vzorcami a výpočtami, rozbité sklo, plechy, polámaný nábytok, no i tak som sa cítil ako doma, a lepšie podmienky pre svoju prácu som si predstaviť nevedel. Deň striedal deň a ja som chcel skúšať stále niečo nové, až som jedného dňa našiel v starej rodinnej knižnici jednu veľmi zvláštnu knihu, alebo skôr notes. Bol zapečatený a na čelnej strane mal vyryté moje meno. Samozrejme som nechápal, no bolo mi jasné že notes je od môjho otca. Keď som notes otvoril, neveril som vlastným očiam, všetko, na čo som sa za tie roky snažil prísť mal otec vyriešené už dlhé roky predo mnou. Na poslednej stránke notesu bol však akýsi "predmet" ktorý otec označil ako "Brána". Bola to jediná vec, ktorú otec nevyriešil i keď mal popísaný podrobný návod, materiály, postup, skrátka všetko. Neváhal som ani sekundu a začal som tvoriť. Po týždňoch driny sa mi podarilo vytvoriť akýsi mechanizmus, podľa mojej teórie išlo o nejaký elektromagnetický výboj, no nebol som si vôbec istý, či to bude fungovať a aký to má účel, ...no neskôr som to pochopil. Otec sa snažil vytvoriť akúsi trhlinu v priestore, snažil sa presúvať veci niekam inam, no zatiaľ som nechápal ako. Podarilo sa mi presunúť niektoré menšie predmety na doposiaľ nezistené miesto. Neviem ani, či ostali v celosti, či sa poškodili alebo dokonca zmizli, no vedel som, že to čo chcem je, aby som sa tam jedného dňa dostal ja. Snažil som sa o zostrojenie mechanizmu, ktorý by bol schopný vytvoriť trhlinu schopnú preniesť človeka. Jedného dňa sa mi to podarilo. Trhlinu pri "živote" udržiavalo neskutočne veľké množstvo elektromagnetizmu, bola neopísateľná. Zdalo sa vám, že pozeráte do diaľky, no bola len pol metra pred vami. Vyžarovala energiu ktorá ma napĺňala nádejou, ...moje rozhodnutie bolo konečné. Vedel som, že môžem stratiť rodinu, život a dlhé roky práce, bol som rozhodnutý. Pred vstupom som pokladal za povinnosť doplnenie informácií, fotografií a faktov o zabudnutom projekte môjho otca, potom ma už od môjho cieľa nedelilo nič, rozbehol som sa a dlhým skokom som so zavretými očami skočil do priestorovej trhliny...

V okamihu sekundy predo mnou všetko zhaslo, dokázal som hovoriť, no počul som len ozvenu. Chvíľku na to hlasný zvuk a velmi jasné svetlo, ktoré bolo bližšie a bližšie. Vo vysokej empatii som za "zobudil" kdesi na piesku, zrejme v púšti. Necítil som si nohy a celé telo ma bolelo ako po páde z desať metrovej výšky. Niekoľko dní som prechádzal naprieč neosídlenou krajinou, ...bez jedla a s pár kvapkami vody. Vôbec som netušil kde som. Náhle som v diaľke zbadal postavu, siluetu,... rozbehol som sa a začal som kričať. Bol to mladý chlapík z nejakej zaostalej miestnej osady a nerozumel mi ani slovo, no i tak som mal šťastie a dostal som sa do najbližšieho mesta. Všetko bolo zastarané, vôbec som netušil kde som, no potom som dospel k dych vyrážajúcemu prekvapeniu a zistil som, že som mal menšiu chybu v poznámkach. Daná trhlina nebola trhlina v priestore, ale aj v čase, podľa novín som sa nachádzal niekde v roku 1969. Srdce mi okamžite začalo byť a vedel som, že všetko čo som mal je už stratené, ... Miestny ľudia mali po vypočutí môjho príbehu akurát chuť do smiechu, mali ma za blázna! Jediná možnosť uživiť sa bola prax, ... prax, ktorú som absolvoval o 40 rokov neskôr a v dnešnej dobe, teda vlastne v minulosti som patril k tým najlepším. Uplatniť sa mi podarilo podobne ako v roku 2017, keď som "náhle" zmizol. Dokázal som sa sám uživiť, no mal som problém nadviazať vzťahy, keďže som bol stále naviazaný na svoju rodinu, ktorá ešte ani neexistovala. Žil som v súkromí a mlčky som si zakladal svoj vlastný notes, notes v ktorom som sa snažil zapísať všetko, čo bolo napísané v notese otcovom a tým som sa snažil zachrániť to, čo dalo mne a otcovi roky driny. Chýbala mi taktiež len jedna časť, posledné stránky notesu ostali nezapísané. Chýbali fotografie, fakty z postaveného mechanizmu, testy, presne to isté čo v otcovom notese,... Snažil som sa spomenúť si, ale to, čo ma ovládalo bolo oveľa silnejšie. Rozhodol som sa začať nový život, ... život, aký žije každý bežný človek, začať znova a založiť si novú rodinu, všetko išlo krásne a so ženou Charlotte sme sa rozhodli si prvé dieťa adoptovať. Vybrali sme si novorodenca, môjho menovca, ktorý mi okamžite padol do oka. V tej chvíli mi všetko došlo a po celom tele som cítil zimomriavky. To, že moja žena bola menovkyňa mojej matky náhoda byť môže, ale to, že som si so svojim synom začal postupne vybavovať rôzne udalosti, to už nie! Bolo mi jasné, že to čo som urobil nebolo dobré a bolo to proti prírode. Ani neviem, čo ma desilo viac, to, že som si bol vlastným otcom, alebo to, že som bol uzavretý v časovej bubline, ktorá sa bude len dookola opakovať. Je to druh pekla, alebo len nevedomosť človeka a snaha skúsiť a objaviť niečo nové?
To sa asi nikdy nedozviem, jediné čo viem je, že musím svoj notes zapečatiť a označiť tak, aby som ho v budúcnosti našiel, pretože realita sa zmeniť nedá. Všetko čo sa stať má, to sa stane a človek to zmeniť nedokáže.



Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum