EN

23. poviedka: Blízky nepriateľ

Ďalšia z poviedok súťaže Sci-fi poviedka roka 2010. Zobudil sa a cítil sa skvele. Nemohol si spomenúť, či sa niekedy v živote už takto skvele cítil. Spomenul si na svoje detstvo - od narodenia bol ťažko telesne postihnutý a akoby toho nebolo dosť, odkedy si začal uvedomovať svoj hendikep, trpel ťažkými depresiami. ...

Generálny sponzor: Hlavný sponzor:





Blízky nepriateľ

Zobudil sa a cítil sa skvele. Nemohol si spomenúť, či sa niekedy v živote už takto skvele cítil. Spomenul si na svoje detstvo - od narodenia bol ťažko telesne postihnutý a akoby toho nebolo dosť, odkedy si začal uvedomovať svoj hendikep, trpel ťažkými depresiami. Vyrástol v domove pre telesne postihnuté deti, kde ho nechali rodičia krátko po narodení. Nedokázali uniesť, že jeden z ich súčasne narodených synov - dvojčiat, bol kalika.

Niekedy v priebehu povinnej školskej dochádzky sa dozvedel, kto sú jeho rodičia. A že má brata - dvojča. Nikdy však za ním nikto z nich neprišiel.
Z času na čas ich zbadal. Niekedy len zdiaľky, cez okno, alebo spoza plota domova. Inokedy ich stretol, keď bol na invalidnom vozíku na vychádzke mimo múrov domova. Bolo zjavné, že vedia kto je, a spôsob, akým to na sebe dali znať, ho vždy deprimoval - buď odvrátili tvár iným smerom, alebo prešli na opačnú stranu ulice. So záujmom hľadieval na svojho brata, mladého muža, ktorému zjavne nič nechýbalo - bol v plnej sile a zdraví, športovec, navštevoval elitné školy. Jeho rodičia totiž patrili v spoločnosti k vyššej triede a postihnutý syn by im do dobrého imidžu zle zapadal.

Často si predstavoval, sníval, fantazíroval, aké by to bolo, keby bol na mieste svojho brata on. Závisť si nechcel priznať, ale veľmi túžil po tom, keby sa jedného dňa zobudil v koži svojho brata.
A dnes sa mu tento sen splnil. Konečne! Po dvadsiatichdvoch rokoch bezútešného života bol plný nadšenia a zadosťučinenia. Po ťažkých rokoch postihnutého človeka bez skutočnej rodiny dosiahol svoj cieľ. Vôbec nemal výčitky svedomia, že vďaka nemu jeho brat teraz pre zmenu obýva jejo pôvodné telo mrzáka.

Keď za ním pred niekoľkými mesiacmi prišiel zástupca transinkarnačnej spoločnosti, považoval ho za blázna, keď mu naznačil, že disponuje technológiou umožňujúcou prenos základného "JA", alebo ak chcete - prenos duše, medzi rôznymi osobami (presnejšie medzi ich fyzickými schránkami). Že najväčšia úspešnosť sa dosahuje u jednovaječných dvojčiat. A že technológia je stále vo vývoji a sú potrebné ďalšie testy. Ábel mu vtedy už-už chcel dať kontakt na svojho psychiatra, neurobil to však, pretože v ňom skrsla nádej, akú doteraz nepoznal. Poznal len beznádej a depresie a svoju situáciu považoval za bezvýchodiskovú. Ale vtedy konečne uvidel malé svetielko na konci tmavého tunela a rozhodol sa, že túto šancu s akokoľvek malou pravdepodobnosťou úspechu len tak ľahko nepustí. A koniec koncov, v ústave bola obvykle strašná nuda. Zástupca mu vysvetlil, že nutnou podmienkou úspešnosti prenosu "JA" medzi dvoma telami, je súhlasný postoj a túžba po prenose minimálne jedného prenášaného "JA". Čím sú súhlas a túžba aspoň jednej z dvoch osôb silnejšie, tým silnejší môže byť nesúhlas a odpor druhej osoby. A zástupca rýchlo zbadal, že Ábel je v tomto smere viac než motivovaný. Postoj jeho brata Karola už teda nebol príliš relevantný. A keď bude prenos vykonaný rýchlo a v Karolovom bezvedomí, minimálne nestihne byť z jeho strany ani nesúhlas, keď už tam nebude súhlas. Ábel natoľko javil záujem o prenos, že sa zástupca odvážil vykresliť mu tiež, čo by sa mohlo stať v prípade neúspešného prenosu. Ukázal mu fotografie dvoch mŕtvych ľudí s vytreštenými očami a vydeseným výrazom v tvári, ktorým z uší a z nosa vytekala krv. V danom prípade bol prenos vykonávaný nasilu, pretože vôľa oboch osôb zrealizovať prenos nebola dosť silná, a výsledok preto nebol uspokojivý.

Ábelovi už pramálo záležalo na živote. V minulosti často uvažoval nad samovraždou, avšak nemal dosť vnútornej sily. Okrem iného sa obával, že keď sa samovražda nepodarí, môže sa z neho stať ešte väčší kripel. A komu nezáleží na vlastnom živote, tomu často nezáleží ani na životoch iných ľudí. To bol aj prípad Ábela, ktorý si pri pomyslení na mŕtveho Karola s výtokom červenej tekutiny z otvorov na hlave povedal, že ak zomrú súčasne, stále bude Karol tým, kto prežil podstatne lepší život než on, Ábel. Ideme na to!

Karolov únos nebol pre ľudí z ilegálnej transinkarnačnej spoločnosti náročný. Trocha rýchlo účinkujúcej omamnej látky to vyriešila. Ábel sa z ústavu, v ktorom prebýval, odkedy po dovŕšení dospelosti opustil detský domov, vytratil dobrovoľne.
Operácia prebehla v tajnom laboratóriu transinkarnačnej spoločnosti. Prístroj zvaný transinkarnátor bol zatiaľ jediným prototypom, ktorý vynašiel a zostrojil Albert.
Transinkarnačná spoločnosť nebola zatiaľ veľkou organizáciou, preto Albert okrem toho vykonával osobne aj nábor pokusných osôb, vykonával prenosy a reportoval výsledky vedeniu, ktoré usmerňovalo činnosť spoločnosti a zabezpečovalo úhradu výdavkov s tým spojených. So špinavou prácou Albertovi pomáhali dvaja bývalí mafiáni, ktorým sľúbil transinkarnáciu do tiel mladých dedičov multimilionárskych impérií, len čo technológiu zdokonalí natoľko, že budú bezpečné tiež prenosy medzi osobami, ktoré nie sú dvojčatami, a nemusia byť ani v rovnakom veku, a bez ohľadu na súhlasný postoj ktorejkoľvek z nich. Jeden z mafiánov bol sexuálne inak orientovaný, a už sa nevedel dočkať transinkarnácie do mladej Rothschildky. A Albertovou osobnou ambíciou bolo umožniť prenosy aj medzi živočíšnymi druhmi, pričom už od toho nebol ďaleko. Kým sa dostal do tohto štádia, veľmi veľa zvierat za to už muselo zaplatiť životmi, pretože je administratívne menej náročné robiť pokusy na zvieratách, než na ľuďoch.

Deň nato niekto zazvonil na dvere Karolových vystrašených a utrápených rodičov, ktorým zmizol syn. Matka otvorila dvere, a pred nimi zbadala nehybné Karolove telo v bezvedomí. Privolaný lekár skonštatoval, že Karolov stav nie je vážny, fyzicky je v poriadku, je len veľmi vyčerpaný, a že keď sa z toho vyspí, bude vhodné preskúmať ešte jeho psychický stav.

Po zobudení sa Karolovho tela sa vedomie v ňom cítilo skvele. Presne vedel, čo sa udialo, a vedel aj to, že ostatným má vravieť, že si nič nepamätá. Mal spomienky obidvoch. Zjednotenie obsahu pamäťových buniek bolo totiš súčasťou procesu transinkarnácie.
Všetko sa mu teraz videlo úžasné a na svojho brata v tele mrzáka ani nepomyslel. Dosť, že mal plnú hlavu jeho spomienok.
Lenže...
Skrsli v ňom pochybnosti, kým v skutočnosti je. Spomienky v jeho mozgu boli zmiešané takým spôsobom, že nevedel s istotou povedať, či sa prenos Ábelovho "JA" podaril spolu so spomienkami, alebo v ňom zostalo Karolove "JA" a preniesli sa len spomienky - aj to (by) sa totiž mohlo stať, ako to pripúšťal zástupca transinkarnačnej spoločnosti pred prenosom. Vedenie transinkarnačnej spoločnosti, do ktorého mimochodom Albert nepatril, v skuočnosti nezaujímal prenos "JA", ale len prenos obsahu pamäťových buniek. Proces a technológia boli stále vo vývoji a potrebovali čo najviac pokusných osôb. Preto hoci zatiaľ tento úkon nespoplatňovali, a práveže niekedy zaň sami platili, ako súčasť protihodnoty si spomienky "transinkarnovaných" osôb nechávali uložené v počítači pre prípadné neskoršie použitie. To však Ábela (či Karola?) teraz zaujímalo najmenej - v tej chvíli začal o sebe pochybovať a pocítil stratu identity.
Ale len na moment. Vzápätí si uvedomil, že je vedľajšie, ktoré telo obývalo jeho "JA" v minulosti, dôležité je, kým je teraz. A on je teraz predsa KAROLOM, ovláda jeho telo, a vďaka tomu, že má aj Ábelove spomienky, až teraz si uvedomil, aký je šťastný. Mal naďalej všetky Karolove spomienky na detstvo a na rodičov, a v porovnaní s osudom jeho brata Ábela si až teraz začal vážiť to, čo má.

A uvedomil si tiež, že v ústave sa jeho softvérovo prakticky identická kópia a hardvérový protiklad, nemôže zmieriť so svojou situáciou, a predstavuje pre neho hrozbu. Rovnako transinkarnačná spoločnosť. A zaumienil si, že to len tak nenechá. A tak sa začala hra o čas, kto z koho - podarí sa "Karolovi" preventívne eliminovať "Ábela" a transinkarnačnú spoločnosť, alebo sa podarí "Ábelovi" zopakovať prenos a až potom zlikvidovať svoje dvojča a transinkarnačnú spoločnosť? To ukáže pokračovanie príbehu, ktoré môže byť sprístupnené na základe prejaveného záujmu čitateľov.



Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum
18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja
19. poviedka: Právo na život
20. poviedka: Jsem laik
21. poviedka: Pozorovateľka
22. poviedka: Niečo, čo poznám





Sci-fi poviedka roka 2010

Harmonogram zverejňovania ďalších poviedok
Domáca stránka súťaže



Sponzori súťaže

Generálny sponzor   Hlavný sponzor
 

Sponzori:











Komentáre (7)
mercdok
Znovu dalsia z radu "opisno-popisnych" poviedok.
noha
Koniec ako v telenovele :)
atrox
Nix extra, ale číst se to dalo. Nikdy nepochopím, proč někdo píše povídku na pokračování do soutěže, která má jasně stanovené omezení na pět normostran. Povídka šla jednoduše ukončit včas a nechat antihrdinu, ať se se ztrátou osobnosti vyrovná po svém.
siddhi
Evidentně bez konce takže ani nehodnotím. Jednou je stanoven limit pěti normostran, tak přece nebudu posílat něco co se do tohoto limitu nevleze a psát pokračování příště, pokračování snad někdy apod.
tryas
suhlasim s komentarmi predomnou.
buqa
Asi tak do poloviny mě to docela i bavilo ... ale dál už to jde vyloženě z kopce a závěr je naprostá tragédie.
pEpinko
Dost ma to bavilo, namet bol tiez celkom zaujimavy. Tym koncom to ale autor zabil. Mal radsej vymysliet nieco moralne poucne a nie prislub dalsieho dielu.
Pridať nový komentár
TOPlist