|
Spomienky na zajtrajšok.
Vonku bolo neskutočné sparno. Môj expres sa hnal cestou, po ktorej prejsť by mal problém aj terénny voz. Všade naokolo sa rozprestierala holá púšť a široké kaňony. Tu končil Nový svet a začínalo neznámo. Pár spolucestujúcich si pre spestrenie cesty uľavilo do nohavíc. Bolo to niečo, ako sedieť na verejnom záchode. Ešte aj ten prekliaty strážca! Podľa správania by som ho skôr pokladal za vyčleneného, ako za strážcu zákona. Mal som námietky, tak ma udrel a na tom sa zabával. Neskôr náročky otvoril okno za predným kolesom, aby išiel do vnútra všetok prach.
„V Novom svete nie je miesto pre problémy a preto budete vyčlenený zo spoločnosti!“ To bol verdikt, ktorý som si vypočul od sudcu, za úmyselnú ujmu na zdraví. Iba som ho buchol do tváre, nič viac. Chcel som pomôcť žene, ktorá spadla a on ma chcel spacifikovať. Jednoducho som bol v zlý čas na zlom mieste. Kto mal vedieť, že bol ochranca zákona?
Keď sme dorazili na miesto, ktoré vyzeralo ako obytná budova z dávnych čias, všetci sme nastúpili do radu. Hneď som poznal, kto z budúcich kolegov na čo má. Niektorí boli ustráchaní, iní boli pokojní, iba ja som bol hrdina a vypytoval sa hlúposti.
„Ste tu, pretože ste prestali byť prínosom pre spoločnosť. Uškodili ste iným a tým aj sebe. Tu budete mať možnosť napraviť sa, a pozor, problémových ľudí netolerujem. Očakávam maximálnu disciplínu. Odchod na cely.“ Povedal riaditeľ a čosi pošepkal veliteľovi.
Po uvítaní riaditeľa a vrchných veliteľov, som dostal pohodlné veci, ktoré asi nosila polovica tohto zariadenia. Veliteľ ma odviedol na celu. Asi som si svojím výstupom našiel v riaditeľovi priateľa. No na moje prekvapenie som sa dostal k zaujímavému spoluväzňovi. Inteligentný a sympatický človek. Rozprával rozumne, skoro ako učiteľ. Mal aj tendenciu ma opravovať a usmerňovať ako v škole, keď som mu rozprával kto som a prečo som sa sem dostal. Po úspešnom uvedení do tunajšieho života som sa uložil spať, no spánok neprichádzal...
Vonku som mal rešpekt, schopnosť vytvoriť z ničoho veľký balík a ľudia si ma preto vážili. Tu som nula. Odpad spoločnosti. Horšie bolo, že som si to uvedomil až v noci na ošetrovni so zlomenou rukou a tvárou dobitou tak, že by sa za ňu nehanbil ani quasimodo. Ten inteligentný a sympatický spoluväzeň bol zaujímavý akurát tým, že bol sadistický vrah, čo znásilnil a zjedol asi polovicu škôlky, kdesi na juhu Nového sveta. Do tejto noci som netušil, že je možné niečo tak ohavné vykonať.
V miestnom hoteli asi nemali voľnú izbu, tak ma umiestnili doliečiť sa na samostatnú celu. Keď som sa spýtal strážneho, ktorý mi priniesol jedlo, kedy mi konci samotka len odvrkol: „Až keď sa vyliečiš, je to príkaz lekára. To aby si sa mohol brániť novým kamošom.“
Človek ,čo je zatvorený v priestore tri krát dva metre, s oknom do sveta symbolicky tak vysoko, že sa k nemu nedá nijako dostať, nemá moc možnosti na rozptýlenie. Tak som začal skúmať slová vyryté v omietke. Prešiel som každučký kúsok. Boli tam zaujímavé myšlienky ľudí, ktorí mali podobný zážitok ako ja. Keď som preskúmal celú miestnosť, napadlo ma, že som vynechal toaletu. Bizarný to nápad, no v mojej situácii neskutočné rozptýlenie a v bežnom živote by som to nerobil, tak prečo nie. Začal som prieskum väzenskej toalety. Najskôr som prezrel dno misy, no tam som našiel len to, čo som očakával. A tak mi zostala už len spodná časť záchodu, nie dobre pripevnená o podlahu. Záchod sa dal ľahko vykývať, vďaka čomu som mohol nazrieť do jeho dutej konštrukcie, ktorá skrývala igelitové vrecko s hrbou útržkov papiera. Našiel som tam akési spomienky, spoveď či posolstvo človeka, ktorý obetoval utópií nielen celý svoj život. Začal som čítať príbeh, ktorý nedával zmysel, históriu sveta ako ju nepoznám.
Sny ľudstva 20. storočia sa nenaplnili. Boj s rakovinou sme vyhrali, no objavili sa nové choroby, horšie ako čokoľvek predtým, ktoré sme nedokázali vyliečiť. Nedosiahli sme na Mars, dokonca sme prestali lietať do vesmíru a obmedzili aj leteckú dopravu. Otepľovanie nabralo hrozivé obrátky, pätina súše zmizla pod vodou. Austrália, Japonsko a veľká časť afrického kontinentu zmizli z máp. Vzduch prestával byť dýchateľný, slnko pre slabú ozónovú vrstvu bolo nebezpečné, vďaka čomu ročne vyhynulo množstvo zvierat a rastlinstva. Aktívny život sa presunul na noc a deň bol časom na odpočinok.
Po rozpade Európskych spojených štátov potravinová kríza vyhnala ľudí do ulíc a spoločnosť sa začala rozpadať. Menili sa hodnoty, už nie peniaze, ale potraviny boli najcennejšie. Čoraz častejšie sa objavoval kanibalizmus. Žiadna z krajín nedokázala zamedziť vraždeniu a vytváraniu samovládnucích ozbrojených skupín, ktoré navzájom bojovali. Ázia zdecimovaná nezvládnutým populačným boomom, ani USA vyčerpané z riešenia ropných konfliktov v južnej Amerike nedokázali nič vyriešiť . Iba zjednotene Rusko, ktoré ako jediná krajina s dostatkom surovín, sa chopilo možnosti a ukončilo tak nekonečné násilie. Tvrdo a rázne. Vytvorila sa nová Ruská Európa s neobmedzenou vládou Moskvy. No ambície Moskvy siahali ďalej. S vidinou celosvetovej vlády začali špionáže a provokácie na dosiaľ nevidenej úrovni. Začala sa nová studena vojna. Ruské ponorky pri atlantickom pobreží USA bol každodenný titulok novín. Napätie sa stupňovalo, až kým k tomu nedošlo. Dnes už nikto nevie, kto to spustil ako prvý, ale vieme aký bol výsledok Hodinovej vojny. Áno, trvala iba 60 minút a zahubila 70% populácie. Zvyšok umieral po dlhé roky krutými bolesťami, v podmienkach, ktoré si nikto nedokáže predstaviť. Prežilo mizivé percento ľudí, ktorí pracovali na úkrytoch hlboko pod zemou a pár významných osobnosti, čo dokázali včas uniknúť. Ja som pracoval na výskumnom komplexe krytu A13, no moja rodina už toľko šťastia nemala. Môj syn bol mŕtvy v prvých minútach a žena zomierala v bolestiach ešte mesiac. Nemohol som jej nijako pomôcť. Systém bol naprogramovaný neotvoriť rok. Jediné, čo sme mohli urobiť, bolo ostať izolovaní, skúsiť zabudnúť a začať od znova . Ale pre úspech bolo treba urobiť ešte jednu vec.
Mal som 32 rokov a ako lekár som bol vybraný viesť tím, ktorý nájde v ľudskom genóme príčinu sebadeštrukčného správania človeka a napraviť chybu prírody. Vybral som tím ľudí rôznych národností a zamerania. Z počiatku sme len skúmali a vyvíjali technológiu, no nastal čas, kedy sme museli začať robiť testy na ľuďoch. Na povrchu prežívalo pár ľudí, ktorým sa podarilo zachrániť. Živorili v podstate z ničoho a dokonca mali aj deti. Dostali sme príkaz použiť ľudí z vonku. Podľa vodcov bolo neprípustné testovať na našich ľuďoch. Chceli výsledky a tak experimenty pokračovali v hroznom tempe, zomieralo čoraz viac ľudí. Po čase sme ich prestali vnímať ako ľudí, bol to materiál. Aj tak nemali budúcnosť. Začali sme zbierať už nie umierajúcich, ale aj silných jedincov a hlavne deti. Po aplikácií pokusných génov sa štruktúra buniek rozpadala a zomierali v bolestiach. Ak existuje peklo, tak je to nič proti tomu, čo sme robili týmto ľuďom. Bože odpusť nám.
Po dlhých rokoch sa nám to konečne podarilo. Odhalili sme príčinu a vytvorili gén, ktorý mal všetko zmeniť. Nazvali sme ho Gén dobra. Všetci sme ho prijali a novým deťom bol vštepený už v maternici. Mohla sa začať nová etapa ľudstva.
Nikto nepredpokladal, že sa planéta zregeneruje tak skoro. Už po tridsiatich rokoch, bolo možné žiť na povrchu bez akýchkoľvek následkov a začať tvoriť svet nanovo. Symbolicky sme mu dali názov Nový Svet. Sami sme si zvolili vodcov, ktorí vytvorili zákony prísne, ale spravodlivé. Netolerovalo sa žiadne násilie a preto boli vytvorene miesta ďaleko od civilizácie, kam bol pre obyvateľov Nového sveta prísny zákaz sa čo i len priblížiť. Boli to miesta, kam sa v tichosti presúvali preživší zo starej éry, ktorí sa nedokázali prispôsobiť. Stali sa väzňami a vykonávali tu najhoršiu prácu. Nikto z nich sa nesmel vrátiť späť. V školách sa učili násilne pozmenené dejiny s vymazanou históriou najhoršieho obdobia ľudstva. Ľudia sa mohli spojiť len na základe genetických predispozícií, nie z lásky alebo z vlastných sympatii. Všetci mali presný rozvrh dní, nikto nesmel vybočiť ani o kúsok. Bol to život bez slobody, možnosti vlastného rozhodnutia. Systém fungoval a všetci sme verili, že násilie a zle vlastnosti boli vykorenené navždy z ľudského druhu. Našlo sa pár zlyhaní pri úprave genetického kódu. Ľudia so zle pozmeneným kódom dostali možnosť žiť, ale po prípadnej chybe boli vyčlenení zo spoločnosti.
Jedného večera, v deň mojich narodenín, 49 rokov po Hodinovej vojne, mi nahlásili, že zadržali človeka, čo úmyselne pripravil o život svoju rodinu. Zistili sme, že je všetko zle. Skúmali sme toho človeka a nenašli sme v jeho génoch jedinú chybu. Ako sme po čase zistili, nebol to jediný prípad a väznice sa začali plniť. To bol koniec sveta, ktorý sme vytvorili, ale podľa vodcov sa to nikto nesmel dozvedieť.
Zhromaždil som všetky materiáli o výskume a začal som prednášať na škole. Plánoval som ísť s pravdou pred ľudí, pri prejave na výročie školy. Všetko som mal pripravené, no dostal som nečakaný úder. Bol som odhalený a vyčlenili ma nielen zo spoločnosti, ale aj zo života. Mal som byť prvý a posledný človek, ktorého úmyselne pripravia o život v novej ére. Bol som prevezený do väzenia a umiestnený na samostatnú celu, aby ma nikto nevidel a nepočul. Sedím tu, píšem tieto riadky a čakám na svoju smrť s vedomím, že vďaka mne budú ľudia žiť v utopistickom svete s falošnou morálkou. V spoločnosti, ktorá nikomu nedá druhú šancu a nikdy nemôže fungovať. Celé to bola len utópia, sen a túžba zmeniť veci k lepšiemu, no prírode sa vzdorovať nedá. Čo bolo dané nikto nezmení. Skoro sme sa vyhubili a stane sa to znova.
Ten, kto toto čítaš, bojuj za svoj život a predaj toto posolstvo ďalej. Ja už nemám síl vzdorovať, nemám možnosť napraviť chyby, ktoré som urobil. Ak existuje peklo, mám predplatené miesto do prvého radu. Zbohom neznámy. Ži tak, aby si bol hrdý na svoj život. Nebuď ako naprogramovaný automat, bez vlastnej voľby. Veľa šťastia!
So zimomriavkami na celom tele som dočítal riadky a dával si dokopy súvislosti, ktoré mi predtým unikali. Premýšľal som dňom i nocou nad svojím životom a rozhodol som sa pokúsiť uniknúť. Po viacerých pokusoch, keď som myslel, že je to beznádejné, sa mi to podarilo. Strážcovia nemali snahu prenasledovať ma. Prečo, to som pochopil v nasledujúcich dňoch. Žiadna voda, žiadne jedlo a ešte to neznesiteľné teplo a všadeprítomný prach. Bezcieľne som blúdil kaňonmi, až do vyčerpania všetkých síl a vtedy mi to došlo.
Čo je vlastne mojou voľbou? Byť slobodný, no nebyť sám sebou, či zostať sám sebou, no byť naveky väzňom. Nie je jedinou cestou ako nestratiť vlastnú tvár azda len smrť?
„A stalo sa tak. A Boh videl všetko, čo bol učinil, a hľa bolo to veľmi dobré.“ Genesis 1.31
Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum
18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja
19. poviedka: Právo na život
20. poviedka: Jsem laik
21. poviedka: Pozorovateľka
22. poviedka: Niečo, čo poznám
23. poviedka: Blízky nepriateľ
|
Creshaw
pEpinko
panklasik