|
Firma - TimeTraveller
Seržant Špano sa začínal cítiť veľmi pateticky.
Svoju budúcnosť si počas školských rokov predstavoval ako jedno veľké epické sci-fi; technológie, sofistikované
technológie zapríčinia cestovanie na iné planéty, kde sa ľudstvo dozvie, kde sa seržant Špano dozvie, že jedine on môže
zachrániť svet, celú galaxiu (a samozrejme seba). Na konci svojej hrdinskej misie by sa dozvedel tajomstvo tak veľké, že
by to zmenilo celý vesmír navždy... ...samozrejme aj pekné ženy, veľa akcie a kopa zábavy by boli súčasťou príbehu
seržanta Špana.
...samozrejme, nič takého sa nestalo (až na cestovanie na iné planéty). Španove fantázie boli podmienené
životným štýlom jeho generácie, kde hlavná voľba v živote spočívala medzi oddávaním sa pasívnemu konzumu na jednej
strane a dravým karierizmom na druhej. Jemu sa nepozdávalo ani jedno, a teraz sedel na nejakej planéte na okraji vesmíru
ako žoldnier a rozmýšľaľ, aké by to asi bolo, ak by sa bol v tej škole trochu viac snažil. A aké ešte užasnejšie by
bolo, ak by si so sebou bol vzal viac munície.
V kroví niečo zašušťalo. V kroví niečo zašušťalo ešte raz. Špano opatrne prehtol slinu a začal utekať opačným
smerom, než sa ozýval zvuk. Veľmi nepríjemný zvuk. Za ním vyskočila päťmetrová plazovitá obluda s veľkými tesákmi a ešte
väčším hladom. Bežal ako rýchlo len mohol, no tá vec za ním nemienila svoju večeru stratiť. Špano bol vyčerpaný, hladný,
smädný, stratený a aby toho nebolo dosť, začalo ešte silno pršať. Cez tmavý tieň pralesa zočil malý bod svetla, ktorý sa
približoval. "Azda nejaký zázra-" dúfal Špano, no v tom sa šmykol na blatistej zemi a spadol.
Špano rýchlo zavrel oči. Po veľmi dlhej chvíli, počas ktorej očakával neznesiteľné bolesti a istú smrť (ktoré sa
nedostavili), pomaly otvoril pravé oko. Na hlave nie veľmi živej obludy stál mladý muž v čiernom nepremokavom plášti,
ktorý sa obzeral akoby niečo hľadal, no po chvíli to vzdal, načiahol ruku k Španovi a pomohol mu vstať.
"Prepáčte, nechce sa vám pomôcť mi pri tej krásavici?" spýtal sa muž šokovaného Špana a ukázal na jaštera.
...
"Mohol by si mi prosím ťa ešte raz vysvetliť, čo si vlastne zač, Trev?" spýtal sa veľmi zmätený seržant. Sedel
spolu s mužom pri ohni, kde si opekali jaštera, ktorého tajomný ráno ulovil. Nechutil síce nejako dobre, avšak Špana
tešilo už iba to, že on jedol jaštera a nie jašter jedol jeho.
"Som TimeTraveller, Trev, čiže cestovateľ v čase."
"Mhm."
"Vieš, akoby som ti to povedal... ...Jan?"
"Jan, Jan Lampa." povedal Špano. Keď sa mu Trev prvýkrát predstavil, Špano nevedel prečo, ale svoje meno mu
utajil a predstavil sa ako Jan Lampa, meno osoby, s ktorou raz musel pucovať zemiaky v žoldnierskej kuchyni.
"Jan... ...ono je to v podstate veľmi jednoduché. Pracujem pre ľudí, ktorí nechcú, aby skončil svet. Preto idem
do budúcnosti a likvidujem tých, ktorí by mohli zapríčiniť koniec sveta." Slovo likvidujem sa Španovi priveľmi
nepozdávalo...
"A kto sú tí ľudia, ktorým tak záleží na blahu sveta?"
"Na blahu sveta?" opýtal sa začudovane Trev. "Kdeže!... ...pracujem pre, no, nazvime ju Firma, pre najväčšiu
medziplanetárnu spoločnosť v galax-"
"Prosím!?" začudoval sa Špano.
"Vieš, čo je to koniec sveta?" spýtal sa odrazu Trev.
"No," zamyslel sa Špano. "To je keď príde obrovská vojna a väčšina ľudí zomrie a-"
"Nie."
"Nie?"
"Nie. Koniec sveta znamená, že už nebudú žiadny ľudia. Nikto. Nebude nik, kto by kupoval, predával, vyrábal,
nikto. Nebudú existovať ani chudobní a ani bohatí. Čiže nebudú ani peniaze a ľudia, ktorí by si ich vychutnávali, a tak.
Páni vo Firme nechú, aby ich život v luxuse prestal... Ale ináč zameriavam sa aj na to, aby neboli vojny. Vojna je zlá
pre logistiku a peňažné janeviemčo." povedal Trev a odhryzol si z kúska stehna jaštera.
"Ale veď to je, to je-" pokúšal sa Špano neúspešne vyjadriť svoje pocity.
"Nesprávne?"
"Áno!"
"Akože je nesprávne snažiť sa zabrániť vojnám, umieraniu ľudí a tak?"
"To nie, ale-"
"Ale nerobí sa to zo správnych dôvodov, to si chcel povedať?" Seržant mlčky prikývol. "Mnoho správnych vecí sa
robí z nesprávnych dôvodov, ako aj mnoho nesprávnych vecí sa robí zo správnych dôvodov. Si ešte nikdy nepočul, že aj
cesta do pekla je vydláždená samými dobrými úmyslami?"
"Nie je to trochu pritahnuté za vlasy?"
"Čudoval by si sa, koľko vecí vo svete sa zdá ako pritiahnuté za vlasy."
Chvíľu sa mlčky každý venoval svojim myšlienkam. Teda aspoň Špano. Trev si pískal melódiu, ktorú Špano nepoznal.
Ako si Špano chcel znovu odkúsnuť, na polceste sa zastavil.
"Počuj," začal opatrne, "ty cestuješ v čase, všakže?"
"Mhm."
"A z akého času si prišiel?"
Trev sa zamyslel, siahol do vrecka svojho plášťa a vytiahol krištáľovú guľu o veľkosti biliardovej. Svietila
prenikavým, no matným svetlom.
"No, podľa tohto zázraku žijem vo svete asi tak sedemsto rokov pred tvojím."
"A chodíš iba do budúcnosti?"
"S minulosťou by boli len samé problémy, či čo, aspoň tak mi povedali na kurze. Chodím len do budúcnosti." Avšak
to nebolo to, čo Špana trápilo najviac...
"Ehm, vravel si, že chodíš do budúcnosti likvi-, elimi-, ehm, zbavovať sa nepríjemných ľudí. No to, čo jeme nie
je veľmi podobné človeku..."
"Neprišiel som ťa zabiť." povedal Trev ležérne a bez akýchkoľvek emócií. "V spisoch mám fotku staršieho muža vo
vojenskej uniforme stojaceho na levitujúcom pódiu. Okrem toho," ukázal na slabo svietiacu guľu. "Táto hračka žiadneho
Jana Lampu v databáze nemá. Na-" hodil Trev guľu Španovi. "S tým cestujem v čase a sú v tom všetky potrebné údaje, ktoré
potrebujem a tak. No dnes sa asi zase pomýlila."
"Prečo mi to všetko hovoríš? To nikomu nebude vadiť, že mi rozprávaš všetky tieto veci?"
"Kto by to už len veril? Vieš, je strašné chodiť na všetky tie exotické miesta, no s nikým sa poriadne
neporozprávať. Ale ako som povedal, kto by ti už len veril? Cestovanie v čase a mieste? Spoločnosť stojaca za záchranou
sveta? To znie ako z nejakého veľmi lacného filmu... ...no, nač čakáš, chyť sa tej gule, povedz si svoje meno a uvidíš
sám." Avšak to už Špano nevedomky urobil v momente, keď ten zázrak chytil.
Trev mal pravdu.
No gule sa nedotýkal Jan Lampa...
"Nie, verím ti." odpovedal Špano a klamlivo sa tváril, že sa o to nepokúsil. Trev akoby jemne zdvihol ľavé
obočie, no nepovedal nič.
"Ideš preč?" spýtal sa Špano.
"Hej, svoju výplatu nedostanem skôr, než vyriešim prípad môjho šestdesiatnika. Nechce sa ti prejsť so mnou? Vždy
byť sám je také zlé..."
...
"Sme tu." Špano otvoril opatrne oči (v poslednom čase sa mu stávalo akosi často). Stáli na streche mrakodrapu zo
skla a betónu. Nechcel sem ísť, no akosi sa bál povedať Trevovi nie. Okolo vládlo hrobové ticho, teda až na prejav
staršieho muža v slávnostnej uniforme, okolo ktorého stál aspoň stotisícový dav.
"Jeden tyran, masa poslušných a biednych ľudkov a celá tá fanfára. Od faraónov sa teda veľa nezmenilo."
zhodnotil Trev situáciu. Potom zatvoril oči akoby sa sútredil a pritom sa držal svietiacej gule, s ktorou sa sem
dostali. Pred Trevom sa objavila z ničoho puška z dlhou hlavňou a zameriavačom. Jej funkciu nebolo treba Španovi
vysvetlovať.
"To je on?" spýtal sa Špano. Trev iba prikývol. "Generál Marc Balager. Kedysi sa volal Mario Špano. Vraj milý
chlapík, no potom sa z neho stal cynik a janeviemčo. Teraz chce vyhlásiť vojnu Marsu. Čo si myslíš, do hlavy alebo do
srdca?"
Čo si myslíš, do hlavy alebo do srdca?... Okolo Špana sa začal točiť svet. Neveril tomu, čo počuje. Videl svoje
meno v tej svietiacej veci, ale... Áno, hneval sa trocha na svet a áno, chcel ho trocha zmeniť a áno, vadili mu niektorí
ľudia... ...ale hneď vojna? Nevedel si predstaviť čo musel prežiť, aby sa stal takým cynikom, a pravdu povediac to ani
nechcel vedieť. A aby toho nebolo málo, bol svedkom toho, ako ho chcú ani nie zo správnych dôvodov odstreliť. Najhoršie
bolo, že nevedel, čo vlastne chce; nechať sa zabiť a tak zabrániť vojne, alebo sa vydať cestou tyranie a zmeniť svet, či
presvedčiť Treva o tom, že musí existovať aj iné riešenie. Áno, to znie dobre, hmm, niečo, čo neznie ako klišé, niečo,
čo zapôsobí...
"Prečo jednoducho si ho nepristaviš niekde v jeho minulosti a neprehovoríš mu do duše?" no dobre, pomyslel si
Špano, toto neznelo moc dobre...
"Tak to nefunguje." povedal Trev a otočil sa k Španovi. V ruke už nedržal pušku ale pištoľ a mieril ňou na
Špana.
"Nechodím likvidovať ľudí až na samotný koniec, kedy diktátorom chýba iba desať sekúnd a zničia svet. To robí
tak James Bond. Ja ničím problémy už v zárodku. Seržant Špano."
On už od začiatku vedel kto som a hral sa so mnou... ...nevedel, čo si má o tom myslieť... ...tento celý deň bol
na neho moc. Dostal skrat. V živote sa necítil tak zle, a pritom slobodne... ...zo Špana sa vytratila akákoľvek emócia,
či strach... ...psychický tlak ich všetky spolu so sebou zničil. Myslenie mu pripadalo úplne čisté...
"Tak do hlavy, nech je to rýchle." odpovedal Špano.
"Bum..." ozvalo sa z Trevových úst, no to už Špano nezachytil, padal k zemi...
...
"Fíha, keď si sa tak na mňa pozrel, už som si myslel, že ťa budem musieť skutočne zastreliť. Ale odpadnúť si
fakt nemusel." vydýchol si Trev. Spolu so Španom, ktorého podopieral, sa prechádzali po chodbe Firmy.
"Tu je moja kancelária." povedal jej majiteľ, otvoril dvere a usadil Špana do jedného z troch kresiel pri
písacom stole. Bolo vskutku pohodlné.
"Čau Džonny." pozdravil Trev malého zeleného mimozemšťana sediaceho za počítačom. Džonny sa ani neobzrel, usrkol
si z kávy a mlčky zdvihol ruku na pozdrav. "Dúfam, že si opravil kopírku tak, ako som ťa poprosil." Malý tvor vzdychol,
zoskočil z kancelárskej stoličky a stratil sa vo vedľajšej miestnosti.
"ČO?" ozvalo sa slabo zo Španových úst.
"Nie čo, ale kto. Džonny, moja sekretárka. Aj on mal rozpútať medziplanetárnu vojnu, teda až tritisíc rokov po
tebe. Tak veľmi si zvykol na ten úžasný ľudský konzum, že už nie je mimozemšťan ale človek... Ale rovnako ako ty sa mi
zapáčil a zobral som ho k sebe. Dám pozor, aby ani ty a ani on ste v budúcnosti nenarobili neplechu. No čo je? Si moja
druhá výpomoc, tak mi urob kávu, zatiaľ čo ja si zdriemnem."
Trev si ľahol na pohovku pri stene a Špano sa pobral k jedinému predmetu, ktorý mu pripomínal kávovar. O chvíľu
sa vrátil Džonny a sadol si späť k počítaču. Špano sa zamyslel nad zvratom udalostí; robil robotu, na ktorú bol
nadkvalifikovaný; na jeho kolegovi bolo vidieť, že ho práca nebaví, a že chce čo najskôr ísť domov, kde bude i tak len
pozerať celý čas do televízora a pchať do seba nezdravé skladkosti. Akého mal šéfa, nad tým sa radšej nezamýšľal...
...uf, konečne sa ten zlý sen skončil a všetko bolo normálne, akoby bol doma...
Pozn. autora: poviedka vznikla po tom, čo si autor predstavoval svoj život v ďalekej budúcnosti (ako pracovník vo firme)
a nakreslil si na papier svoje možné alter ego Džonnyho - nespokojného zamestnanca, ktorý sa v práci a spoločnosti cíti
ako mimozemšťan.
Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum
18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja
19. poviedka: Právo na život
20. poviedka: Jsem laik
21. poviedka: Pozorovateľka
22. poviedka: Niečo, čo poznám
23. poviedka: Blízky nepriateľ
24. poviedka: Spomienky na zajtrajšok
25. poviedka: Šťastně až do smrti
26. poviedka: Penta
27. poviedka: Phobos
28. poviedka: Misia Son Umut
29. poviedka: Lidojedi
30. poviedka: Hra bohov
31. poviedka: Biela chodba
32. poviedka: Ruka
|
tryas
thimy
pEpinko