Núdzové pristátie
„Žiješ?“ zaznela otázka. Namiesto odpovedi zazneli len tiché nadávky. Samuel sa mimovoľne uškrnul, rozopol si bezpečnostný pás a prešiel k svojej kopilotke, ležiacej na podlahe.
„Vravel som, že si máš zapnúť bezpečnostný pás,“ povedal, pomáhajúc jej sadnúť si na stoličku, „aspoň občas by si ma mala poslúchnuť.“
Mladá žena, držiac sa za hlavu, uprela na Samuela svoje pohľad. Neznášal to. Fialové pramienky v inak havraních vlasoch mu nijak nevadili, ale na jej fialové oči si nevedel zvyknúť. Vždy mal pocit, akoby hľadela cez neho, priamo do jeho vnútra. V kombinácii s jej tvárou s detskými črtami, ktoré jej uberali na veku, to niekedy uňho vyvolávalo zimomriavky.
„Bola som pripútaná, to ten sprostý pás sa roztrhol,“ povedala zlostne. „Celá táto loď sa po kúskoch rozpadáva, niekedy sa vôbec čudujem, že ešte vôbec lieta.“ Odvrátila tvár a vychrlila niekoľko nadávok v jazyku, ktorému Sam nerozumel, ale bol si istý, že význam pochopil celkom dobre.
„Si v poriadku?“
Rukami si prešla po pravej nohe. „Asi mám zranenú nohu, dosť to bolí.“
„Poď, vezmem ťa na ošetrovňu. Potom zistíme, ako sme na tom.“
Opierajúc sa o svojho kapitána, Zuzana s námahou vstala zo stoličky.
V ošetrovni jej pomohol ľahnúť si na stôl a zapol skener. Kým modrá žiara prechádzala cez jej telo, dal jej injekciu LE roztoku.
„Vieš čo som si práve uvedomil? Nosíš mi smolu. Nie sú to ani tri mesiace čo so mnou lietaš a toto je štvrtý krát, čo sme havarovali. Pripomeň mi, prečo som ťa vlastne najal?“
„Lebo si potreboval kopilota a mechanika a ja som oboje,“ odpovedala mu. „Za posledný rok si narobil veľké škody na lodi. A tiež preto, lebo Oliver povedal, že ak ma nevezmeš po tom, čo si odmietol štyroch predo mnou, tak z teba nechá spraviť kyborga a predá ťa na náhradné súčiastky.“
„Ach áno, už si spomínam. Ťažký to život pašeráka,“ vzdychol si a prešiel k monitoru, „ale inak mám pre teba dobrú správu. Podľa skenu si v poriadku, žiadne vážne zranenia nemáš. Noha je zranená a máš pár odrenín, ale roztok a tvoje geneticky modifikované telo si s tým rýchlo poradí.“
„Žiarliš?“ otočila k nemu hlavu..
Sam pokrútil hlavou. „Vždy som radšej veril implantátom. Táto ruka z organického kovu,“ povedal a zdvihol ľavú ruku, „mi zachránila život viac...“
„...krát a okrem modrej farby je na nerozoznanie od pravej, plus ďalšie dva implantáty v tele, ja viem, viem, spomínal si to už aspoň stokrát. Ale teraz na to fakt nemám náladu.“
„Dobre, tak sa spamätaj a daj sa dokopy. Noha sa dá dokopy asi tak do hodiny. Keď sa budeš na to cítiť, choď a prezri motory, aby sme vedeli aké sú škody. Ja zatiaľ prezriem palubný počítač.“
Samuel práve robil diagnostiku na hlavnom počítači, keď Zuzana vošla do kabíny. Sadla si na svoju stoličku a podala Samovi holopapier.
„Motory X-2 a X-3 sú poškodené, dostali priamy zásah, ale našťastie to nie je kritické poškodenie. Opravárenské drony na tom už pracujú, máme náhradné súčiastky, nemal by byť problém to opraviť, len to potrvá asi dvadsať hodín. Do stanice doletíme určite, ale potom odporúčam spraviť generálku. A ako to vyzerá tu?“
Sam ukázal na hlavný monitor. „Dostali sme pár zásahov, ale primárne aj sekundárne systémy sú funkčné, náklad je v poriadku. Ale keby tu nebol tento mesiac, tak vletíme rovno do toho plynného obra. Tomu sa vraví šťastie.“
„Šťastie? Ty tomu hovoríš šťastie? Narazíme na hliadku presne tam kde podľa tvojich informácií nemala byť, zostrelia nás, havarujeme tu a ja skoro prídem o život? Veru, mal by si podať tiket len čo sa vrátime do stanice, kým sa ti darí.“
„Tú iróniu si pokojne odpusti. Toto je mesiac Artoo, neobývaný, s dýchateľnou atmosférou. Fauna tu je minimálna, ale je husto pokrytý lesmi. Mimochodom, uprostred jedného sa nachádzame. Loď sa dá opraviť a nehrozí nám žiadne bezprostredné nebezpečenstvo. Hliadka nás nebude ďalej prenasledovať, myslia si že loď je nadobro zničená. Takže celkovo vzato, nie sme na tom až tak zle. Nebodaj život pašeráka nie je taký ako si si predstavovala?“
Zuzana mu venovala pohľad, s ktorým by prepálila dieru do trupu. Toto už preberali veľakrát, nemala chuť s tým znova začínať. „Vieš veľmi dobre že som nemala na výber. Takže ak kapitán Šťastíčko nenamieta, pustím sa do opráv nech odtiaľto môžeme odletieť čím skôr.“
Prikývol. „Pusť sa do toho, dokončím to tu a prídem ti pomôcť.“
Zuzana vstala a pobrala sa k dverám. Na prahu sa ešte otočila a povedala: „Vieš, keby si mal novšiu loď s AI a nanobotmi...“
„Tak by som nepotreboval teba,“ dokončil za ňu polovážne. Proti jeho vôli sa mu začínala pozdávať, bola schopná a spoľahlivá.
Keď po niekoľkých hodinách vošla Zuzana do jedálne, či skôr do malej miestnosti, ktorej hovorili jedáleň, Samuel už dojedal svoju porciu. Keď ju Sam zbadal, zdvihol obočie. Zobrala si vlastnú porciu jedla a sadla si oproti nemu.
„Ide to dobre, drony spravia väčšinu práce na motoroch a ostatné je prakticky hotovo. Za takých dvanásť hodín môžeme letieť,“ oznámila a odhryzla si zo sendviču. „Navrhujem ísť si na pár hodín pospať. Potom dokončím posledné úpravy a môžeme letieť.“
„Dobre, odpočiň si. Zaslúžiš si to. Ja ešte musím dokončiť prácu v kabíne. Dobá práca, si fakt dobrá mechanička.“
„Že váhaš. Ešte keby si ty bol taký dobrý pilot,“ dodala s úsmevom.
Kým sa sprchovala, v mysli sa jej vynárala nejasná myšlienka. Bolo to niečo, čo Samuel predtým spomenul, ale ona tomu nevenovala pozornosť. Keď si ľahla, chcela nad tým porozmýšľať, ale únava nakoniec zvíťazila. Sam medzitým dokončil nastavenia v kabíne. Ešte raz všetko skontroloval, ako to mal vo zvyku. „Všetko funguje, keď sa opravia motory, môžeme letieť“, povedal si sám pre seba. „Oli mi tvrdil že neprejdem týmto sektorom bez toho, aby ma nezostrelili. A voilá, som tu, dokazujúc že mal pravdu.“ Ako si znovu zívol, náhodou rukou drgol do malej páčky a na monitore sa objavili nové údaje.
Zuzana sa prudko zobudila. To bolo ono, ruiny. Na tomto mesiaci kedysi našli opustené ruiny, boli tu dokonca archeologické expedície. Musí to povedať Samovi, určite toho bude vedieť viac. Pozrela sa na hodinky, spala vyše sedem hodín. Bude to musieť počkať, loď má prednosť. Rýchlo sa obliekla a vyrazila do strojovne.
„Tak a je hotovo, loď je pripravená k odletu,“ pochválila sama seba.
„To rád počujem,“ ozval sa za ňou hlas, až nadskočila. Vo dverách stál Sam, so šibalským úsmevom na tvári. Pohľadom prešiel opravené motory a uznanlivo prikývol. Potom sa otočil k Zuzane.
„Poď, chcem aby si sa na niečo pozrela,“ kývol jej a vyšiel z dverí. Zuzana ho s prekvapením nasledovala do dielne. Na montážnom stole pri vchode ležala čudná vec. Bola okrúhla, veľká asi ako futbalová lopta. Na prvý pohľad pripomínala akýsi čudný glóbus, na podstavci boli pripevnené rôzne natočené kovové kruhy rôznych veľkostí.
„Čo to je?“ spýtala sa, neskrývajúc prekvapenie.
„Pravdu povediac, neviem. Ale pozri sa na toto.“ Rukami roztočil niekoľko kruhov. Niektoré mali zárezy a boli popísané neznámymi znakmi. „Je to poriadne staré, žiadna elektronika ani iný zdroj energie, čistý mechanizmus. Podľa mňa je to mapa alebo nejaký druh navigačného prístroja. Tie symboly na podstavci sú Agerajské runy, už som ich videl. Musí to byť poriadne staré, nech je to čokoľvek. Aspoň milénium.“
„Ale kde si to našiel?“
„Vonku, kúsok od nás sú ruiny nejakého mesta. Bolo len z kameňa, žiadny kov ani plasty. Objavil ho vonkajší skener, náhodou som ho zapol. Už si spala, nechcel som ťa budiť tak som to šiel preskúmať sám. Našiel som len rôzne črepiny a nástroje, ale v jednej miestnosti som našiel tajný vchod a bingo, vyhrali sme lotériu. Nemám vybavenie na dôkladnú analýzu, ale poznám ľudí, ktorí sa v tomto vyznajú. A dobre za to zaplatia,“ dodal.
„A ak sa ukáže, že je to cenné, tak výskumníci z Qwerty by o to mohli mať záujem, nemyslíš?“
„No nie si rada že sme tu havarovali? Nie, neodpovedaj,“ dodal rýchlo, keď zbadal výraz na jej tvári.
„Priprav sa na odlet, vyrazíme hneď ako opravím tvoj bezpečnostný pás.“
Loď Leauria opustila atmosféru a nabrala kurz na stanicu Omicron vo vnútornom okruhu systému. Sam sa vystrel na stoličke.
„Tak a je to, po hliadke ani stopy, ako som povedal. Asi za dvadsať hodín sme na mieste, odovzdáme tovar a skúsime zistiť niečo o našom artefakte.“
„Ehm, Samuel?“ ozvala sa Zuzana tónom, akým si deti pýtajú cukríky.
„Áno?“
„Mohol by si tentoraz skúsiť nehavarovať?“
Sam sa pozrel na svoju kopilotku, predstierajúc prekvapenie. „O akej havárii to hovoríš? To bolo predsa núdzové pristátie.“
Ďalšie, už zverejnené poviedky: 1. poviedka: Detektiv 2. poviedka: MOONKiller 3. poviedka: Poselství z budoucnosti 4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie 5. poviedka: Archa 12 6. poviedka: Žerty stranou 7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :) 8. poviedka: Agenti 9. poviedka: Sérum smrti 10. poviedka: Kozel zahradníkem 11. poviedka: Pohlad do neznáma 12. poviedka: Na cestách 13. poviedka: Úsvit Noci 14. poviedka: Cesta galaxiou 15. poviedka: Pomsta Sithov 16. poviedka: Výměna 17. poviedka: Výzkum 18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja 19. poviedka: Právo na život 20. poviedka: Jsem laik 21. poviedka: Pozorovateľka 22. poviedka: Niečo, čo poznám 23. poviedka: Blízky nepriateľ 24. poviedka: Spomienky na zajtrajšok 25. poviedka: Šťastně až do smrti 26. poviedka: Penta 27. poviedka: Phobos 28. poviedka: Misia Son Umut 29. poviedka: Lidojedi 30. poviedka: Hra bohov 31. poviedka: Biela chodba
32. poviedka: Ruka
33. poviedka: Firma - TimeTraveller
34. poviedka: Uprostřed prázdnoty
35. poviedka: Posledné kroky na Mesiaci
|
Ondro1
pEpinko
lovedscifi
Creshaw
tryas
mercdok