40. poviedka: Mary

Mary

I.

Otvorila oči a pozrela na hodinky.
00 : 12.
Už dvanásť minút bol deň vrážd. Prevrátila sa na ľavý bok a nežne udrela ženu, ležiacu vedľa nej. Nič. Ani zachrápanie. NIČ, najväčšie z ničoho, ktoré momentálne vládne celému svetu. Žiaden Boh. Necharakterná Imbecilná Čata. Nemorálne Idiotské Červy. To je len zlomok názvov, akými to malé množstvo chytrých ľudí, ktoré ostalo, nazýva vládu, ktorá sa v roku 2167 stala viac ako „len“ Bohom. Samotná skratka, NIČ, ktorou sa prezentujú má dosť dementný význam. Nikdy Inak Čudný.
Spolok „normálnych“ ľudí, ktorý volili túto stranu, musel byť dosť nenormálny, pomyslela si a znovu jemne udrela postavu ležiacu vedľa nej. Tentokrát sa zachrápanie ozvalo.
„Vstávať Mary...“ pošepkala a jemne ju pobozkala. Potom ju pohladila. Začala na hlave, užívala si jej vlasy, potom zišla na plecia, boky, naspäť hore, tentokrát však z predu, pohladila jej prsia, potom zas dole, na zadok a zo zadku na stehná.
Mary sa najprv trochu pomrvila, potom sa otočila a ospalými očami pozrela na Mary.
„Čo sa deje, Mary, láska moja?“
„Už je to tu Mary, už štrnásť minút je to tu. Ďeň tých bláznov, ktorí sa naň celý rok tešia, deň, kedy ani jeden človek nie je v bezpečí, deň, kedy rapídne klesá počet ľudí, deň...“
„Deň, ktorý zduše nenávidím. Viem presne. Skúšala si sa pozerať z okna? Aké je to vonku?“
„Neskúšala, ale vonku je dosť ticho. Ešte je noc. Ale už teraz sa bojím. O ôsmej musíme ísť voliť.“
Od roku 2172 musí ísť každý povinne voliť. Samozrejme stranu NIČ. Tento systém nazývajú Podpora Demokracie. Takzvaný PD systém. Kto nebol voliť, toho si našla špeciálna jednotka, ktorá mu strelila dvadsaťtri centimetrový klinec do hlavy. Väčšina ľudí sa potom ešte zopár hodín tacká, zmyslov zbavená, bez nároku na lekárske ošetrenie. Nakoniec každý podľahol. No, každý...je tu jeden blázon, ktorý to prežil a doteraz žije v chalupe na kopci nad mestom.
„Tí kokoti to majú všetko naplánované. Dnešok je zrejme dňom zániku ľudstva, keďže povinné voľby pripadli presne na deň vrážd...“
„Myslím, že je to presne tak ako vravíš. Chcú sa nás zbaviť. Už dlho. A dnes sa im to možno podarí. Bojím sa...“
„Aj ja sa bojím, Mary.“
Objali sa. Potom sa milovali. Potom zaspali.

II.

Mary pozorovala svoju bielu ruku a cítila strach, na aký si ešte nespomínala.
Pošta čaká, ozývalo sa jej v mysli. Pošta čaká a je celá nažhavená. Chce čo najskôr cítiť tvoje mŕtve telo na svojej podlahe.
Otvorila dvere a vyšla na chodbu. Bola zelená. Ona. Otvorila okno a vyšla na ulicu. Slnko práve zapadalo. Bála sa, ale nemala sa čoho. Všetko bolo prázdne. Mŕtve.
Takže sa im to podarilo. Konečne sa im podarilo vyhladiť všetkých ľudí na tejto planéte. NIČ. To je to, čo chceli dosiahnuť. A podarilo sa im to.
Prešla k pošte. Nemala dvere. Otvorila dvere a vošla dnu. Nebola to pošta. Všade boli kopy mŕtvych ľudí. Niektorí z nich už boli zelení. A na najvyššej kope, v ktorej zahliadla aj lebku so zvláštnymi fúzikmi, ktoré jej niekoho pripomínali, sedel muž s klincom v hlave. Zastavila sa, neschopná slova.
„Vyhral som nad nimi,“ povedal muž.
„Dokázal som to. Teraz sa môže začať nová doba. A ty, Mary Ann, si vyvolená. Počneš novú generáciu ľudí s klincami v hlavách. Každý bude mať klinec v hlave!! Kto neprežije procedúru, ten nie je hoden života v tomto krásnom svete! A my budeme žiť večne, Mary Ann, budeme sa milovať každú hodinu. Splodíš kopu detí!“
Muž si z vrecák vytiahol kladivo a obrovský klinec. Mary sa zatočila hlava.
„Teraz, Mary Ann, budeš musieť vydržať procedúru. Nemusíš sa báť. Boh mi povedal, že prežiješ.“
Toto sa jej vôbec nepáčilo. Rozbehla sa k dverám. Nedali sa otvoriť. Muž s klincom v hlave sa blížil, už cítila jeho dych, už cítila špičku klinca, ako ju tlačí zozadu na hlave, už cítila ako jej preráža lebku...
Zobudila sa.
Vzdychla. Pozrela na hodinky.
05 : 36.
Ufff. Voliť musíme o ôsmej. To bude ešte chvíľa.
Objala Mary a za prvých výkrikov umierajúcich ľudí, ktoré bolo počuť zvonku, zaspala.

III.

Mary ju zobudila o 07 : 36.
„Vstávame Mary, volebná miestnosť tých vrahov čaká.“
Pomrvila sa. Kurva! Ako sa jej len nechcelo vstávať. A už vôbec nie, ak si má ísť po smrť. Aj keď to možno bude vykúpenie.
A možno ani nie. Možno je smrť ešte väčšia stoka než život. Väčšia ako toto tu. Neostáva nič, len nemyslieť. Ale práve preto to tu tak vyzerá. Ach. Bludný kruh.
„Mary?“ ozvala sa počas naťahovania si nohavičiek. „Ako dlho by im trvalo, kým by zistili, že sme nešli voliť? Kým by nám tí kreténi chceli narvať klince do hláv? Čo keby sme sa tu zabarikádovali, počkali, kým skončí deň vrážd a utiekli...“
„Utiekli? A kam?“
„Neviem. Do Austrálie?“
„Nemáme šancu sa tam dostať. To by chcelo lietadlo a... vieš akí sú. Kontrolujú lety. Ľudia sa boja. Všetko je na hovno!“
Rozplakala sa. Kľakla si do kúta a rozplakala sa. Trhalo jej to srdce.
Bože, keď zomrieme, nech zomrieme spolu.

O pätnásť minút sa, pripravené na všetko, vydali k dverám. Otvorila ich Mary a hneď s výkrikom skočila späť.
„Je tam kopec mŕtvol!“
„Kurva! Zdá sa, že tu už niekto vystrájal kým sme spali. Pusť ma k tomu.“
Mary otvorila dvere. Zmes emócií, ktoré ju postihli, nebola vôbec príjemná. Strach, znechutenie, vzrušenie, smútok. Zatočili sa jej oči. Skurvený svet jej zase padal na hlavu. Skurvený svet jej zase točil oči, akoby ich jej chcel vyočiť. Skurvený svet jej dal facku a ona sa musela spamätať.
„Poďme Mary. Musíme to zvládnuť. Nie! My to zvládneme. Viem, že to zvládneme.“ Šli po dlhej chodbe smerom k výťahom a po ceste prekračovali telá, mozgy a iné orgány. Zdalo sa, že pán dotyčný, ktorý ich doriadil tu behal s motorovou pílou. Pravý pán vrah.
Ktovie, či na takéto veci nemá vláda najatých svojich ľudí.
BUCH!
Skameneli. Obe naraz.
Mary pozrela na Mary a Mary zas smerom k rohu, za ktorým bol výťah. Nôž, ktorý držala v ruke, bol celý od potu.
BUCH!
Cink!
Zvuk otvárajúcich sa výťahových dverí.
Zvuk krokov.
Mary a Mary tíško stáli na chodbe s nožmi v rukách. Pozreli sa na seba.
Je predsa deň vrážd, vraveli Maryine oči.

Zodvihli nože nad hlavy a s krikom sa rozbehli smerom k výťahu.





Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum
18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja
19. poviedka: Právo na život
20. poviedka: Jsem laik
21. poviedka: Pozorovateľka
22. poviedka: Niečo, čo poznám
23. poviedka: Blízky nepriateľ
24. poviedka: Spomienky na zajtrajšok
25. poviedka: Šťastně až do smrti
26. poviedka: Penta
27. poviedka: Phobos
28. poviedka: Misia Son Umut
29. poviedka: Lidojedi
30. poviedka: Hra bohov
31. poviedka: Biela chodba
32. poviedka: Ruka
33. poviedka: Firma - TimeTraveller
34. poviedka: Uprostřed prázdnoty
35. poviedka: Posledné kroky na Mesiaci
36. poviedka: Núdzové pristátie
37. poviedka: IDLE
38. poviedka: Ztracené HD
39. poviedka: Konzola