41. poviedka: Výplach

Výplach

Zdvihol som hlavu a neveriacky ňou zakrútil. Už mi bolo jasné, že sa nezobudím, pretože toto nie je žiadny sen. Všetko je skutočné. Tá bolesť v hlave, to oslepujúce biele svetlo, ako aj mráz, ktorý mi behal po mojom nahom tele. Márne som čakal na usmiateho chlapíka, ktorý by mi prišiel povedať nech zamávam do kamery. Márne som dumal ako sa odtiaľto dostať. Žiadne dvere, žiadne okno, nie je tu jednoducho nič okrem bielych stien, mňa a Janinho bieleho kocúra Mura.

„Čo čumíš? Ešte si nemal dosť?“ ozval sa Muro a premeral si ma svojimi smaragdovými očami.

Po predchádzajúcich skúsenostiach som radšej zostal ticho schúlený v rohu. Že nemal dosť? Ako sa to vôbec môže aj opýtať? Ak tu niekto nemal dosť, tak je to ten sadistický chlpáč!

„Hráme sa na urazeného? V poriadku, tak šup šup, postav sa na nohy a poď za mnou, jeden výplach a máme to z krku.“

„Aký výplach? Čo chceš so mnou zase urobiť?“

„Nič sa neboj, len jeden krátky zákrok a všetko bude tak ako predtým, zabudneš na všetko zlé. Ako keby sa to nikdy nestalo.“

„NIE!“ rázne som vykríkol, čo sa mu očividne nepáčilo a ihneď sa mu naježila srsť a rozžiarili oči.

„Pokojne vystrel,“ povedal som trasľavým hlasom. „Je mi to jedno! Ja sa ani nepohnem, pokiaľ mi nepovieš čo sa tu deje.“

V skutočnosti mi to jedno vonkoncom nebolo. Po dvoch ranách do hlavy mi ešte stále pískalo v ľavom uchu, a to, že som ho videl už len dvojmo, bol úspech. Napadnúť ho sa ukázal byť veľmi zlý nápad, čo mi moje ubolené telo pripomínalo už pri najmenšom pohybe. Aj preto mi spadol veľký kameň zo srdca, keď jeho žiarivé oči postupne strácali na intenzite až úplne zhasli.

„Tak náš Ferko by chcel zrazu vysvetlenie? Na to bol čas, keď sme boli u teba doma! Nemal si tam vrieskať a vyvádzať.“

„A čo si čakal že urobím, keď sa mi v posteli premení Jana na nejakú žltú chobotnicu a začne mi pchať do hrdla chápadlo? Ha? A nato tam nabehneš ty, začneš po nej páliť z očí zelené lúče ako na nejakej laserovej šou a následne s pokojom Angličana zahlásiš, že došli konzervy!“

„No mohol si mi pre jednu skočiť, z tých granúl sa mi už mesiace dvíhal žalúdok. Keby si spolupracoval hneď od začiatku, tak si nemusel schytať aj ty. A možno by si ani tak zle neobstál, keď si sa prebral. Vieš, s prázdnym žalúdkom niekedy zabúdam skontrolovať na akom stupni je omračovač a jednám trošku impulzívne. Ale letel si pekne, to sa musí nechať. Len to tak zadunilo, keď si pristál na stene,“ zachechtal sa Muro. „Mimochodom čo si tým chcel dosiahnuť? Ako si sa chcel odtiaľto dostať? Sezam otvor sa?“

„Veľmi vtipné. Nie si jediný, kto zvykne jednať impulzívne. Mne sa to môže stať tiež. Obzvlášť keď sa prebudím nahý v nejakej cele a začne ma sekírovať hovoriaci kocúr. Keby si sa aspoň uráčil mi zodpovedať pár otázok...“

„Ach jaj, prečo to s vami terranmi musí byť vždy také ťažké. Buď len vrieskate, plačete, bombardujete ma otázkami alebo kopancami. Čo by sa vám stalo, keby ste aspoň raz za čas pekne spolupracovali. To je to taký problém?“

Mal som sto chutí sa ho opýtať, čo by sa pre zmenu stalo jemu, keby sa vžil do mojej kože, no radšej som pomlčal. Netreba ho dráždiť a konečne sa mu ako tak rozviazal jazyk.

„No dobre, urobíme to takto. Ty sa dáš do poriadku, ja ti zatiaľ odpoviem na pár tvojich otázok a potom pôjdeme na výplach. Čo ty na to?“

„Uvidíme,“ zašomral som. Nechcel som pristúpiť na niečo, o čom nemám ani šajnu. Už len pri predstave čo ten výplach môže byť sa mi vybavil, ako mi so zlovestným smiechom montuje do hlavy priesvitné hadičky a zaväzuje si za krkom podbradníček. Pri tej jeho nenásytnosti si človek nemôže byť istý.

„No som zvedavý čo uvidíme, ale nechceš mi ešte predtým niečo povedať?“

„Povedať čo?“ nechápavo som zazeral.

„Napríklad mi za niečo poďakovať?“

Poďakovať? To si snáď robí žarty. Za to že ma dvakrát omráčil? Za to že so mnou zaobchádza ako s handrou? To teda nie! Bol som odhodlaný nepovoliť ale moje odhodlanie už o pár sekúnd pominulo a vyslovil som ono ďakujem, ktoré okamžite vyčarilo divný úsmev na Murovej tvári. Koniec koncov ma zachránil pred tou chobotnicou a ja som nechcel ďalej trucovať pre jedno slovíčko.

„No vidíš, že to ide aj civilizovane. Omnoho lepšie než hádzať po mne budík a kričať skap ty chlpatá beštia. Naozaj barbarské, ale čo iné od vás očakávať. Inak nemáš zač, nestálo to za reč a len som si konal svoju prácu. Nemusel si ďakovať za takú samozrejmosť.“

Ten podlý nenažranec! Čo za vyvrheľa toto robí v takejto situácii? Už by som sa bol neovládol, keby si nezačal lasermi provokatívne brúsiť pazúry. Na tvári sa mu ešte zväčšil ten prihriaty úsmev a doslova si ma vychutnával občasnými pohľadmi s preblikajúcimi očami. Nebolo pochýb, že si túto hru vychutnával a ani sa nesnažil to skrývať. A keď áno, tak neodvádzal práve najlepšiu prácu. Po tých rýchlokurzoch sebaovládanie som sa ale nenechal vyprovokovať a nehodlal som pristúpiť na jeho hru. Bol najvyšší čas dostať z neho nejaké odpovede.

„No dobre, a si vlastne zač?“

„Uff, to by bolo dlhé a obávam sa že aj márne vysvetľovanie. Povedzme že nie som z tvojej planéty a toto nie je moje telo.“

Inokedy by som sa tomuuž dávno smial, ale vzhľadom na okolnosti som pokračoval s otázkami: „Kde to sme a prečo som nahý?“

„Na vesmírnej stanici blízko Zeme. Oblečenie zostalo u teba doma, keby si len vedel aký nehorázny poplatok zaňho požadujú! Tu sa aj tak nemáš pred kým hanbiť.“

„A čo si urobil s Janou?“

Muro zostal trocha prekvapený: „Pekné od teba, že sa o ňu po tom všetkom zaujímaš, ale tá je už na ceste do jej kolónie.“

„Akej kolónie? Ja nemyslím tú obludu! Hovorím o pravej Jane.“

„O akej... Počkať, tebe to ešte stále nezaplo? No to ma podrž! Vedel som že nepatríš medzi tých najbystrejších, ale ty sa teda prekonávaš. Keby hlúposť kvitla tak si...“

„Dobre, dobre!“ prerušil som ho. „Nechaj si tie urážky na neskôr. Čo mi malo akože zapnúť?“

„Čo ti malo zapnúť, milý Ferko, je to, že je len jedna Jana. Tá ktorej si mal tú česť potriasť chápadlom. Žiadna pravá, ako si ju nazval, nikdy neexistovala.

„Nie,“ snažil som sa presvedčiť sám seba, „to musí byť nejaký omyl. Veď sme sa poznali vyše roka! To nemôže byť pravda! Ona bola človek a nie to - to monštrum!“

„Jej transformátor pracoval perfektne, takže fyzicky bola normálna terranská samička. Úplne na nerozoznanie až na to občasné divné správanie a ten večný úsmev. Vieš, Andarassiánky majú trošku problém s vašimi emóciami. Kedysi sa u nich roznieslo, že s úsmevom ide na Terre všetko lepšie a oni si to do bodky osvojili. Pekná hlúposť, no veď kto by si toho nevšimol, že?“ neodpustil si trochu uštipačnosti.

Nedokázal som zo seba dostať ani slovo. Len som nehybne sedel a tápal v spomienkach na Janu. Čo bolo horšie – Muro mal pravdu. Ako som si to len mohol nevšimnúť?“

„Haló, je niekto doma? Haló!“ opakoval Muro, až pokým nezískal moju pozornosť. „To sa ti naozaj nezdala byť divná?“

„Uznávam, že niekedy jednala trošku nezvyčajne a tej úsmev jej nikdy nezmizol z tváre, ale to bolo na nej to pozitívne. Sršila z nej dobrá nálada a človek si pri nej to zlé nevšímal.“

Murovi skoro vypadli oči z jamiek: „Trošku nezvyčajne? Nehovor mi že si zabudol, ako si ju zobral na pohreb deda Jozefa. To bola veľkolepá šou! Myslel som, že vás tam pochovajú rovno aj s ním.“

Po chrbte mi prebehol mráz, ale nie od zimy. Na takú blamáž akou bol pohreb deda Jozefa sa nedá len tak ľahko zabudnúť. Pol roka som od hanby chodil po kanáloch s papierovým vrecom na hlave. Ešte že Vianoce boli tak ďaleko, ale aj tak na mňa pri večeri mierilo pár smrtonosných pohľadov. Teraz som už nemal pochýb, všetko nádherne zapadalo až na jednu vec - Mura.

„Ako si vedel čo sa stalo na pohrebe? A čo si do čerta pri nás celý ten rok okrem toho večného napchávania sa a kadenia robil?!“

„Pomaly blonďáčik, brzdi. Pekne sa nadýchni a upokoj, nechceme aby si mal ďalší úraz, všakže?“

Radšej som urobil ako mi povedal a zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Následne som mu gestom naznačil, že som sa upokojil a môže mi prestať mieriť na čelo tými zelenými svetlometmi.

„To je lepšie. Vidím, že si sa poučil,“ chválil ma Muro. „Všetko zlé je na niečo dobré, či ako to hovoríte. Takže späť k veci – ja som robil sprostredkovateľa. Vybavoval som potrebné veci, poskytoval jej informácie a hlavne robil dozor. Neustále som vás mal pod drobnohľadom, či som bol pri vás, alebo nie. Zvyšok práce bolo hrať domáceho maznáčika.“

„No dobre, ale čo tu robila ona? Čo so mnou chcela?“

„Ona si ťa objednala, respektíve rok s terranom v prirodzenom prostredí, ak mám byť presný. Terra je veľmi obľúbená destinácia, vaše primitívne technológie a páriace rituály sú veľkým lákadlom. Neviem čo na tom všetci vidia, ale záujem z celej sústavy je obrovský.“

Nevedel som či sa mám smiať alebo plakať. To, čo mi práve povedal, bol až príliš krutý vrtoch osudu. Cítil som sa ako keby ma práve znásilnili. Vlastne som nebol ani tak ďaleko od pravdy. V miestnosti nastalo úplné ticho, ktoré po chvíli prerušil smiech. Hlasný smiech. Môj smiech.

„No do riti,“ zašomral Muro. „On sa mi tu zbláznil!“

Bola to moja posledná obrana. Tie Andatralalánky či ako sa volajú majú pravdu, s úsmevom to naozaj ide lepšie. Inak by som sa asi naozaj zbláznil.

„Takže vy ste si zo Zeme urobili safari pre sexturistov a ty si môj intergalaktický pasák?“ opýtal som sa so smiechom v ústach.

Muro bol prekvapený, ale rýchlo zareagoval: „Zaujímavé prirovnanie, aj keď trochu mylné. Mohol si ju pokojne odmietnuť, všetko si robil dobrovoľne a z vlastnej vôle. Tak to chcú a také sú pravidlá. Ja im len poskytnem informácie o tebe a následne vykonávam dozor. Nemôžeš povedať, že si si s ňou čo to neužil. Videl som tie vaše latexové večery a teda máš sa za čo hanbiť. Fuj!“

„Malá rada, pre teba – keď už chceš niekoho poučovať o morálke, tak si pri tom neolizuj genitálie.“

„Hej!“ vykríkol Muro, div že nevyskočil. „Hygiena je dôležitá, vieš čo som dal za toto telo? Treba sa oňho aj starať.“

Bolo osviežujúce ho sledovať, ako sa pre zmenu bráni a stojac na dvoch nohách všemožne máva labkami a urputne vysvetľuje, ako sa musí starať o svoje telo. Až mi bolo ľúto ho prerušiť, ale zaujímala ma ešte jedna vec: „Prečo ma tá chobotnica chcela zabiť?“

„Zabiť? To nie, iba naklásť vajíčka. Obdobie párenia a tak, ale musím zistiť, ako sa jej podarilo vypnúť transformátor. To sa mi ešte nestalo.“

„Keď ma nechcela zabiť, tak čo malo byť to chápadlo v hrdle? Veď som sa skoro udusil.“

„No ako hovorím, chcela len naklásť vajíčka.“

Chvíľu mi trvalo než som to pochopil, ale vracal som ešte skôr než som si stihol strčiť prst do hrdla.

„Chlpy?“ opýtal sa Muro a načahoval krk aby videl na zem cez moju hlavu.

„Vajíčka,“ odpovedal som utierajúc si sliny.

„Neboj sa, za tých pár sekúnd to nemohla stihnúť. Tak, nejaké ďalšie otázky?“

„Vieš čo Murko? Poďme už radšej na ten výplach.“

„Oh? Prekvapivé. To ani nechceš vedieť čo ten výplach je?“

„Ver mi, chcem, ale po tom všetkom čo si mi tu povedal by som to asi veľmi ľutoval. Dostal som chuť na niečo sladké a vieš čo sa hovorí – nevedomosť, tá je najsladšia.“





Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum
18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja
19. poviedka: Právo na život
20. poviedka: Jsem laik
21. poviedka: Pozorovateľka
22. poviedka: Niečo, čo poznám
23. poviedka: Blízky nepriateľ
24. poviedka: Spomienky na zajtrajšok
25. poviedka: Šťastně až do smrti
26. poviedka: Penta
27. poviedka: Phobos
28. poviedka: Misia Son Umut
29. poviedka: Lidojedi
30. poviedka: Hra bohov
31. poviedka: Biela chodba
32. poviedka: Ruka
33. poviedka: Firma - TimeTraveller
34. poviedka: Uprostřed prázdnoty
35. poviedka: Posledné kroky na Mesiaci
36. poviedka: Núdzové pristátie
37. poviedka: IDLE
38. poviedka: Ztracené HD
39. poviedka: Konzola
40. poviedka: Mary