44. poviedka: V Meste niet nič nového

Prečo zverejňujeme poviedku mimo poradia?

Ako ste si zaiste všimli, tento týždeň sme nezverejnili už dve poviedky, 43. a 44. Obe kvôli prekročeniu limitu rozsahu. 44 poviedku v upravenej kratšej verzii však autor nakoniec predsa len dodal aj keď po termíne. Rozhodli sme sa ju zverejniť, a to dnes, pretože ďalší z autorov (45. poviedka) nesplnil podmienku dodania osobných údajov. A tak v uvoľnenom termíne zverejňujeme 44. poviedku.



V Meste niet nič nového

Musím niečo vymyslieť.“ Dudral si v mysli Afanas a začal sa prechádzať hore-dolu miestnosťou. Skontroloval oheň a pohladil samopal, ktorý visel o plece. Premýšľal o slovách jeho strýka Salmusa-stalkera, ktorého poznal od nepamäti. Minulú noc sa s ním stretol pri ohni, strýko rozprával svoje zážitky a pil vodku. No jeden sa mu od tej noci utkvel do pamäti pompéznou silou. Sedeli tam pri ohni, v pozadí diania počúvali žaby ako kvákali, kto vie z akej diaľky ich bolo počuť.„Poviem ti jeden príbeh chlapče, pozorne ma počúvaj.“ Mladý muž prikývol. Stalkeri boli chlapi ťažko odetí, spoliehajúci sa na ťažké kalibre a skúsenosti, ktorí na vlastnú päsť riskovali krk za hranicami mesta, aby za niečo vzácne, čo tam von nájdu, mohli kúpiť pálenku. Stalker ticho spustil. „Môj priateľ, volal sa Azbuknim, sa vydal so mnou, pred pár týždňami, do hôr. Momentom kedy sa za tvojím chrbtom brány mesta uzamknú, kryješ si ho už len ty sám. No teda, vydali sme sa tam aby sme našli niečo nové, niečo neobjavené a tak nás po prehodnotení možností dotiahlo ísť tam. Ten starý prašivec mal pojazdné auto, akýsi džíp a vedel ho šoférovať, predstav si chlapče! Aj benzínu mal dosť, v kanistroch do zásob. No, chlapče, vydali sme sa my dvaja do hôr smerom na sever, tu to mám na mape, pozri.“ Z vrecka vytiahol mapu a ukázal prstom. „Tu sme šli a tu aha a tu mal Azbuknim skryté auto a debny nábojov, vlastne, on tam mal celý arzenál. Bol by som zvedavý, odkiaľ to všetko mal, zomrel skôr ako by mi to povedal.“ Vydali sme sa hneď cez stmievanie, kedy vraj tuláci nič nevidia. Biedne blúdia od jedného konca zeme k druhému no keď ťa stretnú, sú to nemilosrdné príšery, ktoré si už pochutnali na všetkom, čo je z mäsa!“ „Hej strýko, počul o tom aj ja, že nevidia v tme.“ Potvrdzoval Afanas a pokračoval „A počul si aj o tom, čo sú to zač? Ľudia sa nestarajú čo bolo, majú dosť práce, aby mesto dobre fungovalo a nieto tam sa starať, čo to za to sú... .“ Salmus sa zapozeral do Afanasových očí pohľadom, ktorý mladíka neviditeľne prebodával, pousmial sa. „Chlapče, ja som prešiel toľko, videl som také veci, o ktorých nemáš ani zdanie. Jasné, že budem vedieť, že čo sú to zač.“ Stalkerov a mladíkov dialóg sa prudko rozvíjal. „Tí tuláci, zombíci, nemŕtvi a ešte tucet ďalších pomenovaní, tí sú vojaci diablovi chlapče.“ Konštatoval. „Počul som, už nepamätám kedy, od jedného muža, ktorý vysedával pri knihách a svoj život zasvecoval akej si... filozofii, že to spôsobila choroba akási, ktorá pred veľa rokmi, na ktorých dátum si nikto nevie prísť, začala zabíjať a meniť normálnych ľudí na takéto.. .“. „Sú hlúpy, nerozmýšľajú ako my ľudia ešte žijúci v tomto prekliatom meste, nevedia sami o sebe, čo sú zač, jediné, čo ich vábi a prečo sa túlajú je mäso, oni len jesť by radi, teba, mňa, každého z nás. Zvieratá pochytali a pojedli a ostatné sa tiež premenili na také ozruty ako sú oni. Sám som pár takých diviakov zabil keď ma prepadli na jednej misii! Doteraz si pamätám tie krvavo červené buľvy čo na mňa zízali.“ Mladík sediaci pri ohni šuchajúc si dlane oči len vygúľal a žral každé jedno slovo vyjdúce z úst toho dobrodruha. „Ľudia však stalkerov nemali v láske pretože riskovali život a napriek tomu, že po príchode domov ( keď bolo Mesto ich domovom ) boli do každej jednej bunky, šľachy a kostičky prehľadaní, či náhodou nie sú nakazení, ľudia sa aj tak báli. V spoločnosti prevládala mienka, že stalkeri, tu sú ľudia, ktorí sa radšej pôjdu poflakovať a riskovať krk, ako by si mali svedomito plniť prácu v Meste. Taký stalker, ktorý nepracoval v lone mesta, mal drahšie potraviny aj náboje. Nemali to veru ľahšie ale keď dotiahli do mesta niečo, čo bolo cenné, mohol pekne zarobiť. Afanas poznal Salmusa pretože jeho otec a Salmus boli od odvekí priatelia keďže aj jeho otec stalker. Zomrel niekde v močiaroch, tam sa vydal sám na vlastnú päsť a nik ho už nikdy nevidel.
„Chlapče, kde som to skončil? Povedz mi prosím kde som to prestal.“ Ani Afanas rozmýšlal no nevedel si spomenúť. „Ech, začnem ešte raz.“

Po chvíli : „Vydali sme sa totiž hneď po stmievaní a vybrali sme si trasu priamo cez lúku. Bola už tma a nebolo strachu, že nás na otvorenom priestranstve len tak spozorujú. Aj hviezdy krásne na nás žmurkali, krásny pohľad.“ Na chvíľu stíchol a svoj pohľad oprel o nebo, ktoré bolo opäť jasné. „ K horám to vedie celkom ďaleko, no k šťastiu nám prispelo, keď sme mali to auto.

Vedeli sme, že skôr či neskôr pojazdná rachotina svojim uši drviacim zvukom upozorní tulákov na našu prítomnosť. Oči na stopkách, uši sme mali odstavené pre ten rinčiaci zvuk a ver alebo nie, sám som bol strachom celý bez seba! Keby nás prepadli, mali by sme jasnú smrť to si predstav!“ Ale Boh, ten určite pri nás musel stáť, keď moje ani priateľove oči nespozorovali nič, čo by budilo záujem stlačiť kohútik samopalu. Ale určite sme ich museli aspoň prilákať, veď zvuk sa v takú tichú noc šíri dosť ďaleko. Na úpätí vysokých kopcov, to bola celkom dlhá trasa tým autom nebola ďalej prípustná. No a tam, vraj, počul ten môj prašivý kamarát, že sa nachádza akási stanica či čo... . Afanas sa zmohol len na civenie a otvorené ústa. „Začali premýšľať nad tým, či to náhodou...nie je tak. Do hláv sa nám čoraz viac a viac vŕtala ta myšlienka či fakt je to pravda. No a...vieš ako to dopadlo.“ Pousmial sa a chlap sa mohutným trupom pootočil z miesta, aby si k sebe mohol pritiahnuť ruksak. Nejeden krát mal Afanas dojem, že jeho strýko a otcov dlhoveký priateľ pre svoj veľký vzrast je nejaký Golem, ktorý sa vymieľa z rovnice typických mešťanov. Salmus dlho šmátral v ruksaku, zjavne tam mal veľa vecí a nakoniec ju vytiahol, v dlani stískal harmoničku. Jeho oči sa na krátko vlasej sivej hlave rozžiarili ako uhlíky v ohníku, pri ktorom nocovali.
Salmus si svoju harmoniku verne držal v ruke a priložil si ju k ústam. Začal hrať. Tak aký bol dobrodruh, tak dobre vedel hrať na harmonike.

„No ták strýko, rozprávaj!“ prosil ho a ten sa ešte chvíľku nechával Afanasom prosiť. „No...no fajn. Kde som to dofrasa skončil? Aha, už viem. No, šli sme dvaja v sprievode samopalov pripravených strieľať. Pre istotu sme mali tlmiče, aby sme pri streľbe neprivolali ďalších tulákov alebo dajakú tú zver.“ hrdo sa pochválil. „A našli...našli sme ju. Taká neveľká budova, nevysoká, ničím nechránená...žiadna strážna veža, ani jedno guľometné hniezdo.. Preskúmali sme blízke okolie a nastražili pasce. Nevedeli sme, ako dlho sa zdržíme, chápeš...ako hovorieval tvoj otec, Istota je guľomet! Potom sme sa pustili do samotného prieskumu vnútra. Tu sme však mali smolu, všetko sa zvrtlo tak rýchlo. Prechádzali sme popri okne, bleskurýchlo skrz neho vyletelo zakrvavené ručisko a šmátralo po mäsku, ktoré jeho telo skôr zacítilo.“ Tuláci...tuláci nás chlapče prekvapili útokom!“ skríkol a mladík sa trhol strachom. „Začali sme utekať odkiaľ sme prišli, cez to okno už vliezali priamo k nám svine, nažrať by sa chceli! No ja ani priateľ Azbuknim sme sa nedali a tým tulákom sme dopriali jedine tak olovo! Utekali sme smerom opačným kde čakalo auto. Pasca poslúžila vhod lebo ich na pár minút spomalila, nie nadarmo je opatrnosť taká dôležitá.

Utekali sme dole kopcom, pľúca sme skoro vypľuli, k autu.
Za nami sa akurát tak rozbiehali tie beštie a aj ich krvilačné oči si budem pamätám, tie odporné siluety, ktoré bolo čoraz viac a viac vidieť spomedzi stromov hustého lesa. Na mále sme mali, akurát kedy Azbuknim dupol na plyn, jeden bol natoľko šikovný, že sa chytili nárazníka.“ Vzrušený Afanas počúval ako také dieťa rozprávku, ktorú mu mama rozprávala pred spaním. „ Veď rozprávam chlapče, zachovaj chladnú hlavu, dostanem sa k všetkému. Tento kalašnik si pochutnal na jeho hlave“, a rituálne pohladil svoju pažbu. „Opäť začal fúkať do malej harmoniky. Harmonička odznievala falošné tóny. Pesnička bola smutná a Salmus začal spievať: „Spadlo slnko spadlo, za kopcovité sadlo. Spadol Azbuk spadol, mŕtvo hlavou nadol...“ pokračoval. Privádzala priam k šialenstvu, ktorý zdravý človek má takýto repertoár. „A vieš ako zomrel môj priateľ Azbuknim? Česť jeho pamiatke!“ ,vytiahol z ruksaku fľašu s vodkou. „Pripíjam na teba bratku, nech je ti zemička ľahká.“ Skríkol niekam do povetria. „Chlapče, už sám som ostal na tejto ceste, všetci priatelia mi už odišli...už je len rad na mne.“ Zdalo sa, akoby si chcel oceľový muž vyliať svoje krehké srdce. „Azbuknima dostali tie svine!“ Kričal a zajakával sa ako malé dieťa. Afanas sa trochu bálči to nie je nejaký neurotik...pomyslel si. Stalker sa chvíľku zamlčal a utíšil sa. Asi tá vodka, ktorú čoraz častejšie hltal glgmi mala upokojujúci účinok.

„Skončil si pri tom, ako ste sa viezli preč z hôr strýko.“ „No...áno, prefičali sme si cez celú cestu a došli na miesto určenia.“ A zapil ďalší. „Tam sme zastavili, ani benzínu sme už nemali. Tam ho dostali beštie pche!“ odpľul si a zapil to ďalším pre prípad, že zas exploduje. „Skrývali sme už auto pod maskovaciu sieť a vydali sa do jeho skrýše pešky popri potôčiku,...v tom nás prekvapili beštie desivé, zavíjali, tie pazvuky ma načisto ochromili! Z lesa vybiehali jeden po druhom a nemal som žiadnu šancu s mojím kalašnikom. Ani debna granátov by ich nezastavila!“. Afanas len desivo počúval. „Azbuknim, ten chudák nemal toľko šťastia ako ja, bol obkľúčený z každej strany, ja som začal bežať do útrob lesa a bežal som ako o závody . Smrť v očiach som mal, neveril som, že prežijem. Dajaká dvojka tulákov sa za mnou rozbehla, roztrhané šaty a ten smrtonosný výraz.“ Ponúkol mladíka fľašou vodky. Prijal a spýtal sa: „A ako si sa vyslobodil ty, strýko?“ natiahol ruku a vrátil vodku majiteľovi. „Utekal som a ukryl som sa v skalných štrbinách.“ Hrdo povedal, už chladol.

Keď som prestal počuť ich džavot a krivé kroky, rozbehol som sa smerom k jeho jaskyni. Nič, som nebral so sebou, auto a jeho mŕtvola je doteraz tam...už aj tie chrobáky, čo ho rozložili za tú dobu sa mu stali hrobom. Nakoniec som sa dostal sem, do Mesta, o ktorom som si myslel, že ho už nikdy neuvidím. A teraz sedím tu pri ohníku, hrejem sa a pijem túto odpornú samohonku“ ,pozrel sa na jej etiketu už v dosť pripitom stave, „a rozprávam, čo som zažil chlapče, aby duch a pamiatka zosnulého priateľa ostala žiť naďalej. Preto ťa prosím, na slovko...na slovíčko presne rozprávaj tento príbeh každému, s kým sa máš chuť podeliť. Sľubuj mi to.“ Afanas prv jasne nechápal, o čo ide jeho strýkovi no nakoniec sľuboval. Opitý stalker nakoniec zaspal, pálenka ho doriadila k tvrdému spánku a Afanas ešte sedel pri ohni a rozmýšľal. Pod tiažou filozofických otázok, zaspal.

Ráno vstal už pri chabom ohníčku, ktorý zakrátko končil svoj život. Strýko pod dekou tvrdo spal, preto prihodil do ohňa kus rašeliny. Afanas sa cítil svieži, pobyt na čerstvom vzduchu mu vždy spespel. Dnes mal službu na južnej veži, tak sa zbalil a vydal sa priamo smerom k nej. Strýka nemal odvahu budiť, tak ho nechal spať.





Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum
18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja
19. poviedka: Právo na život
20. poviedka: Jsem laik
21. poviedka: Pozorovateľka
22. poviedka: Niečo, čo poznám
23. poviedka: Blízky nepriateľ
24. poviedka: Spomienky na zajtrajšok
25. poviedka: Šťastně až do smrti
26. poviedka: Penta
27. poviedka: Phobos
28. poviedka: Misia Son Umut
29. poviedka: Lidojedi
30. poviedka: Hra bohov
31. poviedka: Biela chodba
32. poviedka: Ruka
33. poviedka: Firma - TimeTraveller
34. poviedka: Uprostřed prázdnoty
35. poviedka: Posledné kroky na Mesiaci
36. poviedka: Núdzové pristátie
37. poviedka: IDLE
38. poviedka: Ztracené HD
39. poviedka: Konzola
40. poviedka: Mary
41. poviedka: Výplach
42. poviedka: Bez hraníc