|
Cesta
Zobudil som sa celý dolámaný. Vlastne nie, beriem späť. Zobudil by som sa celý dolámaný, keby som mal telo. Telo však našťastie nemám. Koncom 26. storočia naša veda ukončila dlhodobý výskum ľudského "ducha" a umožnila všetkým obyvateľom planét slnečnej sústavy ukončiť ich fyzickú existenciu v ľudskom tele a preniesť ich nesmrteľnú dušu do tzv. linchvan. Sám neviem ako to celé funguje, nikdy som sa o túto oblasť vedy nezaujímal, ani som si ju nedal nahrať do svojich pamätí, takže mi je úplne cudzia. Napriek môjmu absolútnemu nezáujmu o využitie umelých tiel tzv. šonti, sa občasné použitie odporúča vedeckou komisiou pre užívanie linchvan a preto raz za čas ako sa hovorí "musí ísť zdravý duch do zdravého tela". Celú noc zle spal práve z obáv z nastávajúcej Cesty. Áno, ešte stále využívame spánok napriek pokroku, ktorý sme dosiahli. Príčinou je aj to, že dnes po dlhých rokoch opäť dostanem telo. Vďaka tomu že pochádzam z dobre situovaných pomerov môžem toto telo využiť na akomkoľvek mieste v časopriestore. Vlastne to, že mám túto možnosť je novinka, keďže len nedávno sme sa naučili presúvať v čase. Inak by som sa veru posnažil o ďalší odklad tohto "potrebného" napratania sa do šonti. Obyčajný nesmrteľník šonti skôr využije na bežne úkony a na čas vo výrobnom procese na svojej planéte zastane úlohu androidov. Mňa však čaká niečo zaujímavejšie, rozhodol som sa navštíviť pradávnu krajinu na inej planéte v období, keď sa jej dnes mŕtvy jazyk kreoval do finálnej podoby. Moja voľba bola jasná, rozhodol by sa tak každý iný lingvista so záujmom o mŕtve jazyky. Keďže mojou druhou špecializáciou okrem jazykov je aj fauna tejto pradávnej planéty, nahrali mi do pamäťových buniek šonti aj vtedajšie techniky lovu. Verte mi, preniesť sa do 13. storočia nie je úplne najvychytenejší program u Časoprenášačov. Trvalo mi dosť dlho kým sa mi podarilo vybaviť si všetky povolenia spojené s rizikami prenosu do tak zaostalej a riskantnej doby napriek tomu, že šonti je veľmi odolnou ochranou svojho nositeľa. Ešte pred odchodom načítam do pamätí záznamy o vtedajšej dobe, aby som sa naladil na tú správnu frekvenciu. Prenos dát opäť prebehne počas spánku.
Zápis dát skončil. Napojil som sa na centrum „Ciest so šonti“. Všetko je zdá sa pripravené a môže prebehnúť teleportácia môjho linchvanu do Časoprenášača. Aktivoval som prenos cez teleport, niečo čo by v zastaranom tele nebolo možné. V okamihu som sa ocitol vo vstupnej hale Časoprenášačov. Väčšina osadenstva sú androidi až na riaditeľa úradu, známeho vedca a jedného z tých, ktorý odhalili tajomstvo prenosu šonti v čase. Profesor ma privítal osobne vo svojom šonti, ktoré si nechal aktivovať, aby sám vyskúšal schopnosti svojho vynálezu. Niežeby to bolo zvykom, ale moja cesta je pre neho zaujímavá, keďže doteraz boli prenosy späť v čase len do 25. Storočia. Veď kto by sa chcel preniesť do obdobia vojen a nepohody? Teleportovali sme sa spoločne do Časoprenášača, poprial mi veľa šťastia a nechal ma samého pred mojím šonti. Je impozantný, predstavuje nadpriemerne stavaného muža, aby nebola jeho nadmerná sila podozrivá súčasníkom. Nechal som si pripraviť mužského jedinca, keďže sa zaň aj ja označujem a nikdy som nemal pocit, že by som mal bližšie k tomu byť ženou. Okrem toho z dochovaných záznamov bolo postavenie ženských jedincov v tej dobe nižšie tomu mužskému a moja predstava výletu nebola práve v tom slúžiť inému jedincovi ako sexuálny objekt. Androit napojil moje linchvan k presunovému zariadeniu a všetko je pripravené na prenos môjho vedomia do šonti. Ostáva len vyslať mentálny podpis na konečný súhlas s Cestou. Ihneď po ňom začne presun, počas ktorého budem v nevedomí a moje linchvan sa spojí a zosynchronizuje so šonti. Androidy skontrolujú či všetko funguje ako má a ako mi pri schvaľovacom konaní uviedol profesor "kopnú ma naspäť o 1700 rokov do minulosti". Tento slovný zvrat ma trochu prekvapil, keďže "kop" zanikol spolu s poslednými športovými disciplínami pred viac ako 200 rokmi, ale od človeka ktorý sa dostal najďalej do minulosti možno podobné veci očakávať. Tak som to podpísal, začína najväčšie dobrodružstvo v mojom 453 ročnom živote. Prenos sa začal.
Otvoril som oči, prvýkrát po viac ako 150 rokoch, odkedy ma naposledy prinútili spojiť sa so šonti. Prenos spôsobil na okolí dosť veľkú spúšť, ale i tak poznávam zo záznamov veci, ktoré dokazujú, že sa prenos podaril. Z dôvodu že nie sú presné údaje ako v tejto dobe vyzerali črty a znaky tváre súčasníkov, tak bolo moje šonti vybavené špeciálnym oblečením, ktoré mi dômyselne zakrýva tvár. Odev je veľmi podobný dobovým, ale materiál je blízky tomu z ktorého je šonti a je skoro nezničiteľný, okrem možnosti keď si to želá sám nositeľ a oblečenie sa začne "tváriť" akoby poškodené bolo. Šonti samotné simuluje dokonale všetky funkcie skutočného tela a nie je nezničiteľné len odolné. Povstal som z popola a trosiek okolo mňa, prenos prebehol v priestore asi šiestich opustených obydlí, ktoré však zničil na nepoznanie. Jedna z budov zostala zachovaná len vďaka tomu, že sa nachádzala ďaleko od centra už na kraji húštiny. Vybral som sa k nej, rozpoznávajúc niekoľko predmetov z databanky. Skúsil som použiť hlasivky na vyslovenie ich mena v mŕtvom jazyku planéty. „Luk“. Jedna z loveckých zbraní, ktorej dokonalé užívanie bolo nahrané do mojej šonti. Bol zavesený v obydlí spolu so šípmi, ktoré sa z neho vystreľujú smerom k obeti. Zobral som zbraň do rúk a nedalo mi aby som nevyskúšal kvalitu pamäťového bloku šonti. Bleskovo som vytiahol jeden šíp z tulca, napäl luk a vystrelil. Šíp zasiahol cieľ, kmeň vzdialeného stromu na milimeter presne. Mimochodom, to do podoby šípu profesor upravil citlivé zariadenie, ktoré ma udržuje v tomto časopriestore a v prípade jeho poškodenia či mojej vlastnej vôle ma prenesie späť. Samotné zariadenie je schopné udržať moje šonti v tomto časopriestore 10 otočení planéty okolo hviezdy. Zariadenie som vložil medzi ostatné šípi a vybral som sa smerom do húštiny. Ako prvé teda uspokojím svoj záujem o faunu a až potom nadviažem spojenie s miestnou kultúrou.
Z húštiny vyrazilo zviera. Opatrne kráča smerom rieke, ktorá preteká okolo a na konci strmej skaly sa rúti dole ako malý vodopád. Už dve otočenia planéty objavujem túto nádhernú prírodu a živočíchy. Napriek vysokej kvalite približovacieho systému šonti, sa mi málokedy podarí k týmto tvorom priblížiť tak, aby som ich mohol obdivovať zblízka. Preto mi ostáva len veľmi barbarský spôsob ako ich spoznať bližšie. Šíp opäť neomylne letí smerom k svojej obetí a na mieste ju zabíja. Tvor vydal pred smrťou zvláštny kvílivý zvuk. S prekvapením spoznávam tohto živočícha, ktorý tisícky rokov sprevádzal obyvateľov celej sústavy a vyhynul až celkom nedávno následkom genetickej choroby. Na krku má náramok vytvorený mysliacimi bytosťami. Uvedomil som si, že niečo nie je v poriadku. Moje tušenie potvrdil šíp letiaci okolo môjho ucha a výkriky z húštiny. Nechcel som sa dostať s miestnymi do konfliktu a tak som sa rozhodol ustúpiť a skryť sa v húštinách. Začal som bežať rýchlosťou primeranou bytostiam tejto planéty. Moji prenasledovatelia sa začali pomaly objavovať na planine. Je ich sedem a všetci majú v rukách zbrane. Dvaja z nich sedia na štvornohých živočíchoch. Nad hlavou mi opäť preleteli šípy. Podľa znakov na odeve sú moji prenasledovatelia vojaci. Aby som unikol jazdcom ostáva mi jediná možnosť a to zostúpiť dolu zo strmého zrázu, z ktorého tečie dole do jazera vodopád. Pôda je sypká a môj postup je príliš pomalý na to aby som sa nestal dokonalým terčom strelcov. Zrazu sa mi na skalách pošmykli nohy a začínam padať do jazera. Počujem prenasledovateľov ako nadšene vykrikujú, oni však nevedia ako je moje šonti odolné. Pád mi neublížil, vynáram sa a plávam k brehu. Ďalšia nová skúsenosť. Vojaci nad mojou hlavou opäť kričia, tento krát prekvapením a zúrivosťou. Ešte priletí zopár šípov, ale to už miznem v húštine neďaleko jazera. Prenasledovatelia nespokojne miznú z okraja zrázu. Je na čase aby som nadviazal kontakt s mierumilovnejším obyvateľstvom planéty.
Vstúpil som do najbližšieho osídlenia. Domáci si ma so záujmom obzerajú a z ich rečí dolaďujem komunikačnú jednotku šonti. Podľa ich rozhovorov zisťujem, že má prísť k niečomu nie príliš príjemnému. Rozhodol som sa, že vstúpim na miesto kde sa osviežujú obyvatelia po práci. Ani som nestihol prehodiť s niekým slovko, keď dnu vbehlo mláďa s výkrikom „vojaci“. Otvorom v stene som spoznal svojich nepriateľov, ktorý však nehľadajú mňa, ale prišli vyrabovať dedinu. Vyšiel som za budovu a siahol som do tulca pre špeciálny šíp, ktorý by mi umožnil zmiznúť späť domov. Nebol tam! Musel mi vypadnúť pri prenasledovaní.
Vojaci začali rabovať a zmocňovať sa niektorých samíc. Celá situácia vo mne vyvoláva pocity, ktorých opis som poznal len z databanky. Podvedome som vytiahol šíp a vystrelil. Jeden z vojakov s výkrikom zletel zo ženy, ktorú sa snažil vtlačiť do slamníka. To už ma spozorovali aj ďalší z nich.
„To je ten pytliak v kapucni z lesa, zabite ho!“
Vrhol sa na mňa jeden z jazdcov. Neváhal som a môj šíp mu v okamihu roztrhol hrdlo. To už sa ale na mňa rútili ďalší dvaja, nepredpokladajúc že moje šonti dokáže vystreliť z luku dva šípy naraz. Oboch útočníkov odhodilo dozadu a moje majstrovstvo vyvolalo nadšenie medzi obyvateľmi. Jeden z nich, nadmerne veľký chlap sa ku mne pridal, schmatol jedného z vojakov a zlomil mu väz. Ďalší vojak so sekerou v ruke sa mu pokúsil odzadu za odmenu rozraziť hlavu, ale môj šíp ho prevalil v rozmachu na chrbát. Zostávajúci jazdec nechal svojho posledného druha napospas môjmu luku a vyrazil smerom odkiaľ vojaci prišli. Obor s priateľským úsmevom pristúpil ku mne.
„Myslím, že sme si pekne zavarili chlapče, ako ťa volajú doma bratku ?“
Neobozretne som mu povedal svoje meno, ešte stále v šoku z udalostí a z toho, že pravdepodobne 10 obehov planéty okolo hviezdy pobudnem v tomto časopriestore.
Zamračil sa : „Tatko ťa asi nemali moc v láske, keď ti dali také meno. Ja ťa budem volať Robin, podľa starého lesníka, ktorý mal podobne dobrú mušku ako ty“. A dodal : „Pokiaľ si doteraz nemal domov, tak práve si sa stal čestným občanom Locksley, i keď ti neodporúčam chváliť sa tým pred ďalšími šerifovými mužmi,“ a ukázal na mŕtvolu najbližšieho vojaka.
„Mne hovoria Malý John priateľu a pravdepodobne nadlho budem tvojim spoločníkom, keďže nám teraz nič iné neostáva ako skryť sa do Sherwoodu, lebo oni sa čoskoro vrátia.“
Uškrnul sa na mňa „ale teraz dosť obáv dajme si pivko a oslávme víťazstvo Robina v kapucni“ a vtiahol ma späť do osviežovne.
Tak začala moja nová nedobrovoľná kariéra na planéte Zem odkiaľ pochádzajú predkovia všetkých národov planét slnečnej sústavy a ktorá v mojej budúcnosti už dávno zanikla. Ale to už je iný príbeh.
Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum
18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja
19. poviedka: Právo na život
20. poviedka: Jsem laik
21. poviedka: Pozorovateľka
22. poviedka: Niečo, čo poznám
23. poviedka: Blízky nepriateľ
24. poviedka: Spomienky na zajtrajšok
25. poviedka: Šťastně až do smrti
26. poviedka: Penta
27. poviedka: Phobos
28. poviedka: Misia Son Umut
29. poviedka: Lidojedi
30. poviedka: Hra bohov
31. poviedka: Biela chodba
32. poviedka: Ruka
33. poviedka: Firma - TimeTraveller
34. poviedka: Uprostřed prázdnoty
35. poviedka: Posledné kroky na Mesiaci
36. poviedka: Núdzové pristátie
37. poviedka: IDLE
38. poviedka: Ztracené HD
39. poviedka: Konzola
40. poviedka: Mary
41. poviedka: Výplach
42. poviedka: Bez hraníc
44. poviedka: V Meste niet nič nového
45. poviedka: Pán Willy
47. poviedka: Hrdina
|
Ondro1
pEpinko
atrox
tryas