51. poviedka: Možná hrozba

Možná hrozba

Rok 2010, ako rok kedy boli prvé čipové implantáty zavedené pod kožu človeka. O mesiac na to bolo zistené, že čipy boli zavírované. Na životné funkcie človeka to nemalo žiadny vplyv, takže sa nebolo čoho báť, aspoň to si mysleli vedci pred začatím novej éry.
O 69 rokov neskôr

Teplý Júnový podvečer. Pomaly sa začalo stmievať. Mladý chalan mierne vysoký kráčal pomalými ale dlhými krokmi. Hnedé neupravené vlasy, tvár chudú s modro zelenými očami, tenkými perami a krátkym nosom. Na sebe biele tričko s krátkymi nohavicami s čierno šedými pásikmi. Bol študentom na MIT. Bola to prestížna technická univerzita. Išlo o veľmi prestížnu školu. Po 5 minútach chôdze prišiel ku domu s predzáhradkou na ktorej boli vysadené rôzne tropické rastliny.

Bolo počuť tiché klopkanie na dvere. Bolo ale natoľko hlasné aby oznámilo príchod hosťa. Profesor King otvoril dvere. Bol to starší pán siahajúcemu roky na 60ku, štíhlej vysokej postavy. Na nose mu držali okuliare v tvare pripomínajúce dve väčšie mince. Vlasy mal učesané do jednej strany ktoré dávali už najavo svoju bledšiu farbu. Oblečený do bieleho plášťa s náprsným vreckom. Vôbec ho to neprekvapovalo pretože ho nikdy nevidel inak oblečeného.

„Tak poď ďalej Terry“ s úsmevom ho privítal profesor.
„Tam si môžeš sadnúť“ ukázal na pohodlne vyzerajúcu pohovku.
"Dáš si tiež šálku kávy?" opýtal sa profesor svojho žiaka. "Nie, ďakujem" automaticky reagoval chlapec sadajúci si na ľavú stranu hnedo červenej pohovky.
Zatiaľ čo profesor išiel naťukať do ovládacieho panela aby mu automatický robot urobil kávu, opýtal sa: "Vieš prečo som ťa sem zavolal?" kútikom oka naň pozrel.
"Nie, ale myslím si že to má niečo spoločné s neznámymi vecami ktoré sa začali objavovať a napádať implantáty." odpovedal stále obzerajúci sa dookola.
"Áno, je to časť s toho, prečo som ťa zavolal. Si najlepší zo svojej triedy a máš veľký potenciál. Tvoje práce týkajúce sa ochrany čipov sú najlepšie ale nie úplne dotiahnuté do konca. Preto ti chcem ponúknuť miesto vo výskumnom laboratórium u nás na škole." hovoril profesor stojací pri stojane na ktorom bol displej s rozmermi ako papier.
Chcem ti povedať príbeh ako to celé začalo." išiel si sadnúť do kresla s táckou znášajúcou sa popri ňom. "Ako začalo čo?" opýtal sa zaskočený študent. Začal sa plne sústrediť na to čo profesor od neho chce. "Keď ti to dopoviem, budeš vedieť presne prečo si tu a prečo ti ponúkam miesto u nás" s úsmevom odpovedal profesor ktorý sa načahoval za kávou.

"Písal sa rok 2010, keď to celé začalo. Prvé čipy boli implantované pod kožu človeka. O mesiac nato sa zistilo že čipy nepracujú korektne, čoho príčina bola, že boli zavírované. Vtedy to nemalo najmenší vplyv na človeka, nemohlo mu to nijako ublížiť. Už vtedy Intel, teraz známy ako ITN, vyvíjalo čipy pomocou ktorých by človek dokázal ovládať počítače, mobilné telefóny a rôzne zariadenia, ako má teraz väčšina ľudí v hlave jedinou myšlienkou. Ako ale šiel čas a veda dopredu, čipy sa začali zdokonaľovať. Už v roku 2019 bol vytvorený prototyp čipu, ktorý pracoval pomocou nano technológie, vedel získavať energiu na chod pomocou energie, ktorou je človek obklopený. Nazýva sa to aj energetické pole človeka. Tri roky na to bol vývoj pozastavený kôli nevyjasnením úmrtiam ľudí, na ktorých skúšali prototypy.“ Popri rozprávaní popíjal kávu nespúšťajúc z Terryho oči.
„Potom v roku 2041 som zistil prečo prišlo k úmrtiam. Išlo o takzvaný skrat čipov, ktoré boli pripojené na mozgovej kôry. To spôsobilo náhly šok do mozgu pri ktorom nastala zástava srdca. Vtedy sa o tom ešte nevedelo a nebola ani technológia na takej úrovni aby sa tomu dalo zabrániť. Teraz nová technológia ktorú poznáš ako Micro Inteligent Technology vtedy neexistovala a prišlo sa na ňu až koncom 39 roku. Vývoj postupoval ďalej a implantáty sa stali bežnou súčasťou života. 98% obyvateľov na zemi má implantované čipy, či už je ten čip urobený na ovládanie domácnosti alebo na odomykanie a zamykanie vecí. Veci sa zdali v poriadku až do minulého roku, kedy bolo usmrtených vyše 350 ľudí. Zistilo sa že išlo o počítačový vírus ktorý taktiež dokáže zoskratovať implantáty a prichádza tak doslova ku zabitiu mozgu. Stále je ale nejasné ako sa dostali do implantátov.“
Chvíľu bolo ticho, Terry si pomaly ukladal všetky veci do pamäte a rozmýšľal nad tým čo mu teraz bolo zdelené.
Po chvíľke rozmýšľania povedal „Napadla ma jedna vec a to, aby som vymyslel niečo na ochranu čipov?“ uvažoval nahlas „ ale nechápem prečo ja?“
Profesor dal šálku na stále sa vznášajúcu tácku ktorá automaticky odletela do kuchyne kde ju robot presunul do umývačky. Profesor v hlave formulujúc vetu pomaly začal: „Na jednej prednáške si začal rozprávať o vlnách ktoré môžu mať vplyv na čipy. Vtedy sa mi to zdalo ako prakticky nemožné ale neskôr som nad tým začal rozmýšľať a urobil som pár testov ktoré mi to s časti potvrdili. Chcem od teba aby tvoj výskum s tejto strany pokračoval, ja budem musieť na mesiac odísť zo štátu kôli vybavovaniam pre ďalšie výskumy.“

Po polhodine rozprávania sa o výskume sa dohodli že Terry nastúpi do laboratória budúci týždeň. Chlapec pomaly vstal, rozlúčil sa s profesorom a odišiel s domu. Ešte raz sa obzrel na dom ktorý mal svetlohnedú farbu s červenou strechou. Na streche bolo 6 prijímačov, s toho vedel len 4 na čo slúžia ale to bolo preňho teraz nepodstatné. Celú cestu FlyHighBus-om alebo ako tomu hovorili skrátene FHB-čkom, rozmýšľal, aká nová možnosť sa mu teraz otvorila ale začal mať trochu strach toho, že možno životy ľudí sú s časti v jeho rukách.

O mesiac neskôr..

„Dobré ráno Katy“ pozdravil profesor pri svižnom kroku do laboratória stojacú ženu v elegantnom obleku za pultom. Ta mu letmo zakývala vyzerajúc že si niečo mrmle popod nos no v skutočnosti telefonovala. Vošiel do dverí ktoré sa mu automaticky otvorili na základe čipu ktorý posielal údaje o jeho DNA. Postupoval chodbou tak úzkou že sa 2 ľudia vedľa seba nezmestia. Na konci nie moc dlhej chodby vstúpil do výťahu ktorý už bol predom otvorený. Dvere sa zavreli a výťah sa začal posúvať smerom dole. O pár sekúnd neskôr výťah zastal 8 poschodí pod zemou. Dvere sa otvorili a pán v bielom obleku stále svižným krokom šiel do laboratória celý nedočkavý ako sa darilo novému členovi týmu.
„Zdravím ťa Terry, ako sa darilo za ten čas čo som tu nebol?“ nedočkavým hlasom kričal cez celé laboratórium.
„Dobrý deň profesor, zistil som pár dôležitých vecí, všetko vám poviem len dokončím posledný test“ s úsmevom odvetil.
Profesor zatiaľ išiel ku svoje mu stolu ktorý bol dostatočne veľký aby sa mu tam zmestili všetky papiere, 4 monitory, ovládací panel a rôzne súčiastky. Nad stolom sa vznášala krabička pripomínajúcu reprák no v skutočnosti to bola klimatizácia. Za stolom zasunuté kreslo, vytvarované na presnú kópiu profesorovej chrbtice. Na pravej opierke boli 4 tlačítka na nastavenie masáže chrbta. Profesor sa pohodlne usadil, monitory už boli zapnuté v okamih ako sa objavil, pretože ich spustil už pri kráčaní ku stolu.
O pár chvíľ sa pri stole ukázal chlapec taktiež odetý do bieleho plášta s rovnakým účesom aký mal pri návšteve u profesora, vysmiaty s dôvodu že sa mu test podaril.
„Tak hovor“ ozval sa profesor ktorý opätoval Terryho úsmev.
„Týždeň po tom ako ste odišli som začal pracovať na vírusoch ktoré napadli čipy. Po dlhej analýze kódu toho vírusu som zistil že nešlo ani o jeden známy počítačový jazyk. Cez počítač som sa dostal do histórie kde som našiel veci súvisiace s kódom a to, že v podobnom kódovaní alebo dá sa povedať že v tom istom, boli písane červy ktoré sa objavili v hlavnom počítači na Ministerstve Obrany v roku 2059. V tom kóde bol uložený zašifrovaný odkaz ktorý nebol do dnes rozšifrovaný. Stále ale nebol zistený spôsob ako sa ten vírus dostal do čipov.“ Dopovedal Terry s úžasom v očiach keď videl ako profesor hltal každé slovo s jeho výskumu.
„Zaujímavé“ rozmýšľal profesor nahlas „ale jedna vec je pár vecí ktoré sú mi stále nejasné. O tých červoch som čítal no stále som neprišiel na to prečo boli akurát v hlavnom počítači Ministerstva Obrany a kto dokáže kódovať kódom ktorý sa nedá poriadne rozlúštiť aby sme v ňom dokázali pracovať aj my.“ Ako profesor dopovedal posledné slovo bolo počuť jemné kroky blížiace sa ku stolu. Miernym krokom k nim kráčala stredne vysoká žena s dlhými čiernymi vlasmi siahajúcimi po kostrč. Silno zelené oči pripomínali krásnu zeleň dažďových lesov. Tvár jemno oblá s plnými perami ktoré sa začali hýbať. „Terry, nech sa páči tvoje výsledky s analýzy tých vĺn“ dopovedala Anett keď prišla bližšie ku nemu.
„Ďakujem“ s čo najpriemnejším hlasom aký vedel spraviť odpovedal. Anett sa otočila na podpätkoch a odišla preč. Predtým ako profesor stihol niečo povedal ozval sa Terry: „ Začal som robiť výskum ako sa vírusy dostali do čipov predtým než som začal s vlnami. Zistil som ale že je nemožné dostať vírus do čipov tak som začal pracovať na vlnách asi predvčerom. Tu sú konkrétne výsledky na...“ chlapcovy sa zmrazil úsmev v ten moment ako pozrel na papier.
Profesor nechápavo pozeral na Terryho a pomaly sa ozval: „ Je všetko v poriadku?“
„Ani v najmenšom“ nespúšťajúc oči s papiera odpovedal. „Urobil som test, pri ktorom som vlnami skúsil poslať dotyčný vírus na čip. Ale to nie je všetko. Ten vírus je vystopovateľný len keď nie je čip aktívni to znamená že nie je pripojený na mozgu človeka. A ešte, vlnová dĺžka je takmer nevystopovatelná ak sa nehľadá na konkrétnej vlnovej dĺžke. A pokiaľ viem, o takýchto vlnových dĺžkach sme ešte ani nevedeli, preto bolo nemožné zistiť odkiaľ prišli vírusy. “
„Čiže otázka ešte stále znie, odkiaľ tie vlny prišli.“ Reagoval hneď profesor.
Chvíľu bolo ticho kým neodišiel Terry skontrolovať ďalšie výsledky. Profesor opierajúci si hlavu o ruky rozmýšľal. Na jednej strane bol šťastný že majú v týme niekoho kto prišiel na takéto veci behom mesiaca na druhej strane bol zaskočený. „ Keď tieto vlny na svete nikto nepoužíva jak to že sa zrazu objavili? Odkiaľ prišli? Sú skutočne zo sveta alebo niekto začal na ľudskú civilizáciu útočiť? Ak sa nedá zistiť či sú už čipy nakazené vírusom, koľko ľudí v skutočnosti je v ohrození? A čo potom tá zašifrovaná správa? Chcel nás niekto varovať alebo nás už predom informovali o vojne?“ kládol si otázky profesor ktorý nikdy nečakal niečo podobné.





Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum
18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja
19. poviedka: Právo na život
20. poviedka: Jsem laik
21. poviedka: Pozorovateľka
22. poviedka: Niečo, čo poznám
23. poviedka: Blízky nepriateľ
24. poviedka: Spomienky na zajtrajšok
25. poviedka: Šťastně až do smrti
26. poviedka: Penta
27. poviedka: Phobos
28. poviedka: Misia Son Umut
29. poviedka: Lidojedi
30. poviedka: Hra bohov
31. poviedka: Biela chodba
32. poviedka: Ruka
33. poviedka: Firma - TimeTraveller
34. poviedka: Uprostřed prázdnoty
35. poviedka: Posledné kroky na Mesiaci
36. poviedka: Núdzové pristátie
37. poviedka: IDLE
38. poviedka: Ztracené HD
39. poviedka: Konzola
40. poviedka: Mary
41. poviedka: Výplach
42. poviedka: Bez hraníc
44. poviedka: V Meste niet nič nového
45. poviedka: Pán Willy
47. poviedka: Hrdina
48. poviedka: KDO JE TADY PÁNEM?
49. poviedka: Cesta
50. poviedka: Nový začiatok