Černobyľ na vlastné oči

Písal sa 26. apríl 1986, keď došlo k najväčšej havárii civilného jadrového zariadenia v histórii ľudstva. Pri experimente s chladiacim systémom v jadrovej elektrárni Černobyľ došlo ráno o 1:23 miestneho času k nehode, ktorej dôsledky budú pretrvávať ešte tisíce rokov.

Nehoda

Celé to najprv začína ako rozprávka - Pripjať bolo vo svojej dobe na komunistické pomery mestečko snov. S výstavbou sa začalo vo februári 1970 a o 9 rokov neskôr bolo mesto pre 49 tisíc ľudí hotové. Bolo to mesto mladých ľudí a malých detí - priemerný vek obyvateľa bol 26 rokov, v meste a okolí bolo všetko, čo by mohlo ľuďom vtedajšieho ZSSR napadnúť - za mestom rekreačná oblasť pri rieke Pripjať s lodnou dopravou a pístavom, v meste 3 bazény, posilovne, štadión, veľký park a množstvo ihrísk, 15 základných škôl, kaviarne, kiná, reštaurácie, obchody, a dokonca inštitúca vo východnom bloku pomerne zriedkavá - supermarket. V meste boli len 4 väčšie závody, väčšina obyvateľov mesta totiž pracovala práve v jadrovej elektrárni, vzdialenej približne 3km. Svojho času najmodernejšie mesto ZSSR.

(Pripjať, 70. roky)

Nič však netrvá večne. Od začiatku 80. rokov prebiehali experimenty s bezpečnostnými systémami elektrárne, pričom zakaždým šlo o kompenzáciu doby potrebnej k naštartovaniu a plnému chodu agregátov poháňajúcich záložné generátory elektrického prúdu pre pumpy chladiacich okruhov. V prípade úplného výpadku energie by sa naštartovali tieto záložné naftové motory, avšak kým by dosiahli plný výkon, ubehlo by až 75-90 sekúnd. Toto okno chceli inžinieri vykryť zotrvačnosťou turbíny generátora, ktorá by po túto dobu dodávala energiu hlavnej vodnej pumpe a tým chladila reaktor do nabehnutia záložných generátorov. Prvý experiment sa odohral v roku 1982 avšak dopadol neúspešne - spomaľujúca turbína nepodávala dostatočné napätie. Záložný systém bol modifikovaný a testy pokračovali v rokoch 1984 a 1985, no zakaždým neúspešne. Štvrtý test bol naplánovaný na servisnú odstávku 4. reaktora na 25. apríl 1986, avšak pre výpadok na inej elektrárni bolo vedenie požiadané o odloženie testu na skoré ráno nasledujúceho dňa.

Pri tomto teste však nebol dodržaný správny postup - bol vykonaný pri väčšom výkone reaktora ako bolo plánované, chýb sa dopustil aj obslužný personál, svoje tiež pridali určité nedostatky konštrukcie samotného reaktora To malo za následok prehriatie a poškodenie chladiaceho okruhu. So zvyšujúcou sa teplotou vzrastal tlak pary vnútri reaktora, ktorý po dosiahnutí kritickej teploty explodoval ako pretlakovaný bojler. K výbuchu prispeli aj chemické reakcie vnútri reaktora pri zmenených podmienkach (napr. reakcia rozžeravených grafitových tyčí s vodnou parou, pri ktorej vznikal výbušný vodík a oxid uhoľnatý). Sekvencia explózií vymrštila 2000-ton vážiaci kryt reaktora, prerazila strechu a vymrštila niekoľko ton jadrového paliva, grafitu a regulačných tyčí do ovzdušia. Horiacu budovu uhasili behom pár hodín, no reaktor vo vnútri horel ešte niekoľko dní. Rádioaktávny mrak medzitým zamoril nielen blízke okolie, ale šíril sa skoro celou Európou, vrátane bývalého Československa.

(prelet nad horiacim reaktorom 4. bloku. Z dymu stúpajúceho z reaktora dostal človek smrteľnú dávku žiarenia behom pár sekúnd)

Obyvatelia mesta boli evakuovaní až na druhý deň, teda 27.4 okolo 15:00, pričom celá akcia trvala len 3 hodiny. Každý z nich bol vystavený veľmi silnej radiácii po dobu približne 36 hodín. Na likvidácii katastrofy sa podiaľalo dohromady pol milióna ľudí a vtedajší Sovietsky Zväz stála 18 miliárd rubľov. Po havárii bola vo vzdialenosti 30km od elektrárne zriadená tzv. Zakázaná zóna, kde bolo množstvo dedín, najmä tých blízko elektrárne, zrovnaných so zemou, ostatné vysťahované. Ľudia z dedín však museli na evakuáciu čakať aj niekoľko dní, prednosť mali väčšie mestá. Oficiálna správa hovorila len 31 mŕtvych, no pre choroby z ožiaiarenia zomreli krátko po havárii tisícky ľudí (odhadom 27 tisíc), a mnohí, čo prežili, si ponesú násedlky havárie do konca života.

Tichý zabiják

Radiáciu človek necíti. Akurát pociťuje jej dôsledky, závisí podľa dávky a jej trvania. Podľa sústavy SI sa dávka ionizujúceho žiarenia meria v Sievertoch a vyjadruje podiel energie absorbovaného žiarenia na kilogram (J/kg). Ionizujúce žiarenie na nás pôsobí stále, (koniec koncov, 16% uhlíka v prírode je rádioaktívneho) a telo je schopné sa s ním vysporiadať - do určitej miery.

Bežná úroveň intenzity radiácie v prírode je približne 0.14-0.27µSv/h (10^-6 Sievertu za hodinu). Ročná dávka, ktorú naše telo prirodzene absorbuje, je v priemere 870µSv. Tzv. banánová dávka, čo je množstvo radiácie, ktoré prijmeme skonzumovaním jedného banánu, je 0.098µS. So zvýšenou úrovňou ionizujúceho žiarenia sa môžeme najčastejšie stretnúť pri lekárskych vyšetreniach. Pri röntgene zubov dostaneme jednorázovú dávku okolo 5-10µSv, CT vyšetrením 10000-30000µSv (áno, CT dáva telu celkom slušne zabrať).

Pri výbuchu elektrárne v Černobyle bola úroveň radiácie ďaleko vyššia. Likvidátori dostávali dávky žiarenia o intenzite v priemere 170000µSv/h, niektorí ďaleko vyššie. Mnohí z nich zomreli na následky ožiarenia do 2 týždňov. Tesne po výbuchu, pokiaľ stál človek vonku vedľa reaktora po dobu asi 10 minút, dostal dávku 50Sv (50000000µSv). V samotnej Pripjati, vzdialenej 3km od havárie, bola 27.4.1986 (teda v deň evakuácie) nameraná úroveň radiácie okolo 10000µSv/h, čo je 100-tisíc-krát viac ako je bežná úroveň v prírode. Viac o dávkach žiarenia môžte nájsť TU.

Zdrojom radiácie v čase výbuchu boli najmä rádioaktívne izotopy jódu, stroncia, cézia a plutónia. Jód-131 má polčas rozpadu 8 dní, jeho koncentrácia v zóne je v tejto dobe skôr stopová. Rádioaktívne cézium-137 a stroncium-90 má polčas rozpadu 30 rokov, teda v súčasnosti sa rozpadla len polovica týchto izotopov. Najdlhšie však vydrží plutónium-239 z palivových tyčí, ktorého "half-life" činí 24 tisíc rokov. To je probližne doba, po ktorú bude zóna neobývateľná.

Trip do zóny

Dobrodruh Zóne jednoducho nemôže odolať. Hoci mnohí Vás od takéhoto výletu budú celkom určite odrádzať, stojí za to ísť a vidieť to na vlastné oči - tá atmosféra je jednoducho neopísateľná.

(mapa zóny, zdroj http://www.outsideonline.com)

V súčasnosti sa do Zóny dostanete jedine cez ukrajinskú agentúru, ktorá Vám zariadi potrebné povolenia a zabezpečí dopravu (obvykle z Kyjeva). Cena za takýto trip záleží od toho, či chcete byť v Zóne deň alebo dva (120-300USD). Úroveň radiácie za tie roky výrazne poklesla, navyše väčšina ciest v Zóne je nových a boli niekoľkokrát dekontaminované, takže radiácia na asfalte je oveľa nižšia ako mimo neho. V zime ju navyše znižuje vrstva snehu a ľadu.

(úroveň radiácie v Kyjeve)

Z Kyjeva do Zóny trvá cesta približne 2 hodiny, počas ktorej nám v mikrobuse pustli zaujímavý dokument o katastrofe (pomerne dlhý, skoro na celú cestu).

Kvalita ukrajinských ciest - zlaté slovenské výtlky, takto tam vyzerá asi každá okreska. Podobne to vyzerá aj v Kyjeve, pokiaľ človek odbočí z hlavnej cesty.

Dediny medzi 10-30. kilometrom zóny neboli zbúrané, sú však opustené (až na pár odvážlivcov, ktorí sa vrátili).

Prvé väčšie osídlenie je mestečko Černobyl, ktoré malo v čase katastrofy asi 10 tisíc obyvateľov. Nachádza sa približne na polceste medzi hranicou zóny a elektrárňou. Boli sme šokovaní, koľko ľudí a áut sa tu pohybuje - v Zóne totiž pracuje 3000 ľudí a väčšina z nich je ubytovaná práve v Černobyle, v dekontaminvaných bytovkách po niekdajších obyvateľoch. Prechodne tu bývajú najmä robotníci pracujúci na stavbe nového sarkofágu a ľudia pracujúci na ochrane prírody v Zóne.

(nedostavaná chladiaca veža nerealizovaného 5. bloku elektrárne)

A tu ich máme, všetky pokope. Zprava bloky 1 a 2 (samostatné budovy), naľavo 3 a 4, tvoriace jeden komplex (blok 3 napravo, vybuchnutý blok 4 naľavo)

Na druhej strane umelého kanála sa nachádzajú rozostavané bloky 5 a 6.

(úroveň radiácie cca pár stoviek metrov od elektrárne, merané na ceste)

4. blok v plnej kráse. Nakoľko sme sa nachádzali v areáli jadrového zariadenia, platia tu patričné zákony a fotiť bolo dovolené len od pamätníka smerom na odstavený reaktor.

Úroveň radiácie v blízkosti elektrárne, kolísala od 2.50 po 3.50µSv/h. Pri takejto radiácii pracuje asi 200m od elektrárne množstvo ľudí na stavbe nového sarkofágu. Netuším, aké dlhé smeny majú, ale údajne pracujú 3 dni a potom majú 3 dni voľno.

Pohľad na stavenisko a elektráreň z diaľky.

Pripjať (1. časť)

(odbočka na Pripjať (mesto je ešte asi 2km))

Tzv. most smrti, približne na polceste medzi Pripjaťou a elektrárňou. V čase havárie sa sem chodili pozerať ľudia na katastrofu a dostávali veľmi silné dávky žiarenia (až 500000µSv/h, alias 500 röntgenov za hodinu), pričom dávka 1000000µSv je už istá smrť. Na moste vtedy hliadkovala polícia, nikto z nich to neprežil, podobne ako množstvo zvedavcov. Most je v súčasnosti dekontaminovaný, no okolie je stále silne rádioaktívne.

Na moste sme namerali 0.35-0.5µSv/h, no stačilo položiť dozimeter 20 cm od cesty do trávy, a diali sa divy... po tráve sa v Zóne jednoducho nechodí.

Vstupujeme do Pripjati. Vidno, že sa jednalo o umelé mesto - žiadne predmestie, žiadne rodinné domy či závody na okraji mesta. Tesne za tabuľou označujúcou začiatok mesta (a kontrolným bodom, kde hliadkoval policajt) začínala panelová výstavba.

Pôvodne 4-prúdový bulvár, dnes tankodrom. Smerujeme do centra.

Prichádzame do centra, vystupujeme z mikrobusu, a sánka padá dole..

Hotel Polissya v centre mesta. Rovnaké miesto spred 30 rokov TU.

Prvé miesto, ktoré sme navštívili, bol supermarket. Dnu sme nevstupovali, bolo tam asi 5cm vody a ľadu...

Jedna z najvyšších budov v meste.

Legendárne ruské kolo a zábavný park. A zároveň jedno z najviac rádioaktívnych miest v Pripjati.

Pripjať (2. časť)

(dom služieb)

(futbalový štadión. Tu sa Euro asi hrať nebude :) )

(jediný dochovalý semafor v Pripjati)

(až podozrivo dobre vyzerajúci panelák)

Hráči Call of Duty a S.T.A.L.K.E.R určite hneď spoznali - krytá plaváreň. Dnu sme bohužiaľ nemohli, takto na zimu je to tam údajne nebezpečné. Celkovo je vydaný zákaz vstupu do budov, čo by nášmu sprievodcovi ani nevadilo, ale keďže za nás zodpovedal, tak to celkom chápem (plus sme mali so sebou tlupu šmatlavých angličanov). Zaujímavosťou plavárne je, že fungovala do roku 1998! Kúpali sa v nej ľudia pracujúci v Zóne. Asi by som odolal... Pre porovnanie, rovnaké miesto spred havárie: TU.

Škola bola jediná budova, do ktorej sme šli. Behal z toho mráz po chrbte...

Vraciame sa smerom k mikrobusu a opúšťame Pripjať.

Za mestom sa nachádza malá expozícia robotov a techniky použitej pri likvidácii katastrofy. Roboty boli určené k premiestňovaniu suti zo strechy elektrárne, avšak ich elektronika sa po krátkej dobe zničila vplyvom vysokej radiácie. Ich prácu museli nahradiť ľudia...

(jediný fungujúci pravoslávny kostol v Zóne)

Z Pripjati sme sa vydali do mestečka Černobyl, kde nás čakal obed (ehm, okolo pol štvrtej poobede). Radiácia je v poriadku :)

(pamätník katastrofy v Černobyle - názvy všetkých vysťahovaných obcí v zóne)

Posledný checkpoint, výstupná kontrola radiácie a smer Kyjev.

Kyjev - Múzeum veľkej vlasteneckej vojny

Keďže tu máme pomerne početnú pomunitu hrajúcu World of Tanks, nedá mi podeliť sa s pár zábermi z kyjevského Múzea veľkej vlasteneckej vojny. Vstupné do múzea je na naše pomery veľmi nízke - 10 hrivien, teda 1€, avšak za fotoaparát zaplatíte ďalších 15 hrivien.

Socha Rodná Mať vyrobená z nerezovej ocele, vysoká 62 metrov a vážiaca 560 ton. Pod ňou sa nachádza samotné múzeum.

(vrak IL-2)

(nemecký plameňomet)

(nemecký motocykel, za ním protitankový kanón PaK40 75mm)

(šťastný to človek, lebo prežil - dokument o tom, že bol dotyčný oslobodený z koncentračného tábora Buchenwald)

Tanky, technika

Vonku sa nachádzala expozícia bojovej techniky prevažne z 2. svetovej vojny, ale aj éry studenej vojny. Vstupné 3 hrivny (0.3€)...

Záver

Nielen Zóna, ale aj samotná Ukrajina má niečo do seba, a celkom určite sa oplatí túto krajinu navštíviť. Keď sa človek prechádza po Kyjeve, má pocit, že tá krajina nie je tak chudobná, ako sa o nej hovorí. Množstvo drahých áut, obrovské podzemné nákupné centrá.

(hlavná trieda v Kyjeve, cesta bola uzavretá, bola sobota a niečo sa oslavovalo)

(jedno z podzemných nákupných centier)

(Námestie nezávislosti- Maidan Nezalezhnosti)

Stačí však prejsť niekoľko ulíc, a ocitnete sa úplne v inom svete. Vo svete rozbitých ciest, blata na chodníkoch, stánkoch, kde babušky predávajú svoje pekárske umenie (mimochodom veľmi dobré a celkom lacné). Učiteľ na Ukrajine zarobí v priemere 80USD za mesiac, priemerná hrubá mzda je okolo 320USD (230€). Mnohé veci sú síce lacnejšie (benzín okolo 11 hrivien, chleba 5 hrivien, cigarety 7-12 hrivien, lístok na metro 2 hrivny), také mäso či syry stoja približne rovnako, ako u nás. Za 4 dni, čo sme tam boli, sme ale nestretli jediného tučného mladého človeka. Našinec si tam žije ako prasa v žite, no na druhej strane si uvedomí, ako sa oproti Ukrajincom máme vlastne dobre.

(toto sme málom neustáli na nohách :D)

Pár dobrých rád pri ceste do Zóny:

• určite tam nechoďte v lete, bude to celé zarastené a nič neuvidíte. Ideálne začiatkom jari alebo na jeseň. Polovica marca je zjavne málo (stále veľa snehu), v apríli by to mohlo byť OK, prípadne november
• určite privátnu tour! S nami bolo v skupine asi 14 britov, ktorí sa správali, slušne povedané, ako hlupáci. Navyše pokiaľ je Vás málo (okolo 5), je aj sprievodca benevolentnejší, môžte si behať kam chcete, vrátane budov
• je možné vybaviť si ubytovanie priamo v mestečku Černobyl
• dozimetre Vám agentúra požičia, no 10USD za požičanie rozhodnie nie je málo. Pokiaľ máte možnosť doniesť si svoj, učiňte tak
• dávka, ktorú človek pri pobyte v zóne za tú dobu dostane, je pomerne malá (okolo 15µSv) (asi ako transatlantický let)

Dasvidania!

Za fotografie ďakujem nášim dvom fotografom Ľubošovi Šanobovi (www.abonas.com) a Michalovi Tolknerovi.