Clanok je prilis laicky a vyklada technicke okolnosti nepresnym az mylnym sposobom.
Ak mame zaznam 44.1kHz 16bit, to neznamena, ze mame 65536 vzoriek na zaznam. Mame ich 32768 pre kladnu a 32768 pre zapornu polvlnu sinusu. To vsak mame v celom dynamickom rozsahu 96dB. Kedze moderna hudba sa mastruje na cca dyn. rozsah 10dB, to znamena, ze 86dB je pre nas nevyuzitych. Zaroven to znamena, ze z 32768 vzoriek pre jednu polvlnu sme pouzili realne len cca 341 vzoriek od 0dBFS po -10dBFS, vsetko ostatne je "skryte".
Zrazu sa pred nami otvara zmysel, preco je zaznam s vyssim rozlisenim lepsi.
Je uplne zavadzajuce mysliet si, ze navrh 44.1/16 z roku 1980 je navzdy dostatocny. Treba si uvedomit, ze kapacita CD vo vtedajsej dobe bola revolucna; v case ked salove pocitace mali HDD velkosti jednotiek GB a rozmery chladiciek, PC mali HDD velkosti len desiatok MB, bolo CD a opticky zaznam nieco prevratne. Navrh red book preto pocital s logickym obmedzenim a nepredstavoval absolutnu dogmu a absolutny vrchol kvality.
Vyssia frekvencia vzorkovania znamena, ze mame pre 1 frekvenciu viac ako 2 zaznamy o jej povodnom tvare; to nam umoznuje presnejsie reprodukovat konkretne frekvencie a teda nejde len o dosiahnutie horneho frekvencneho maxima.
Ako uz niekto spomenul, realny a teoreticky dyn. rozsah nie je to iste. Teoreticky dyn. rozsah CD je 96dB, realny vsak okolo 83dB. Tak ako pri 24/96, kde maximum je sice 144dB, real sa vsak pohybuje do 125dB prave z dovodu prace s desatinnou ciarkou, kde existuje obmedzenie a zvysne vypocty sa mimo rozsah vypoctu jednoducho zaokruhlia.
Dalsia zasadna chyba clanku je chapanie kvantizacneho sumu. To nie je doslovny sum, ze v sluchadlach budeme pocut šššššššššščščšččšššš, ale predstavuje to stratu - rozdiel medzi povodnym analogovym zaznamom a digitalnym zaznamom.
Believeme