Jadrový reaktor veľkosti kufríka

NASA vyvíja jadrový reaktor veľkosti cestovného kufríka pre použitie počas misií na Mesiac a Mars.

Malý reaktor schopný generovať 40 kW elektrickej energie zabezpečí energetickú nezávislosť NASA misií v kozme vrátane budúcich základní na Marse a Mesiaci. Aj keď sa pri nich ráta s využitím osvedčených solárnych panelov, nukleárny zdroj zabezpečí energiu aj počas Marťanských nocí. Práve kvôli jeho nízkemu výkonu by mal byť celý systém bezpečný. Demonštračná verzia reaktora by mala byť k dispozícii už počas budúceho roka.

Koncept malých reaktorov nie je v kozmickej technike nič nového. Prvý reaktor US SNAP-10A bol vypustený už v roku 1965. Jeho 45 kW výkon bolo termočlánkami premieňaných na 650 Wattov elektrickej energie počas 43 dní po ktorých bol pre poruchu na regulácii napätia (teda nie poruchu reaktora) odstavený. Reaktor ostal na svojej orbite.

Medzi rokmi 1967 a 1988 Sovietsky zväz vypustil 31 špionážnych satelitov série Radar Ocean Reconnaissance Satellites (RORSAT) zameraných na monitorovanie NATO a obchodných lodí aktívnym radarom z nízkej orbity napájaných nukleárnymi reaktormi BES-5. Boli plnené Uránom 235 a využívali termočlánky na premenu tepelnej energie produkovanej reaktorom na elektrický prúd. Na konci životnosti bolo jadro reaktora vypustené na vyššiu takzvane úložnú orbitu, aby sa zabránilo jeho pádu na Zem a prípadnému radioaktívnemu zamoreniu. Nie vždy sa to však podarilo. Štart RORSAT satelitu 25. apríla 1973 sa nevydaril a reaktor spadol do Tichého oceánu severne od Japonska. Americké vojenské letectvo zaznamenalo v nasledujúcich dňoch v oblasti zvýšenú radiáciu. Cosmos 954 padol 24. januára 1978 v severnej Kanade. Kvôli nájdeniu pozostatkov satelitu bolo prehľadané územie o rozlohe 124 tisíc kilometrov štvorcových. Kanada za toto upratovanie naúčtovala vtedajšiemu Sovietskemu zväzu náklady 6 miliónov dolárov, z ktorých ZSSR tri skutočne zaplatil.

Schématický nákres satelitu Cosmos 954

Rovnako tak napájanie vzdialených staníc malými nukleárnymi reaktormi je už overený koncept. Napríklad Americká Antarktická stanica McMurdo využívala pre svoje potreby (vyhrievanie a odsoľovanie vody) v rokoch počas desiatich rokov (1962 až 1972) využívala 1.75 MW reaktor PM-3A (plnený na 93% obohateným Uránom 235).