2. poviedka: MOONKiller

James Astley vošiel do svojej pracovne a pohľadom premeral jej každé zákutie. Sadol si za masívny dubový stôl, na kožené kreslo odkiaľ mal perfektný výhľad na neďaleké akvárium. Trónilo južnej časti miestnosti a jasno – modré svetlo vytváralo dokonalý kontrast voči potemnelej miestnosti. Zhlboka si vydýchol a rukou si podoprel prešedivenú bradu.
„Ak sa nemýlim, toto som už niekde videl“... ozval sa odrazu hrubým hlasom akýsi muž, postávajúci v prítmí, za stolom kde Astley sedel.
Astley nereagoval, ani ním necuklo. Jediné na čo myslel, boli spomienky, omnoho ťaživejšie než trpká príchuť lacnej whisky, ktorú do seba práve neohrabane hodil.
„Rovnaký, ako váš otec... odmlčal sa na chvíľku ten druhý muž, ale zatiaľ postával obdaleč, v bezpečí svojho tieňa.
„Môj otec? Možno predsa na tom len niečo bude. Ďakujem vám za to, že ste sem dnes prišli.“ Na tvári druhého muža sa objavil pokojný úsmev. Pristúpil až k nemu, na miesto, kde jasné svetlo konečne poodhalilo dosiaľ nepoznanú tvár – no práve vtedy, keď sa stretli ich pohľady, atmosféra v miestnosti náramne zhustla.
„Som rád že ťa konečne vidím, Bryan,“ odvetil muž sediaci v kresle no bol veľmi rýchlo prerušený.
„Rozhodne na to nevyzeráš, namietol Bryan a s rukami vo vreckách, si zrakom premeriaval zbierku drahého alkoholu, umiestneného priamo nad akváriom.
„Kľudne si nalej, chlapče.“
„Vážne?

Astley sa pousmial, keď zbadal Bryanov prekvapený výraz, to ako nadvihol obočie. No pravda bola taká, že Bryan skutočne nepočítal s tým, že ho jeho „zamestnávateľ“ takto príjemne privíta. Rozhodne nie.
No netrvalo dlho a už si aj štrngli. Pohárik s Whisky vypadal rovnako lákavo, ako vyzerala ponuka od Astleyho. A rovnako tak, ako trval moment nervozity od naliatia a priblíženia poháriku k perám, taká istá mu pripadala tá, keď postával pred dvermi tejto pracovne a čakal na to, kým sa mladá, protivná sekretárka v okuliaroch, uráči pustiť ho dnu. Momenty striedané ďalšími. Tenký potôčik potu stekajúci mu po čele – tak zaujímavé, vzhľadom k miestu, kde sa práve nachádzali.
„Musím priznať, zarazilo ma keď si ma prirovnal k otcovi. Celé toto miesto ním dýcha. Ako keby tu ešte stále niekde bol.“
„Určite je, odmlčal sa Bryan a trochu sa napil, je to miesto kde tvoril a to tu bude s ním navždy.“ Astley sa pootočil a len na moment sa pozrel na Bryana. Potom už znovu ponoril svoje oči do tej nepriepustnej, nekončiacej temnoty, ktorá ako tá najčiernejšia noc trónila niekde za oknom. A potom konečne odvetil.
„Vieš, môj otec tu možno bude vždy. No ja som pevne odhodlaný, prebrať to po ňom a začať odznova, rozbehnúť sa inou trasou ale po svojich. Neobzerať sa za minulosťou. Dobre vieš prečo si tu.“
Bryan súhlasne prikývol hlavou. Vôbec nebolo na ňom bádať stupňujúcu sa nervozitu.





„Nech tvoj otec spravil hocijaký krok, vždy vedel do čoho sa púšťa.“
„Myslím, že už bolo dosť rečí o mojom otcovi!“ zvýšil náhle hlas Astley, až sa mu nervozitou zatriasla brada.
„Ja len. Nechcel som ťa...
„Veľmi dobre viem, na čo narážaš, Bryan. Ale nemaj najmenších obáv,“ odvetil náhle pokojným hlasom starší z dvojice. Zároveň držal Bryana za plece a viedol ho na druhú stranu miestnosti. Malý výstupok v stene, nemal pôsobiť vôbec podozrivo. Napriek tomu bol viac než viditeľný. Keď Astley po ňom prešiel rukou a ozvalo sa hlasité „cvak“, Bryan pocítil nepríjemný tlak v krku. Nádherné akvárium bol len dokonalý hologram, ktorý náhle zmizol a obaja muži sa uprene pozerali na niečo, čo mladšiemu z nich doslova vyrážalo dych.
„Niektoré tajomstvá sa oplatí odhaliť,“ precedil krikľavo James. Bryan však ani zďaleka nezdieľal jeho nadšenie a len pomaly ho nasledoval vpred.

Oslňujúca žiara, vychádzajúca z temného kútu, kde ešte pred momentom bolo „typické akvárium“, pôsobila na strnulého Bryana rovnako očarujúco ako záhadne. Odrazu mu nebolo celkom jasné, či je skutočne správne to, čo sa chystal podniknúť. On, najlepší priateľ rodiny, človek, ktorému „mladý“ Astley, dôveroval natoľko, aby mu odhalil azda to najväčšie tajomstvo, ktoré nemohol uvidieť len tak hocikto. Teraz patril k tým málo vyvoleným a nemal s toho vôbec radosť. Už dávno nebol lojálny jeho službám, už dávno patril niekomu inému.
„To, na čo sa pozeráme, na to neexistuje snáď žiadne racionálne vysvetlenie. Verím však, že otec urobil skutočne dobre, keď to sem umiestnil. Aspoň to máme teraz my, že?“
Ani suchý anglický humor však nepôsobil na Bryana uvoľnujúco. Medlil si ruky, čakal na správnu chvíľu, ktorá zatiaľ neprichádzala.

„James, no a práve preto som tu. Aby sme to dokázali vyriešiť.“ snažil sa Bryan slovne prekryť zjavné napätie.
James sa úprimne a zoširoka usmial. „Aspoň niekto my ostal verný, po tak dlhej dobe.“
„Samozrejme. Môžeš mi prosím ťa o tomto artefakte povedať niečo viac?“
„Podľa mnohých dochovaných informácií, ktoré naši vedci po dlhé roky nachádzali všade po zemskom povrchu, je doba jeho výroby datovaný dávno pred pyramídy. Dávno pred všetko, čo si vôbec dokážeš predstaviť. A predsa je tak moderný, predsa je stále funkčný.“
„Zaujímavé... musel uznanlivo prisvedčiť Bryan... no nemáte ani najmenšej potuchy o čo ide?“ James sa na moment odmlčal. Vážnu tvár však čoskoro vystriedal úsmev. Chytil priateľa okolo ramien a odvetil. „ Ani my ľudia nevieme predvídať kroky nás samotných. Ako môžeme vôbec dúfať v to, že sa nám podarí odhaliť zjavne najväčšie tajomstvo, ktoré dávno predchádza našu civilizáciu?“
„Myslíš, že to stvoril boh?“ prehodil pomerne hlúpu otázku Bryan.
„Nie, ja myslím že je to niečo, čo predchádzalo všetkému. Že toto je základný kameň poznania. Niečo, čo dokonca tvorilo bohov.“
Ani tajomné slová Jamesa, ani zvláštne zvuky ktoré vychádzali z toho pra čudesného zariadenia, nič nedokázalo vyčistiť Bryanovu myseľ od momentu, momentu ktorý sa zbehol tak hrozne rýchlo. Niečo, čo vlastne skutočne mohlo byť otázkou aj odpoveďou. Rovnako nezodpovedanou, ako tajomné svetlo, ktoré sa rozhodol skúmať. Ale v službách niekoho iného. Kľačal v tichu, v tme a s krvou niekdajšieho priateľa na rukách. Hľadel na vzdialenú temnotu, v ktorej mizli aj jemné záblesky hviezd. Niečo tajomné naplnilo tú miestnosť. Niečo tajomné pohltilo ten okamžik. Temnota zachvátila jeho srdce. A tam kde nevedel nájsť žiadnu odpoveď, tam si každý budeme musieť položiť otázku. Skutočne tak moc chceme poznať pravdu?...



Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv