Nový dôkaz limitov vedeckého poznania, alebo v jednom vesmíre môže byť len jeden boh

Nový dôkaz od profesora SFI Davida Wolperta prináša skromný odkaz prípadným superinteligenciám, ktorý znie: nemôžete vždy vedieť všetko.

Dôkaz začína matematickým formalizovaním spôsobu, akým môže "inferenčné zariadenie" povedzme, že je to vedec vyzbrojený superpočítačom, skvelým experimentálnym vybavením atď., mať vedomosti o stave vesmíru okolo neho. Či sú vedcove poznatky nadobudnuté pozorovaním jeho vesmíru, alebo jeho ovládaním, predpovedanie toho, čo sa bude diať ďalej, alebo odvodenie toho, čo sa stalo v minulosti, v každom prípade existuje matematická štruktúra, ktorá tieto poznatky obmedzuje. Kľúčom je, že inferenčné zariadenie, jeho vedomosti a fyzikálna premenná, o ktorej niečo (možno) vie, sú všetko podsystémy toho istého vesmíru. Toto prepojenie obmedzuje to, čo zariadenie (napríklad vedec) môže vedieť. Wolpert dokázal najmä to, že vždy existuje niečo, čo inferenčné zariadenie nemôže predpovedať, a niečo, čo si nemôže pamätať, a niečo, čo nemôže pozorovať.

"V niektorých ohľadoch možno tento formalizmus považovať za jedno z mnohých rozšírení vyhlásenia [Donalda MacKayeho], že predpoveď týkajúca sa budúcnosti rozprávača nemôže zohľadňovať vplyv tejto predpovede, keď sa ju rozprávač dozvie", vysvetľuje Wolpert. "Asi najjednoduchším rozšírením je to, že keď formálne [matematicky] vyvodzujeme [inferenčné zariadenia], všimneme si, že rovnaké nemožné výsledky, ktoré platia pre predpovede budúcnosti - ako MacKayove vyhlásenie  - tiež platia pre spomienky na minulosť. Čas je ľubovoľná premenná - nehraje žiadnu úlohu z hľadiska rozdielnych stavov vesmíru."

Každý nemôže mať pravdu

Čo sa stane, ak nevyžadujeme, aby inferenčné zariadenie vedelo všetko o svojom vesmíre, ale iba to, že vie všetko, čo by mohlo byť známe? Wolpertov matematický rámec ukazuje, že v tomto vesmíre nemôžu existovať žiadne dve inferenčné zariadenia, ktoré majú slobodnú vôľu (primerane definovanú) a majú maximálne znalosti o vesmíre. Môže existovať (alebo nie) jedno také "super inferenčné zariadenie" v určitom danom vesmíre - ale nie viac ako jedno. Wolpert sa žartovne odvoláva na tento výsledok ako na "teorém monoteizmu", pretože hoci nezakazuje existenciu božstva v našom vesmíre, zakazuje aby existovalo viac ako jedno.

Predstavme si napríklad, že Bob a Alica sú vedci s neobmedzenými výpočtovými schopnosťami. Okrem toho predpokladajme, že obaja majú "slobodnú vôľu", pretože otázka, ktorú sa Bob pýta, neobmedzuje možné otázky, na ktoré sa Alica môže pýtať a naopak. (To sa ukáže byť rozhodujúce.) Potom je pre Boba nemožné predpovedať (alebo zrekonštruovať) to, čo si Alica myslí v inom čase, ak je Alice vyzvaná, aby predpovedala, čo si Bob v tom čase nemyslí.

Wolpert porovnáva tento výrok s Paradoxom Krétskeho klamára, v ktorom Epimenides z Knossosu, Kréťan, slávne vyhlásil, že "všetci Kréťania sú klamári." Na rozdiel od Epimenidesovho vyhlásenia, ktoré odhaľuje problém systémov, ktoré majú schopnosť odkazovať sami na seba, Wolpertovo zdôvodnenie platí aj pre inferenčné zariadenia bez tejto schopnosti.

Navyše vo Wolpertovom formalizme je ten istý vedec, v dvoch rôznych časových momentoch myslený, ako dve odlišné inferenčné zariadenia. Takže zatiaľ čo by mohlo dôjsť k tomu, že niektoré inferenčné zariadenie je v jednom okamihu "super inferenčným zariadením", nemôže ich byť viac, musí byť len jedno. Opäť vtipne, o tom hovorí ako o "deistickom" teoréme, pretože umožňuje, aby existovalo božstvo, ktoré vie najviac, o tom čo bolo možné zistiť na začiatku vesmíru - ale zakazuje, aby takto kompletne poznalo všetko kedykoľvek potom.

Pretože sa nespolieha na špecifické teórie fyzickej reality ako kvantová mechanika alebo relativita, nový dôkaz predstavuje širokú škálu obmedzení na preskúmanie povahy vedeckých poznatkov.

"Žiadny z týchto výsledkov limitujúcich predikciou získané poznatky, nezávisí na existencii chaotických procesov vo vesmíre ... nezáleží na tom, aké sú fyzikálne zákony alebo či je Alica viac výpočtovo silná ako Turingov stroj," hovorí Wolpert. "To všetko je nezávislé od takýchto vecí a má oveľa širšiu pôsobnosť."

Tento výskum sa rozvíja v mnohých smeroch, od epistemickej logiky po teóriu Turingových strojov. Wolpert a jeho kolegovia vytvárajú detailnejší pravdepodobnostný rámec, ktorý im umožní preskúmať nielen hranice absolútne správneho poznania, ale aj to, čo sa stane, keď inferenčné zariadenia nemusia mať 100% presné poznanie.

"Čo keby Epimenides povedal, že pravdepodobnosť, že kresťan je klamár, je väčšia ako x percent?" "Prechod od nemožnosti k pravdepodobnosti by nám mohol povedať, či vedieť jednu vec s väčšou istotou inherentne obmedzuje schopnosť poznať inú vec. Podľa Wolperta "získavame veľmi pútavé výsledky."

Odborný článok prezentujúci výsledky výskumu Davida Wolperta, si môžete prečítať na arxiv.org.

Kapitolu Davida Wolperta Teórie poznania a Teórie všetkého si môžete prečítať v knihe Mapa a Teritórium (Springer 2018). 

Zdroj: www.santafe.edu