5. poviedka: Archa 12

Archa 12

Príjemné svetlo vyvolávajúce pocit nekonečnosti a dokonalosti, obklopovalo celú realitu. Znenazdajky potemnelo až úplne zhaslo. Zostala iba tma a bolesť. Padal niekde do temnoty do bezodnej temnoty až pocítil pod sebou pevný objekt. Tmu jemne narúšalo modrasté svetlo. Snažil sa otvoriť oči, ale boleli ho. Keď sa mu to nakoniec podarilo na chvíľu zazrel čierny plášť ako zmizol niekde nad ním. Opatrne sa postavil na nohy. Absolútne nič si nepamätal. Jeho pozornosť upútala miestnosť, v ktorej práve precitol. Celý priestor pokrývali milióny modro svietiacich buniek, ktoré pripomínali kvapky vody. V každej plávalo ľudské telo. Veľkoleposť tohto priestoru vyrážala dych. Pretrel si oči, aby sa uistil, že to všetko nie je len prelud. Keď ich znova otvoril, pozornejšie sa zahľadel na miestnosť. Uvedomil si, že niektoré bunky nesvietia, ale sú tmavé a plávajú v nich zošúverené karikatúry. Od strachu cúval dozadu až narazil na dvere. Vošiel do chodby vedúcej do ďalšej miestnosti. Zaznamenal za sebou pohyb. Reflexívne sa zvrtol a zvolal : „ Kto je tam?“ Odpoveď neprišla. Prebehol celú chodbu a opatrne vošiel do miestnosti. Zdala sa mu veľmi známa, kruhová a ľadovo biela. Oproti vchodu stál veľký priezor zahalený štítom. V strede sa vynímalo veľké kapitánske kreslo a po jeho oboch stranách tri menšie. Pred priezorom stála vysoká postava otočená chrbtom a zahalená plášťom s kapucňou. Podišiel k nej bližšie, ale kým sa čokoľvek stihol spýtať postava prehovorila známym hlasom : „ Dokázali sme postaviť tieto veľkolepé lode schopné rýchlosti svetla. Dokázali sme predĺžiť ľudský život. Dokázali sme sa hrať s časom, no nikdy sme nedokázali prestať nenávidieť. Nedokázali sme sa odtrhnúť od starých ideálov. Je prekvapujúce, že sme sa vôbec dostali tak ďaleko.“ Po týchto slovách urobila gesto, akoby odhŕňala záclonu a štít sa roztvoril. Za priezorom sa rozprestieral dych berúci výjav. Trosky gigantickej lode sa voľne vznášali vo vesmíre. Keď zbadal pozostatok haly v akej sa prebudil, tie milióny tmavých kvapiek bez modrastého svetla, odvrátil zrak a nedokázal dýchať. Postava si nevšímala svoje okolie a ďalej rozprávala : „ Keď prišla správa, že Zem bola zničená na všetkých lodiach flotily zavládol najväčší smútok v dejinách ľudstva. No niektorí pocítili šancu, dokonca aj v tom najhoršom okamihu pre všetkých, zatúžili po moci a strhla sa bitka“. „Flotila?“ Spýtal sa neznámeho. Postava pohla rukou na pravo. Celá loď sa otočila akoby to bol psík, ktorý poslúcha na každý pohyb. Desiatky, možno až stovky, ďalších lodí rozbitých na kusy, poletovalo priestorom. „Ani sme neopustili našu slnečnú sústavu a naša chamtivosť nás skoro zabila.“ Pokračovala postava. „Ale prečo mi to všetko hovoríš?“ Začudoval sa. Neznámy sa odvrátil od priezoru a preplachtil ku kapitánskemu kreslu. Ďalším gestom spustil centrálny počítač a pohodlne sa usadil. „Ty si nepamätáš ? Och zabudol som. Samozrejme že nie, veď si to tak zariadil. Pokús sa popremýšľať! Odkedy si sa prebudil , nemáš pocit ,že je niečo zle?“ Postava pohla rukou a na hlavný monitor vplávala fotka ženy. Jej tvár oplývala neobyčajnou krásou. Pri pohľade na fotku cítil, že tá žena pre neho niečo znamená, niečo veľmi dôležité. Prešiel pár krokov bližšie. „Ja ju poznám, tú tvár som už videl.“ Nebol schopný dopovedať. Spomienky na ňu ho prepadli tak nečakane, nedokázal sa ani len pohnúť. Jej prekrásne modrozelené oči ho pohlcovali, nemohol odvrátiť pohľad. Ako zhypnotizovaný sledoval obrazy vo vlastnej mysli. „Čo si s ňou urobil ?! Čo si urobil s mojou ženou?!“ Otázky chrlil ako sopka chrlí lávu. S pod kapucne vyšiel smiech. „Nespravil som jej nič, ale viem čo si spravil ty. Viem, že si ju prepašoval na túto loď i keď si to mal zakázané. Na archu mohli, bohužiaľ, iba zdraví ľudia. Ako sa cítiš keď vieš, že kvôli nej niekto zomrel? Niekto plný sily a života, možno niekto, kto mal rodinu. Predstav si tie smutné oči detí, ktoré musia opustiť svojho milovaného rodiča. Sme schopní strašných vecí. Pre niečo čo si ceníme premárnime všetky životy, aby sme zachránili jeden. Kto nám dal právo rozhodovať o osudoch druhých?“ Vzkypel v ňom hnev. V momente stál pri postave a jednou ranou ju zložil na zem. „ ČO SI S ŇOU SPRAVIL ?!“ Postava zo seba odhodila útočníka a prekotúľala sa nabok. Z hlavy si pri tom strhla kapucňu. „ Pozri sa, čo si dokázal, pozri sa na mňa!“ Neveril vlastným očiam, oproti sebe videl stáť seba samého. „ Ako je to možné?“ Prehovoril zo strachom v hlase. Dvojník z hnusom vypľul krv. „ Prečo sa pýtaš, keď vieš ako sa to stalo. Pozri sa tam von. Stále to nechápeš ?“ Dvojča sa zasmialo a samoľúbo pokračovalo: „Stroj času. Bol vo fáze testovania no nikdy sa nenašiel dostatočný zdroj energie na čo i len malý skok v čase. No ty a ja sme ho našli. Nikdy by som nepredpokladal, že človek môže mať v sebe toľko energie. Škoda len, že dlho nevydrží.“ Preleteli mu mysľou tie vyhasnuté kvapky v hale kde sa prebudil. Z odporom pozrel na dvojníka a precedil cez zuby : „To by si neurobil.“
Dvojník pobavene odpovedal: „ A prečo nie, keď išlo o život našej milej? Dovoľ mi to všetko vysvetliť než ma pošleš do horúcich pekiel. Vedeli sme čoho sa dopúšťame a ty mi chceš teraz vyčítať čo som urobil? Keď zabiješ raz, druhý krát to ide omnoho ľahšie.“ Znechutene zazrel na dvojníka a vyprskol : „Ušetri ma tých chorých rečí a dostaň sa k veci.“ On sa na to iba usmial a pokračoval : „ Predsa nemohla zomrieť spolu so Zemou! Museli sme ju zachrániť. Keď sme opúšťali orbitu, všetci si pripíjali na nový začiatok. No my sme pracovali na lieku. Choroba, ktorou trpí je zatiaľ nevyliečiteľná no to nám nezabránilo pokračovať vo výskume. V tom prišla správa, že Zem bola zničená. Večierok sa zrazu zmenil na boj. Nedokážem sa ubrániť pocitu ,že tí ktorý s tým začali mali všetko pripravené vopred. Vedúca loď oznámila kolaps. Žiadala o pomoc no bolo neskoro niekto preťažil jadro a explodovala. Kapitáni ostatných lodi sa začali obviňovať a zaútočili. Už neviem kto bol prvý, ale podstatné je, že sa navzájom zničili. Ale my sme sa zachránili. Prišli sme na spôsob ako vytvoriť malú trhlinu v čase a vrátiť sa o niečo späť. Presmerovali sme energiu z Archy do stroja času a ono to fungovalo. Škoda, že nie tak ako by sme si to predstavovali. Päťdesiat percent ľudí z archy zomrelo pri skoku a ostatná väčšina sa nenávratne napojila na jadro. Sú z nich už iba baterky. Našťastie bloky kde leží naša milá sa nám podarilo včas izolovať. Keď sme skočili späť do reality boli tu už len trosky ostatných lodí a celá naša posádka zmizla. S nami sa stalo niečo zvláštne. Pri skoku sme sa rozdvojili. Ja som zostal zaseknutý v časovej slučke a teba to nechalo v našej realite. Bol si taký zbabelý. Nedokázal si sa zmieriť s tým koľko životov si premárnil. Zbabelosť ti nedovolila zabiť sa. Tak si si vymazal pamäť a zmrazil sa. Tým si ma uvoľnil zo slučky a ja som ju mohol ovládať vlastnou vôľou. Hľadal som spôsoby ako vyliečiť našu milú, neustále som vracal čas. No pri každom skoku vyhasol jeden život v arche. Až som prišiel na spôsob ako ju oživiť.“ Hľadel na svoje skazené ja a neveril vlastným ušiam. Neveril tomu, že by bol schopný urobiť také zverstvá. Hľadal by iné možnosti iné riešenia, nevraždil by. Dvojča s úškrnom pozorovalo aký účinok majú jeho slová a znova prehovoril: „A ty mi v tom pomôžeš.“ Prudko zdvihol ruku a urobil gesto akoby niečo dlaňou zdvíhal hore. Neviditeľná sila ho chytila okolo krku a zdvihla do vzduchu. Dvojča malo v tvári neprítomný výraz a potichu šepkalo : „Nemáš inú možnosť. Viem, že chceš aby žila.“ Ďalším gestom ho dvojník odhodil von z miestnosti, kde sa ako handrová bábika sklátil na dlážke. Zo zeme namáhavo zvolal : Pomôžem ti, aj tak je všetko stratené už sa nedá odčiniť čo sme napáchali. Ak má ona žiť tak je to malá obeť.“ Stisol ruku v päsť a dúfal, že jeho slová zapôsobia tak ako chcel. Z miestnosti sa ozvali kroky. Dvojča v okamihu stálo pred ním a v tvári málo pobavený výraz : „ V skutku, nemyslel som, že ťa tak ľahko presvedčím. Po tom všetkom, sme si dosť podobný.“ Dvojník zavrel oči a zrazu stáli niekde inde. „Čo sa to stalo ?“ Spýtal sa dvojníka. „ Premiestnili sme sa do centra Archy.“ Z úsmevom mu odpovedal. Podlaha tu bola bielo priesvitná a pod ňou sa točil obrovský vír. Šľahali z neho blesky na všetky strany. Dvojča prešlo nad stred víru. „ Čo musím urobiť?“ Opýtal sa dvojníka. „ Zvýš aktivitu jadra na deväťdesiat percent a nech sa bude diať čokoľvek neprestávaj kým nedosiahneš túto hodnotu. O ostatné sa postarám ja.“ Pokojne odvetil. Neochotne dvojčaťu prikývol a podišiel ku ovládaciemu panelu. „ Vítajte v jadre Archy dvanásť.“ Zaznel pekný ženský hlas. Monitor ukazoval hodnotu štyridsať percent a vedľa nej sa pri dotyku ruky objavil pás s hodnotami od nula po sto. Pomaly posúval prst od nuly ku desiatke. Vír pod dvojčaťom nadobudol farby ruže a točil sa neuveriteľnou rýchlosťou. Podlaha sa  zľahka roztriasla a modrasté kvapky po stenách svietili intenzívnejšie. „ Čo plánuješ urobiť, nevidím v tom zmysel všetkých zabiť.“ Druhou rukou nenápadne ťukal príkazy na ďalšej klávesnici kým pokojne rozprával. Dvojča rovnako pokojne odpovedalo: „Zhromaždím energiu zo všetkých ľudí a pustím ju priamo do našej milej.“ „ A čo tým dosiahneš len ju zabiješ, to chceš ?“ Vyčítal mu.
„ Nezabije ju to, kvôli tomu som tu ja. Mením tú energiu na čistý život.“ Odpovedal dvojník. Na ďalšom monitore vyskočili čísla, ktoré niečo odpočítavali, zostávali dve minúty. „ No ty vieš, že je nemožné ju zobudiť inak okamžite zomrie. Jej choroba sa rozšírila do celého tela.“ Na odpočte zostávalo jeden a pol minúty. Vír nadobudol indigovú farbu. Blesky preskakovali z kvapky na kvapku a postupne v nich haslo modrasté svetlo. Najžiarivejšia kvapka však držala. Stála rovno oproti dvojčaťu. Ozval sa ženský hlas „ Preťaženie na neúnosnej hladine , hrozí zrútenie jadra.“ Dvojča sa usmialo : „ Nevšímaj si ju ona len vtipkuje. Ja to dokážem oživím našu milú.“ Osemdesiatosem percent. Zostávalo pol minúty. Podlaha praskla v celej dĺžke a neďaleká stena s vyhasnutými kvapkami padala k zemi. Blesky udierali snáď do všetkého. Už svietila len jedna kvapka, jej žiara bola neznesiteľná, jasnejšia než slnko. „ Nedosiahneš to, neoživíš ju. Ona by nechcela žiť keby vedela koľko si kvôli nej obetoval ľudí!“ Zvolal. Dvojča sa smutne zahľadelo na svojho spoločníka. „ Nie ja ti to nedovo...“. Nevnímal ho. Zo slzami v očiach sa pozrel na odpočet. Päť sekúnd. Zdvihol pohľad ku svojmu slnku : „Zbohom drahá.“ Dva. Jedna. Svetlo explodovalo do oslepujúceho výbuchu, vír sčernel pohlcujúcou tmou a zrútil sa sám do seba.
Zostala iba tma a bolesť. Padal niekde do temnoty do bezodnej temnoty. Tmu jemne narúšalo modrasté svetlo. Snažil sa otvoriť oči, ale boleli ho. Keď sa mu to nakoniec podarilo na chvíľu zazrel čierny plášť ako zmizol niekde nad ním.



Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie