7. poviedka: Drobná počítačová haluz :)

Drobná počítačová haluz :)

Vonku už bola dávno tma a ja som ešte stále sedela v práci. „Už len pár minút a môžem ísť domov“ tešila som sa, keď v tom sa ozvalo tiché bzučanie a všetky svetlá zhasli. Naokolo zavládla úplná tma a ticho. V tom som si všimla, že vonku svietia pouličné lampy. „No super, takže výpadok je iba v tejto budove a preto sa s opravou nebudú ponáhľať“ – zašomrala som si, no len čo som tie slová dopovedala opäť sa ozvalo tiché zabzučanie a svetlá sa rozsvietili. Zdalo sa mi, že svietia akosi slabo a miestami takmer vôbec, ale vzhľadom na to, že moja odvaha nemá hraníc (nemôže mať predsa hranice niečo čo vôbec neexistuje) som bola rada, že svietia, vypla som počítač a vybrala som sa ku dverám, ktoré som za sebou s výdychom zabuchla.

Osvetlenie na chodbe bolo ešte horšie ako v kancelárii, čo ma teda vôbec nepotešilo a preto som sa rýchlym krokom, najtichšie ako som vedela vybrala smerom ku výťahom. Asi práve preto som si nevšimla prekážku, ktorá mi ležala v ceste a tak som skočila priamo na červené páčidlo. „Do riti! Kto tu nechal ten bordel?!! Normálny človek sa tu môže prizabiť.“ – nadávajúc som zodvihla páčidlo z dlážky a zašla som za roh. V tom som sa ocitla zoči - voči zelenému čudu, ktoré na mňa chvíľu hľadelo veľkým červeným okom, ktoré mu zaberalo takmer pol hlavy. „ÁÁÁÁÁÁÁ“ povedala som a pocit hnevu, ktorý ma pred chvíľou ovládol sa úplne stratil. Zelené čudo sa ani nepohlo, zdalo sa, že môj rečnícky prejav naň vôbec nezapôsobil a vykročilo smerom ku mne. „Panebože, to je haluz. Asi musím prehodnotiť niektoré svoje stravovacie návyky“ - pomyslela som si, ale pre istotu som sa na päte otočila a rozbehla sa inou chodbou k výťahom. Ako som zachádzala za roh preťal rovnú chodbu za mnou elektrický výboj. „Ale veď som vypila iba dve kávy a na obed som bola dole v jedálni, tak prečo tieto halucinácie?!!“ Keď sa dvere výťahu za mnou zatvorili pocítila som obrovskú úľavu. „Hehe to bola riadna haluz“ – zasmiala som sa a výťah sa pohol.

Na nižšom poschodí sa z chodby ozval strašný hluk a dvere sa s rachotom otvorili. Do výťahu skočil čiernovlasý muž s hrubými čiernymi okuliarmi, ktorý bol navlečený do zvláštnej kombinézy. „Jmenuju sa Gordon Freeman a potřebuju, abyste mi otevřela dveře do laboratoře.“ - prehovoril. „Tak ty si ale riadny debil.“ – pomyslela som si. „A tom som si myslela, že JA mám haluze!!“ – pokračovala som v úvahách a povedala som: „Nehnevajte sa na mňa ale ja neviem o žiadnych laboratóriách a rozhodne sa mi s vami nechce túlať po budove!“ S víťazným úsmevom a spokojná sama so sebou som odhodlane stála oproti nemu. „Jmenuju sa Gordon Freeman a potřebuju, abyste mi otevřela dveře do laboratoře“ – zopakoval a zastavil výťah. „Nehádaj sa s debilom, lebo si ťa pomýlia“ – povedala som si sama pre seba a pokúšala som sa udržať nebojácny výraz. Asi to naňho spravilo dojem, pretože len čo sa dvere výťahu otvorili vytrhol mi páčidlo z ruky a rozbehol sa chodbou preč. Znova som stlačila gombík a čakala, že sa zatvoria dvere na výťahu. Nič sa však nestalo. „Perfektné, takže už ani výťah nefunguje. Pôjdem radšej pešo“ – povedala som a vybrala som sa ku schodisku.

Prešla som ku presklenej hale, z ktorej sa vchádzalo na schodisko a len čo som vkročila dnu vyletel z poza rohu roj červených iskier. Chvíľu za nimi sa zjavil obrovský holohlavý chlapík, ktorý v rukách držal niečo čo by sa dalo nazvať dajme tomu rotačný guľomet. No dobre tak dobrá maketa rotačného guľometu. Chlapík bežal smerom ku mne, čo spôsobilo, že som začala podliehať panike a tak som len nepohnute stála a dúfala, že sa ma chce opýtať koľko je hodín. V tom zo ženských záchodov vybehla štíhla (no povedzme si úprimne, podľa mňa až prištíhla) dievčina s rovnakým niečim v rukách, ktorá holohlavého chlapíka zaujala oveľa viac a obrovský chlapík na ňu pár krát vystrelil. Chvíľku som mala pocit, že ju trafil, no dievčina sa mi zrazu stratila a po chvíli opäť vybehla zo ženských záchodov. „Tam chodí nejako často. No super, takže pre istotu radšej podržím.“ – pomyslela som si a oni sa zatiaľ stratili v budove. „Neuveriteľné kde všade vedia ľudia spraviť arénu na paintball“ – šomrala som a rýchlo som kráčala ku schodisku.

Brala som schod za schodom až sa zrazu predo mnou objavila postava celá zahalená v šedom plášti. „Si vyvolený a musíš nám pomôcť“ prehovorila postava a ukázala na mňa tenkým prstom. „Keď už tak vyvolená a neukazuj na mňa tým pahýľom“ – pomyslela som si, ale keďže sa nerada hádam s neznámymi postavami, ktorých sa bojím, len som tíško preglgla a sypala si popol na hlavu, že som tak neuvážene opustila arénu o poschodie vyššie. „Musíš ísť do mesta a nájsť vodný čip. Bez neho neprežije nikto z nás.“ – pokračovala postava a tenkým prstom stále mierila na mňa. Postava mi podala oštep, ktorý držala v druhej ruke a ustúpila mi z cesty. „Pre istotu nebudem klásť odpor“ – rozhodla som sa a aj s oštepom som vykročila dopredu. „Za najbližším rohom sa ho zbavím a najkratšou cestou sa dostanem z budovy“. Vtom sa znenazdajky pokúsil dostať k slovu zdravý rozum, čo spôsobilo, že ma na chvíľu prepadli pochybnosti, tak som sa pre istotu rýchlo rozbehla k požiarnemu schodisku.

Už len pár metrov ma delilo od schodiska, keď mi zrazu cestu skrížili tri obrovské škorpióny. Keď ma zbadali rozbehli sa smerom ku mne. V momente ako sa pohli sa zo stropu vysunul zvláštny displej, na ktorom bol rad zelených bodov. Každým pohybom škorpiónov sa jeden zelený bod stratil a nahradil ho červený. „A toto je zas čo za haluz? Myslím, že je najvyšší čas vyhľadať dobrého psychológa!“ – na chvíľočku som zapochybovala o svojom duševnom zdraví. Zatiaľ sa škorpióny presúvali pomaly ku mne a zelenú na displeji striedala červená, keď škorpióny z ničoho nič zastali. „No a teraz čo?“ – dumala som ale škorpióny sa ani nepohli. Stáli sme tam oproti sebe hodnú chvíľu a nič sa nezmenilo. „Je to síce iba halucinácia, ale požiarne schodisko pre tento krát radšej vynechám“ – zvažovala som možnosti a otočila som sa smerom k výťahu. V rovnakom momente sa zo stropu vysunul druhý displej a ako som tak kráčala menila sa farba na displeji až kým nebol celý červený. V tom som zrazu celá stuhla a nedokázala som spraviť ani krok. Zvuk za mnou prezrádzal, že škorpióny sa opäť pohli. „Do prčic“ zhodnotila som situáciu. „Tabletky!“ – prebehlo mi hlavou. „Jasné po obede mi bolo ťažko tak som si vzala tabletky čo boli v lekárničke. To musí byť ono. Takže už aspoň viem, z čoho sú tie haluze. Ale musel to byť riadny bordel, keď to na mňa takto pôsobí. Nabudúce si musím dávať väčší pozor a brať len tie lieky, ktoré sama vyzdvihnem v lekárni.“ - s úľavou, že ešte pred chvíľou nevyhnutná návšteva psychológa nebude až taká akútna som si vydýchla. „No aspoň, že má ta haluz pravidlá“- zrazu som sa dokázala na situáciu pozrieť s nadhľadom.

Po chvíli sa mi podarilo dostať ku výťahu, ktorý sa bez problémov rozbehol a tak som displej spolu so škorpiónmi s úľavou zabudla na poschodí. „Konečne domov.“ – tešila som sa a ani som si nevšimla, že výťah nezastal na prízemí, ale prešiel do podzemných garáži. „Ma tu asi je...!“ - povedala som, nie príliš vrelým tónom, keď sa predo mnou zjavila tmavá chodba. Zlosť ma však hneď prešla, pretože som na chodbe zbadala auto, ktoré bolo odstavené neďaleko výťahu. „Ty kokso, tak to je riadny veterán“ – obdivne som pozerala na auto a potiahla som za kľučku na dverách vodiča. Dvere sa bez odporu otvorili a ja som nastúpila do auta. „Odvezte ma do nemocnice!“ – ozvalo sa za mnou rozkazovačne a ja som sa naľakala tak, že som si takmer buchla hlavu o kapotu auta. „Odvezte ma do nemocnice!“ – opakoval ženský hlas. Bála som sa čo len pohnúť a tak som iba sedela a čakala čo bude. „Odvezte ma do nemocnice!“ ozvalo sa tretí krát a žena piskľavo pokračovala – „Máte vy vôbec vodičský preukaz? Viete vy vôbec šoférovať?!!“ „Joj ty krava, keby som vedela tak tu asi s tebou v zadku netrčím!“ – začínala sa ma zmocňovať zúrivosť, ale pre istotu som navonok zachovala pokoj. Z úvah ma vytrhlo buchnutie dverí. Po chodbe bolo počuť vzďaľujúce sa klopkanie opätkov a ja som zostala sama. Zrazu sa dvere opäť s buchotom zatvorili. „Odvez nás k Salieriho baru a ak ti je život milý urob to najrýchlejšie ako vieš!“. Tak toto už bola výzva aj pre moje vodičské schopnosti a tak som naštartovala auto. „Tutú, tutúú, tupturú“ – zanôtila som si a auto so mnou a dvoma opálenými fešákmi na zadnom sedadle sa pomaly pohlo. „Hmm“ – pomyslela som si. „V budúcnosti asi bude potrebné drobné obmedzenie počítačových hier“ :).



Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou