Zo Slnka neustále uniká prúd nabitých častíc, najmä protónov a elektrónov, nazývaný slnečný vietor. Tento vytvára okolo Slnka oblasť, kde dominuje magnetické pole Slnka, nazývanú heliosféra. Vieme, že aj ostatné hviezdy majú svoje heliosféry, nazývané astrosféry. Vieme to z nepriamych pozorovaní, z vplyvu vetrov astrosfér na okolité prostredie.
Priame pozorovanie časticových vetrov astrosfér sa doposiaľ nedarilo. Signál astrosfér bol príliš slabý, bol nerozoznateľný v ostatných signáloch materskej hviezdy astrosféry. Priame pozorovanie sa podarilo až teraz, novou metodikou, ktorá spája pozorovanie röntgenového žiarenia a nový algoritmus na odlíšenie signálu hviezd a ich astrosfér.
Malú časť zloženia slnečného vetra tvoria ióny kyslíka. Tieto pri strete s medzihviezdným prostredím zachytávaju elektróny, pričom je emitované röntgenové žiarenie s vlnovou dĺžkou typickou pre kyslík. Toto žiarenie pozoroval vesmírny teleskop XMM-Newton pri troch hviezdách, 61 Cygni, 70 Ophiuchi a epsilon Eridani. Všetko sú to hviezdy podobné nášmu Slnku. Vďaka novému algoritmu dokázal autorský tím skumajúci astrosféry týchto hviezd odlíšiť signál astrosfér od ich hviezd.
Množstvo zachyteného röntgenového žiarenia astrosféry je úmerné množstvu časticového vetra, ktorý hviezda vysiela do okolitého prostredia. Tato strata hmoty pri vsetkých troch hviezdach bola vyššia ako v prípade nášho Slnka. 9,6 krát pri hviezde 61 Cygni, 66.5 krát pri hviezde 70 Ophiuchi a 15.6 pri hviezde epsilon Eridani. Vietor tých hviezd je omnoho silnejší ako slnečný vietor, čo je zrejme spôsobené silnejšou magnetickou aktivitou týchto hviezd.
Članok opisujúci výsledky výskumu publikovaný v časopise Nature Astronomy nájdete na adrese https://www.nature.com/articles/s41550-024-02222-x
Ilustračný obrázok: Legendárne meranie rýchlosti slnečného vetra sondou Ulysses. Obrázok ukazuje závislosť rýchlosti slnečného vetra od heliošírky. Credit: NASA – Marshall Space Flight Center
Pridať nový komentár