Zmena systémového disku vo Windows z tradičného „C:“ na „A:“ či „B:“ je prakticky nemožná a nie je to náhoda. Táto zvláštna konvencia má korene, ktoré siahajú až do čias prvých osobných počítačov. To, že sa naše základné úložisko dodnes označuje písmenom „C:“, je pozostatok éry, keď sa v počítačoch točili ešte len disketové mechaniky. Na tému upozornil portál XDA-Developers.
Ak sa vrátime do 70. a 80. rokov, diskety boli absolútnou samozrejmosťou. Operačné systémy ako CP/M alebo rané verzie MS-DOS priraďovali mechanikám prvé písmená abecedy. Jediná mechanika sa automaticky volala „A:“, pri dvoch mechanikách pribudla aj „B:“. Zaujímavosťou je, že aj keď mal používateľ len jednu mechaniku, systém často umožňoval prácu s oboma písmenami. Softvér totiž vedel emulovať druhú mechaniku tým, že používateľa vyzval na výmenu diskety v tom istom zariadení. Takto sa dali jednoducho kopírovať súbory medzi dvoma „diskami“, hoci fyzicky existoval len jeden.
Skutočný prelom nastal s príchodom pevných diskov. Tie sa začali objavovať približne v polovici 80. rokov, no bolo treba ich nejako zaradiť do už zaužívaného systému. Pretože „A:“ a „B:“ boli rezervované pre diskety, prvý pevný disk automaticky dostal označenie „C:“. A keďže väčšina počítačov v tom čase ešte stále obsahovala aspoň jednu disketovú mechaniku, toto rozdelenie dávalo absolútny zmysel. Časom pribúdali ďalšie písmená pre druhý a tretí disk („D:“, „E:“...), no v každom prípade primárny disk so systémom ostal nemenne „C:“.
Dnes diskety už nikto nepotrebuje, ale Windows sa tejto historickej schémy nevzdal. Dôvod je jednoduchý: spätná kompatibilita. Obrovské množstvo softvéru, inštalátorov či konfiguračných skriptov vznikalo s predstavením, že systém je práve na „C:“ disku. Ak by Microsoft tento základ zmenil, spôsobilo by to chaos a problémy s fungovaním programov. Aj preto Windows stále blokuje trvalé priradenie písmen „A:“ a „B:“ pevným diskom a rezervuje ich pre prípadné vymeniteľné médiá. Zvyk je nakoniec rovnako silným faktorom – celé generácie používateľov si zvykli, že systém patrí na „C:“, a akékoľvek narušenie tohto modelu by bolo pre mnohých mätúce.
Z pohľadu iných operačných systémov to pôsobí trochu zastaralo. Linux aj macOS totiž fungujú úplne inak. Nepoužívajú písmená diskov, ale jednotný adresárový strom, v ktorom sa každý disk alebo zariadenie „pripojí“ do určitého podadresára. Tento model je technicky elegantnejší a nezávisí od historického hardvéru. Windows si však svoju schému zachoval práve kvôli stabilite a kompatibilite, čo sa v praxi ukázalo ako pragmatické riešenie.
V serverových či firemných prostrediach síce môžeme naraziť na desiatky diskov označených rôznymi písmenami, no istota zostáva – systémový disk je vždy „C:“. Dokonca aj dnes, keď sa čoraz viac pracuje s cloudovými úložiskami alebo virtuálnymi diskami, toto označenie nestráca svoj význam. Dá sa teda povedať, že písmeno „C:“ je živou pamiatkou na časy, keď počítačom vládli diskety.
Zdroj obrázkov: Perplexity AI,
Pridať nový komentár