EN

Žijeme v 2D holograme?

Holometer vo Fermilabe začal svoju prevádzku. Môže priniesť objavy meniace základné predstavy o svete v ktorom žijeme.

Fermilab je výskumné centrum blízko Chicaga podobné CERNu. 25 rokov to bolo miesto s najvýkonnejším  urýchľovačom častíc na svete Tevatronom. Potom mu toto prvenstvo prebral LHC urýchľovač v CERNe. K množstvu experimentov bežiacich vo Fermilabe sa aktuálne pripojil najpresnejší laserový interferometer na svete nesúci meno Holometer.

Holometer je typ interferometra nazývaný Michelsonov. Ten sa preslávil experimentom, ktorého výsledky viedli k vzniku teórie relativity. Nový, omnoho presnejší Michelsonov interferometer vo Fermilabe si označenie Holometer zaslúžil vďaka svojej veľmi vysokej presnosti. Dokáže zmerať extrémne krátke vzdialenosti na hranici attometra. To je miliardtina nanometra, či približne stomilióntina priemeru atómu. To už je rozmer blízky takzvanej Planckovej škále, rozmeru kde sa sila gravitácie vyrovnáva ostatným interakciám. Existujú teórie podľa ktorých sú všetky štyri základné interakcie, či sily (gravitačná, elektromagnetická, silná a slabá) ak chcete na tejto škále zjednotené.  Svet ultramalých attometrových rozmerov je experimentálne ešte stále nepreskúmaný. Holometer siaha do  nepoznaného sveta a to čo môže nájsť je fascinujúce.

Vieme, že vlastnosti hmoty sú takzvane kvantované, otázkou ostáva či je takým aj priestor v ktorom žijeme. V tlačovej správe Fermilabu ku spusteniu plnej prevádzky Holometra to prirovnávajú k pixelom na obrazovkách, ktoré všetci dobre poznáme. Ak sa k obrazovke dostatočne priblížite uvidíte, že sa z nich skladá. S priestorom to môže byť podobné a veľkosť pixelu priestoru je približne práve Planckova škála.

Kvantová teória nám v Princípe neurčitosti hovorí, že nie je možné presne určiť polohu a rýchlosť elementárnych častíc, mikrosvet je akoby rozmazaný. Podobne by Princíp neurčitosti mal platiť aj pre priestor. Od určitej hranice už nebudete môcť žiadnym spôsobom presnejšie určiť polohu v priestore. Experiment skúmajúci kde je táto hranica tak zisťuje schopnosť či inak povedané limity priestoru uchovávať informáciu.

Ak sa od hranice Planckovej škály pokúsite merať polohu, údaje sa budú máličko stále meniť, poloha bude akoby zašumená, uvidíte takzvaný Holografický šum. Ten sa vyskytuje na všetkých frekvenciách no Holometer ho bude merať po milióntinách sekundy, kde by sa už nemali vyskytovať rušivé vplyvy hmoty.  

Kilowattový laserový lúč  interferometra Holometra je rozdelený na dva lúče, vedené na seba kolmými 40 metrovými trubicami, odrazené na konci každej späť a následne opäť spojené do jedného lúča. Drobné zmeny jeho jasnosti ukazujú či sa experimentálna sústava hýbe a to na úrovni attometrov, ak áno uvidíme Holografický šum.

A prečo má zašumený svet na attometrovej škále ukazovať, že žijeme v dvojrozmernom holograme. Nuž, podobne ako pri bežnom holograme zapísanom na dvojrozmernom povrchu. Keď cezeň pozeráte vidíte trojrozmerný objekt. Ak sa mu prizriete dôkladne uvidíte ako je trochu zašumený. Veľkosť zašumenia je úmerná veľkosti pixelov dvojrozmerného povrchu. Tak môže byť celý náš svet podľa holografickej teórie zapísaný (úplne všetky informácie o ňom) do dvoch rozmerov. 

Tlačové vyhlásenie Fermilabu končí vyhlásením vedúceho experimentu Aarona Choua, ktorý hovorí Ak nájdeme šum, ktorého sa nedokážeme zbaviť , možno budeme zaznamenávať čosi fundamentálneho o prírode - šum vlastný časopriestoru.

Laserové srdce Holometra.

Zdroj: www.fnal.gov, holometer.fnal.gov

Komentáre (13)
Ide babka nakupovat
Potom sa dôjde na to, že realita je lineárny signál. Ako signál do TV.
passco
Vlastne budeme súčastou nejakej telenovely :D
roxor
Nakoniec sa ukáže, že celá realita je jeden počítačový program - Matrix
passco
Ale to je otázka ze ako by vedeli v programe spraviť mysliacu vedomú bytosť, ktorá by existovala len vo virtuálnej realite.. Koncept matrixu je pekný ale zobudiť sa v slize je viac menej nerealne :D
Ethos
neber to jak film .. skus si predstavit matrix inak ... napriklad kde nase duse su ? my ovladame telo mozgom ale mozog je ovladany nasou dusou ale ta dusa je UPLNE niekde inde; nie je v nas nie je nikde na zemi .. ovladame nase tela remotely - vzdialene
Hrochy
Sily urcuju priblizne polohu castic v strukturach. Vzdy ma zaujimalo, ci je priestor uplne spojity, ci je mozne, aby sa castica lubovolnej velkosti opsunula o limitne najmensiu vzdialenost. To iste aj ohladom casu.
Trubadur
Toť minulý týždeň som čítal na nejakom česko-slovenskom serveri, že vedci objavili (išlo tuším o meranie vesmírnou sondou niečoho úplne iného) nejaké deje pod Planckovou dĺžkou, a sú z toho "mierne nervózni", lebo to rozbabráva základné postuláty, ktorých sa zatiaľ držíme (Štandardný model atď).
Pjetro de
tak to som necital ...
passco
Vedel by si to preložiť aj tak, aby tomu sedlák pochopil? :D
Pjetro de
To ze priestor a cas by nemusel/nemal byt uplne spojity (v matematickom zmysle nie je delitelny donekonecna na lubovolne male casti) ma za velmi realny nasledok, ze cely nas svet/vesmir je len simulacia. Elementy priestoru a casu mozu byt potom nieco ako elementy informacie (bity) ci elementy zobrazovania (pixely a subpixely) v nasich simulaciach. Proste v samotnej simulacii (programe) nemozno narabat s miliontinou bitu, alebo miliontinou zeleneho subpixelu. Vidme: http://www.dsl.sk/article.php?article=15983 Simulovat predmety, situacie, javy z nasho (nazvime ho meta-sveta) ci nejakym sposobom si priblizit a simulovat hoci aj svet ako taky so vsetkym co k nemu patri alebo aspon dostatocne realny model (ale iba v extremme malom rozsahu, napr. jednu izbu) v nejakom nami vytvorenom svete, v nasej simulacii, ktora ma svoje (nazvime ich prirodne) zakony. Len to posuva coraz viac do serioznych uvah (a seriozne nad tym uvazuje aj cast vedeckej obce), ze cely nas vesmir moze byt simulacia v nejakom vyssom meta-svete. Ten by mal byt ovela rozsiahlejsi a zlozitejsi ako ten nas. Akurat "kocky" a ich rozne druhy nemaju rozmer metra ako v hre MineCraft, ale napr. planckovej dlzky. Detto casovy kusok nie je vacsi zlomok sekundy, ale zhruba miliardatina miliardatiny miliardatiny miliardatiny miliardatiny sekundy. Dalej sa otvara otazka do seba vnorenych simulacii, teda simulacia v simulacii v simulacii v simulacii ... atd ... a ci moze byt tato postupnost do seba vnorenych simulacii nekonecna a ktorym smerom. Ci moze byt tato postupnost do seba vnorenych simulacii nekonecna v smere A) simulovane svety ---> metasvety alebo B) metasvety ---> simulovane svety. Smer A) moze byt imho dost logicky nekoneny, kedze postupujeme k stale vyssim a zlozitejsim metasvetom. V pripade smeru B) nemusi byt mozna nekonecna postupnost, nakolko mozno existuje nejaky (posledny) svet s hranicnou minimalnou zlozitostou, ktory uz nie je v sebe schopny vytvorit ziadnu dalsiu simulaciu.
leo
Nechapem.. To je asi nieco take ako ked sa povie ze kruh je nekonecne vela voci sebe pootocenych stvorcov voci sebe po stredovej osi???
m
nie stvorcov ale hranolov :)
like
V podstate, ked si to tak vezmeme, tak sme este stale extremne obmedzeni bytim na malej planete Zem. Nemame zatial ziadne obzory a nie sme schopni realne osidlit ani najblizsiu planetu Mars.
Pridať nový komentár
TOPlist