|
Ruka
Zobudil sa ako vždy päť minút pred budíkom. Ledva pretrel zrak, vyskočil do kolien a vyslovil pre každé ráno tradičnú formulku: „Aladár, naštartuj sa!“. Túto vetu si Miro priradil k zapnutiu hneď ako mu otec jeho novú hračku pred rokom a pol doniesol. Za ten čas nebolo potrebné ju meniť, pre Mira bol jeho počítač Aladár všetkým. Aladár podľa stavu Mirovej nálady hneď po zobudení vybral vhodné rádio, nastavil farbu stien izby, prečítal správy od kamarátov na sieti, oznámil čo je nové na jeho obľúbenom hernom portáli. „Mami mami, odvezieš ma prosím do školy ty?“. „Mirko, vieš že dnes ideme na kontrolu s tvojou rukou“...Ách, tá ruka.
Ako u osem ročného sa u Mira naplno prejavila dovtedy v našich krajoch ojedinelá choroba tuhnutia svalstva. Začiatkom 21. storočia to bol ešte vážny problém, dnes je to už viac menej ambulantná liečba. Avšak k odhaleniu choroby u Mira došlo neskoro...Mirovi museli amputovať pravú ruku. Namiesto nej dostal výrobok firmy Alyia, mechanickú ruku, skorá okrem toho že jemne vŕzgala, pripomínala Mirovi jeho pôvodnú. Trvalo mu kým si zvykol, avšak techniku mal veľmi rád, rád bádal a tak sa mu takáto vec náramne hodila. Neprešiel ani polrok a na svoju pôvodnú ruku už ani nepomyslel. Napokon, bol ľavák a tak ruka prichádzala na svoj účel používania len postupne. Prvý krát ju pochválil keď špehoval na babskom záchode, snažil sa čo to odfotiť, no telefón mu spadol do pisoára. S vlastnou rukou by ho nevyťahoval, a šmátrať igelitové vrecko po taške, to predsa nie je pre chlapca ako je on. Ruka mala aj ďalšie výhody, vládal v nej viac uniesť, sobotný nákup nebol vôbec problém, starká ho pochválila, z čoho bol rád. „
„Tak môžem aspoň riadiť?“, „Mirko, AirCruiser je predsa od 15rokov, dobre to vieš, tak prečo mi s tým neustále píliš uši. Trpezlivosť...“, „Ruže prináša, ja viem mami...“ Ale jemu sa nechcelo čakať. AirCruiser bolo malé vznášadlo pre dve osoby, ktoré lietalo rýchlosťou 25kilometrov za hodinu, rodinu nestálo ani cent. Jazdilo na nič. Aspoň to si myslel do svojich 11tich narodenín, keď sa šokovaný dozvedel že energiu na pohon dodáva slnko. Slniečko. Po tejto informácii sa cítil už dostatočne vzdelaný aby mohol toto jemne bzučiace premiestňovadlo riadiť sám. Prečo Dávid môže, jemu doma nerobia cirkus. Toto nechápal a vo svojich 12tich rokoch sa ani pochopiť nechystal. Nadurdený si nechal oskenovať zrenicu, vypočul si prianie pekného dňa od „duše auta“ a vyrazil za doktorkou. Jeho doktorka sa volala Belly McBeanová, bola to mladá stážista zo západnej časti únie. Nemal potrebu bližšie skúmať odkiaľ presne je, z nejakého dôvodu mu bola nesympatická. „Tak ako sa máš Mirko?“, no slovenčina jej veľmi nešla. „Ale ujde to“ odsekol. Nasledovala tradičná kontrola končatiny, výmena najopotrebovanejších častí, premazanie vnútra. Nenávidel pohľad na svoju odmontovanú ruku, pripomenulo mu to že napriek dobre vykonanej práci doktorov. Čo doktorov, skôr technikov je vlastne stále invalid. Sedel sám v obrovskej presklenej ordinácii ktorá pripomínala skôr kanceláriu ako ordinácie z minulosti ktoré mu spomínal starý otec, bývalý ortopéd. V svojom veku však stále nevie dostatočne vysvetliť svojim spolužiakom čo taký ortopéd v časoch svojho pôsobenia vykonával. „On...liečil ľudí, to vám musí stačiť!“ Keď rozmýšľal nad tým čo mu slovo Ortopéd najviac pripomína, prišiel nato že jeho starý otec bol asi opravár Seagway-ov, len sa to bojí pred rodinou priznať. Hm, zvláštne. On má technika svojho Seagway-a rád, nikdy by sa mu neposmieval.
„Tak Mirko, ruku sme ti nastavili, trošku zväčšili, lebo od poslednej návštevy si sa vytiahol, rastieš ako z vody“ povedala doktorka McBeanová typickým sterilným hlasom. Asi ich to učia na univerzite, majú to asi povinne, lebo takým hlasom hovoria všetci doktori, aj tí v televízii. Ešte posledné úpravy pri zakladaní ruky, skúška nervového zakončenia...Mirovi už bolo dlho, len tak sa miesil na zadku a chcel odísť. Bol dohodnutý s Dávidom že o druhej pôjdu hrať petanque do areálu bývalého River parku, svoje slovo predsa nemôže porušiť. Mama mu vždy behanie po ruinách zakazovala, z čoho nebol veľmi šťastný a tak si sem tam zvykol doma zabudnúť „Child card“ pomocou ktorej ho mohla kedykoľvek vystopovať, vyhľadať a tak pred kamarátmi patrične znemožniť. „Ou – kej Mirio, zdá sa byť všetko v poriadku. Na ruku dávaj pozor, ak niečo, ohláste sa mi cez sieť. Prajem pekný deň“ zahlásila už spoza chrbta Belly. Zas tým sterilným hlasom, a ešte aj tou prezývkou ktorú neznášam“ zahundral si Miro a už rozmýšľal nad tým ako sa nebadane vyparí z domu. Jeho nepriateľmi doma boli senzory pohybu na všetkých oknách a dverách. No, všetkých ako všetkých. Pri jednej zo svojich výprav Miro zistil závažnú skutočnosť. Okno na WC žiadny senzor nemá. Alebo ak ho má, je pokazený a bolo by ho treba vymeniť. No on iniciátorom reklamácie určite nebude. Naopak, takáto porucha sa mu veľmi hodí. Aj keď odmalička ho otec vychovával že technika hrá v jeho živote obrovskú, nenahraditeľnú úlohu a každú vadu treba neodkladne hlásiť. Miro však technike veril, bola jeho veľký priateľ. Má 12, snáď by nechodil do školy pešo, nebude poznámky písať na papier. Dievčatá by ho vysmiali. Taktiež sledovanie filmov premietaných u nich doma v záhrade, to bolo niečo. Susedia používali ešte zastaralý spôsob 3D televízora, jeho oco bol však múdrejší. Miro bol patričné hrdý nato že jeho otcovi sa podarilo vynájsť „Gravizzor“. Bola to vlastne platňa ktorá potláčala gravitáciu a nad ňou sa vznášali malilinké čiastočky niečoho čo tvorilo vo vzduchu 3D obraz. Najmä sledovanie filmov pod holým nebol vždy prilákalo pozornosť susedov. Otec ešte pracoval na zlepšení patentu pre jeho komerčné použitie, a tak doma bol len veľmi zriedkavo.
„Preboha, pol druhej“. Miro úplne zabudol nato koľko je hodín. Hodil „Child Card“ do krabice pod posteľou, naplnil ruksak petanque guľami, a nenápadným polobehom prešiel do kúpeľne. Zamkol sa vo WC, inštinktívne spláchol aby odohnal podozrenie svojej mamky. Otvoril okno, ruka na rám, jedna noha, druhá...Vonku bolo ideálne počasie na športovanie. Prebehol cez záhrady na Delfínsku, cez Kozárovskú, potom ešte doľava, doľava, raz doprava a je tam. Dávid ho už čakal na konci ulice. Pozdravili sa spolu typickým chalanským pozdravom ktorý si vymysleli na kurze Kybernetiky. Ten na popud Mirovho otca absolvovali obaja minulé leto. Hranie petanque im vydrží vždy tak 5 minút. Oveľa lepšie je objavovanie, bádanie, behanie po ruinách, hľadanie pamiatok minulosti. Avšak River park už majú zbehaný hore dole aj päť krát. Vybrali sa teda prechádzkovým tempom smerom k mostu Európa. Tradičnú tému škola a jej hrôzy vystriedala lepšia. Tá o babách. Skúsenosti veľmi nemali a tak len prezerali fotky v Mirovom PDA a filozofovali o tom, že im vlastne žiadne ženy netreba a že ostanú do smrti slobodní užívať si život. Dieťa si dnes predsa môžu nechať „vyrobiť“ v ktorejkoľvek pôrodnici. Škoda že už nefunguje spôsob z minulosti. Ešte jeho otca údajne priniesol bocian, Miro je však už „vyrobený“ v pôrodnici. Z mosta hľadeli do toku znečisteného Dunaja. Starý otec mu neraz spomínal aká to bývala krásna rieka, čistá, plná rýb. Kedysi, bolo to už dávno. Vtedy ešte nežil, takže to nevie isto, možno starý otec prifarbuje aby mal o čom rozprávať . Ale inak je starý otec dobrý muž. Dávid vyliezol na betónové zábradlie uprostred mosta, rozprestrel ruky a nechával si vetrom bičovať tvár. Miro samozrejme nemohol ostať strachopud, vyliezol taktiež. Spolu rozmýšľali čo a ako budú robiť toto leto, Dávid mu sľúbil splniť sen. Dá mu tajne riadiť ocov AirCruiser. Vlastne povedal šoférovať. To slovo znie dnes tak smiešne. Kedysi museli ľudia v premiestňovadlách držať divné koleso v rukách aby mohli udávať smer jazdy. Dnes stačí jasne rozmýšľať. Vydať technike jasný impulz. Naraz zadul silnejší vietor, Miro pozrel na Dávida, Dávid na Mira. V tom sa Dávidovi pokĺzla noha, zastavil sa dych, zasekol mozog. V jedinej sekunde sa pozreli vzájomne do očí, v oboch sa zračila hrôza. Dávid sa šmykol na chrbát, Miro reflexívne padol do kolien a zachytil ho ľavou rukou. „Si ťažký, nevládzem ťa!“. V Mirovi sa búril adrenalín na najvyššej úrovni. Slzil, plakal, z celej sily sa snažil udržať Dávida. V tom veku a pri jeho telesnej konštrukcii išlo o hrdinský výkon. Snažil sa mierne ho podvihnúť aby si ho prechytil do pravej, mechanickej, silnejšej ruky. „Raz, dva...“ v duchu počítal, avšak vôbec nevedel či robí dobre, čo má robiť. Vlastne absolútne nechápal čo sa stalo, ešte stále mu naplno nedošlo čo sa vlastne deje. Má ho! Dávid visí mosta, zakvačený na Mirovej pravej ruke. Zazdalo sa mu že sa Dávid mierne pousmial. Bol nesmierne rád že už má aspoň trošku vyhraté. Seknutie, flash... Silné bodnutie v pravej paži. Dlaň sa roztvára, stotina je hodina. Dávid, jeho spolužiak, najlepší priateľ, kolega z kybernetického krúžku padá do vĺn rozbúrenej rieky. Miro nechápal. Nevedel čo sa deje. Slzy mu tiekli po tvári, hľadel s otvorenými očami nato ako masa vody berie do svojich útrob niečo, čo pokladal vo svojom živote za samozrejmé. Stále nechápal. Stál tam, pozeral na svoju ruku, otvorenú dlaň.
Sklamala ho. Sklamala ho technológia, technika. Zarmútila. Vzala to najcennejšie čo v tej chvíli mal. Veril jej, zveril jej svoju poslednú štipku nádeje. Do konca života neprestal techniku upodozrievať za všetko nešťastie vo svete...
Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum
18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja
19. poviedka: Právo na život
20. poviedka: Jsem laik
21. poviedka: Pozorovateľka
22. poviedka: Niečo, čo poznám
23. poviedka: Blízky nepriateľ
24. poviedka: Spomienky na zajtrajšok
25. poviedka: Šťastně až do smrti
26. poviedka: Penta
27. poviedka: Phobos
28. poviedka: Misia Son Umut
29. poviedka: Lidojedi
30. poviedka: Hra bohov
31. poviedka: Biela chodba
|
atrox
tryas
pEpinko