Údolie smrti v Národnom parku v Kalifornii skrýva záhadu veľkých, častokrát niekoľko stokilogramových kameňov pohybujúcich sa akoby samovoľne desiatky metrov, zanechávajúc stopu v okolitom bahne.
Suché jazero Racetrack Playa s plochou takmer desať kilometrov štvorcových obklopené okolitými vrchmi, tvorí mimoriadne presnú rovinu. Ako ukazuje satelitný pohľad, jeho dlhšia strana, smerujúcej zo severu ma juh, meria štyri a pol kilometra. Pozdĺž nej sa nadmorská výška 1130 m.n.m mení len o 4 centimetre.
Množstvo kameňov, od malých niekoľko stogramových až po pár stokilogramové sa povrchom jazera pohybuje, zanechávajúc sa sebou v bahne jazera dlhé jasné stopy. A to bez akéhokoľvek pričinenia ľudí či zvierat. Záhada je známa už storočie, no doposiaľ úspešne odolávala snahám o jej vyriešenie. Prvý vedecký článok s jej možným vysvetlením bol publikovaný už v roku 1948. Postupne sa objavilo mnoho teórií pokúšajúcich sa ju rozlúsknuť, no riešenie na seba nechalo čakať až doteraz.
"Runningrock" by Tahoenathan - Own work. Licensed under CC BY-SA 3.0 via Wikimedia Commons.
Štvorčlenný vedecký tím s prvým autorom Richardom Norrisom zo Scripps Institution of Oceanography jej riešenie práve publikoval v magazíne PLOS ONE. Na kamene nainštalovali GPS zariadenia monitorujúce ich pohyb. Zároveň ich sledovali časozbernými kamerami a meteorologickou stanicou sledovali vývoj počasia. Meraciu sústavu nainštalovali na prinesené kamene, keďže správa národného parku im zakázala ich inštaláciu na miestne kamene v zime roku 2011. Potom začalo čakanie, ktoré ďalší z autorov článku Ralph Lorenz v tlačovej správe Oceánografického inštitútu opísal ako "najnudnejší experiment všetkých čias".
Čosi sa začalo diať až po dvoch rokoch čakania, v decembri 2013. Kamene sa pohli. Ukázalo sa, že na to, aby putovali dnom jazera sa musí stretnúť viacero vhodných podmienok. Jazero sa najskôr musí aspoň v jeho spodnej časti zaplniť vodou. Keď táto v zimných mesiacoch zamrzne, vytvorí ľadovú pokrývku. Na vyvolanie efektu stačí, ak bude 3 až 5 milimetrov hrubá. Ráno, keď vychádza Slnko, sa začne tento ľad topiť a jeho celistvosť narúšať. Ak vtedy zafúka vietor, kamene sa začnú hýbať. Vietor ženie ľad po vodnej hladine, a čo je to aj malá sila, stačí na to, aby tento ľad tlačiac na kamene ich rozpohýbal (názorné nakreslený princíp Richardom Norrisom nájdete v druhom "nakreslenom" videu pod článkom).
Rýchlosť vetra pritom nemusí byť vysoká. Kamene sa pohybovali pri rýchlosti vetra 3 až 5 metrov za sekundu. A pohybujú sa pomaly, rýchlosťou 2 - 6 metrov za minútu. Ak by ste ich aj pozorovali z väčšej diaľky, nič by ste si nevšimli. Pretože ak chýba pevný referenčný bod a okolité kamene sa tiež pohybujú, tak to voľným okom pravdepodobne nerozoznáte. Kamene zotrvávali v pomalom pohybe rôzne dlho, od pár sekúnd po 16 minút. Jeden zo sledovaných kameňov sa na jeden raz takto posunul až o 60 metrov.
Prvý z kameňov, pri ktorom bol zaznamenaný pohyb. GPS zariadenie aj s batériou
je vo vyvŕtanej diere na vrchu kameňa. Credit: PLOS ONE
Je tak záhada pohybujúcich sa kameňov v Údolí smrti definitívne rozriešená? Richard Norris k tomu hovorí “Zdokumentovali sme päť hromadných pohybov v priebehu dva a pol mesiaca, keď bola v jazere voda, zahŕňajúcich pohyb stoviek kameňov. Videli sme tak, že aj v Údolí smrti známom horúčavami, je plávajúci ľad významným faktorom pri pohybe kameňov. Doteraz sme však nevideli, pohybovať sa tie skutočne veľké ... Funguje to pri nich rovnakým spôsobom?”
Zdroj: scripps.ucsd.edu, PLOS ONE
passco
M2
ngtf
Qubo456
Beba
Hrochy
passco
Okolosediaci
mám vlastný názor