Černobyľ na vlastné oči

Písal sa 26. apríl 1986, keď došlo k najväčšej havárii civilného jadrového zariadenia v histórii ľudstva. Pri experimente s chladiacim systémom v jadrovej elektrárni Černobyľ došlo ráno o 1:23 miestneho času k nehode, ktorej dôsledky budú pretrvávať ešte tisíce rokov.

Nehoda

Celé to najprv začína ako rozprávka - Pripjať bolo vo svojej dobe na komunistické pomery mestečko snov. S výstavbou sa začalo vo februári 1970 a o 9 rokov neskôr bolo mesto pre 49 tisíc ľudí hotové. Bolo to mesto mladých ľudí a malých detí - priemerný vek obyvateľa bol 26 rokov, v meste a okolí bolo všetko, čo by mohlo ľuďom vtedajšieho ZSSR napadnúť - za mestom rekreačná oblasť pri rieke Pripjať s lodnou dopravou a pístavom, v meste 3 bazény, posilovne, štadión, veľký park a množstvo ihrísk, 15 základných škôl, kaviarne, kiná, reštaurácie, obchody, a dokonca inštitúca vo východnom bloku pomerne zriedkavá - supermarket. V meste boli len 4 väčšie závody, väčšina obyvateľov mesta totiž pracovala práve v jadrovej elektrárni, vzdialenej približne 3km. Svojho času najmodernejšie mesto ZSSR.

(Pripjať, 70. roky)

Nič však netrvá večne. Od začiatku 80. rokov prebiehali experimenty s bezpečnostnými systémami elektrárne, pričom zakaždým šlo o kompenzáciu doby potrebnej k naštartovaniu a plnému chodu agregátov poháňajúcich záložné generátory elektrického prúdu pre pumpy chladiacich okruhov. V prípade úplného výpadku energie by sa naštartovali tieto záložné naftové motory, avšak kým by dosiahli plný výkon, ubehlo by až 75-90 sekúnd. Toto okno chceli inžinieri vykryť zotrvačnosťou turbíny generátora, ktorá by po túto dobu dodávala energiu hlavnej vodnej pumpe a tým chladila reaktor do nabehnutia záložných generátorov. Prvý experiment sa odohral v roku 1982 avšak dopadol neúspešne - spomaľujúca turbína nepodávala dostatočné napätie. Záložný systém bol modifikovaný a testy pokračovali v rokoch 1984 a 1985, no zakaždým neúspešne. Štvrtý test bol naplánovaný na servisnú odstávku 4. reaktora na 25. apríl 1986, avšak pre výpadok na inej elektrárni bolo vedenie požiadané o odloženie testu na skoré ráno nasledujúceho dňa.

Pri tomto teste však nebol dodržaný správny postup - bol vykonaný pri väčšom výkone reaktora ako bolo plánované, chýb sa dopustil aj obslužný personál, svoje tiež pridali určité nedostatky konštrukcie samotného reaktora To malo za následok prehriatie a poškodenie chladiaceho okruhu. So zvyšujúcou sa teplotou vzrastal tlak pary vnútri reaktora, ktorý po dosiahnutí kritickej teploty explodoval ako pretlakovaný bojler. K výbuchu prispeli aj chemické reakcie vnútri reaktora pri zmenených podmienkach (napr. reakcia rozžeravených grafitových tyčí s vodnou parou, pri ktorej vznikal výbušný vodík a oxid uhoľnatý). Sekvencia explózií vymrštila 2000-ton vážiaci kryt reaktora, prerazila strechu a vymrštila niekoľko ton jadrového paliva, grafitu a regulačných tyčí do ovzdušia. Horiacu budovu uhasili behom pár hodín, no reaktor vo vnútri horel ešte niekoľko dní. Rádioaktávny mrak medzitým zamoril nielen blízke okolie, ale šíril sa skoro celou Európou, vrátane bývalého Československa.

(prelet nad horiacim reaktorom 4. bloku. Z dymu stúpajúceho z reaktora dostal človek smrteľnú dávku žiarenia behom pár sekúnd)

Obyvatelia mesta boli evakuovaní až na druhý deň, teda 27.4 okolo 15:00, pričom celá akcia trvala len 3 hodiny. Každý z nich bol vystavený veľmi silnej radiácii po dobu približne 36 hodín. Na likvidácii katastrofy sa podiaľalo dohromady pol milióna ľudí a vtedajší Sovietsky Zväz stála 18 miliárd rubľov. Po havárii bola vo vzdialenosti 30km od elektrárne zriadená tzv. Zakázaná zóna, kde bolo množstvo dedín, najmä tých blízko elektrárne, zrovnaných so zemou, ostatné vysťahované. Ľudia z dedín však museli na evakuáciu čakať aj niekoľko dní, prednosť mali väčšie mestá. Oficiálna správa hovorila len 31 mŕtvych, no pre choroby z ožiaiarenia zomreli krátko po havárii tisícky ľudí (odhadom 27 tisíc), a mnohí, čo prežili, si ponesú násedlky havárie do konca života.

Tichý zabiják

Radiáciu človek necíti. Akurát pociťuje jej dôsledky, závisí podľa dávky a jej trvania. Podľa sústavy SI sa dávka ionizujúceho žiarenia meria v Sievertoch a vyjadruje podiel energie absorbovaného žiarenia na kilogram (J/kg). Ionizujúce žiarenie na nás pôsobí stále, (koniec koncov, 16% uhlíka v prírode je rádioaktívneho) a telo je schopné sa s ním vysporiadať - do určitej miery.

Bežná úroveň intenzity radiácie v prírode je približne 0.14-0.27µSv/h (10^-6 Sievertu za hodinu). Ročná dávka, ktorú naše telo prirodzene absorbuje, je v priemere 870µSv. Tzv. banánová dávka, čo je množstvo radiácie, ktoré prijmeme skonzumovaním jedného banánu, je 0.098µS. So zvýšenou úrovňou ionizujúceho žiarenia sa môžeme najčastejšie stretnúť pri lekárskych vyšetreniach. Pri röntgene zubov dostaneme jednorázovú dávku okolo 5-10µSv, CT vyšetrením 10000-30000µSv (áno, CT dáva telu celkom slušne zabrať).

Pri výbuchu elektrárne v Černobyle bola úroveň radiácie ďaleko vyššia. Likvidátori dostávali dávky žiarenia o intenzite v priemere 170000µSv/h, niektorí ďaleko vyššie. Mnohí z nich zomreli na následky ožiarenia do 2 týždňov. Tesne po výbuchu, pokiaľ stál človek vonku vedľa reaktora po dobu asi 10 minút, dostal dávku 50Sv (50000000µSv). V samotnej Pripjati, vzdialenej 3km od havárie, bola 27.4.1986 (teda v deň evakuácie) nameraná úroveň radiácie okolo 10000µSv/h, čo je 100-tisíc-krát viac ako je bežná úroveň v prírode. Viac o dávkach žiarenia môžte nájsť TU.

Zdrojom radiácie v čase výbuchu boli najmä rádioaktívne izotopy jódu, stroncia, cézia a plutónia. Jód-131 má polčas rozpadu 8 dní, jeho koncentrácia v zóne je v tejto dobe skôr stopová. Rádioaktívne cézium-137 a stroncium-90 má polčas rozpadu 30 rokov, teda v súčasnosti sa rozpadla len polovica týchto izotopov. Najdlhšie však vydrží plutónium-239 z palivových tyčí, ktorého "half-life" činí 24 tisíc rokov. To je probližne doba, po ktorú bude zóna neobývateľná.