Technika v EXTRÉMNYCH podmienkach - Cesta na SEVERNÝ PÓL!!!

Príprava na cestu

• Podmienky. „Očakávali sme veľmi nepriaznivé podmienky pre techniku – vedeli sme, že pôjdeme celú cestu po zamrznutej hladine oceánu. Z toho vyplýva veľmi vysoká vlhkosť vzduchu, ktorá technike nerobí príliš dobre. Teplota okolia kolíše po celý deň od -15 po -45 stupňov Celzia + poveternostné podmienky – vietor, sneženie.“

• Pravidlo „päť sekúnd a dosť“. „Platí, že na fungovanie ruky bez rukavice má človek 5 sekúnd. Potom už dramaticky mizne cit v prstoch a trvá dlho, kým sa ruka znova zahreje. Ak potrebujete na jemnú prácu viac času, nezostáva vám nič iné ako 5 sekúnd pracovať, zohriať ruku, 5 sekúnd pracovať, atď.“

• Príprava na cestu. „Na základe nekonečných debát s kameramanmi, technikmi, cestovateľmi a polárnikmi som nakoniec vyrazil s tzv. „chladničkou“ – malý kufrík, v ktorom bola kapsa z polystyrénu a vnútri batérie. Do „chladničky“ som pridal malé vankúšiky, ktoré na základe chemickej reakcie generujú teplo.“

Realita – konkrétne prístroje na ceste

Pretože som šiel natočiť dokumentárny film, nutne som musel byť vybavený technikou. Pritom platilo, že každý gram výstroja sme museli prepravovať vlastnými silami. Dáta z videokamier sme ukladali na pásky a vstavaný pevný disk a dáta z fotoaparátov na rýchle pamäťové SD karty. Raz za dva dni sme ich zálohovali do notebooku.

• Batérie – „Vlastná skúsenosť s „chladničkou“ nebola dobrá – vôbec to nefungovalo. Aj po veľmi krátkom otvorení „chladničky“ všetko hneď premrzlo. Hneď druhý deň cesty na pól mi všetky batérie vykazovali kritický stav. Nezostávalo nič iné, než si všetky batérie vsunúť do vreciek, čo najbližšie k telu a mať ich 24 hodín denne na sebe. Od tejto doby sa moja úcta k tehotným ženám ešte zvýšila, pretože 7kg batérií vo vreckách znamenalo, že som cítil aj to najmenšie pootočenie v spánku. Na každý pohyb som sa musel mierne prebrať, posunúť batérie a potom sa pootočiť. Za dva týždne cesty si trúfam tvrdiť, že na baterkách intímne poznám temer každú hranu, každé zakrivenie... :-)) Myšlienku dobíjania batérií pomocou solárneho panelu som zavrhol, pretože slnko bolo po celú dobu nízko nad obzorom a neustále putovalo dokola, a tak nemalo takú silu, aby dobíjalo. Navyše by sme solárny panel museli počas spánku neustále natáčať za slnkom. Telesné teplo pomáhalo - elektrochemická reakcia v batériách sa obnovila. Na fotografovanie alebo natáčanie som musel vždy porozopínať všetky vrstvy oblečenia, vybrať konkrétnu batériu, nasadiť, natočiť alebo vyfotiť záber a znova baterku skryť do vrecka.“

• Notebook Toshiba Portégé R500 s SSD diskom – „Tento notebook s hmotnosťou 1kg som nosil v batohu na chrbte. Ak som hovoril o batériách, tak jediná, ktorú som nemal na tele, ale bola stále osadená v prístroji, bola práve tá v notebooku. Pri jednom prechode kopy ľadu som sa prevrátil dozadu, priamo na chrbát – na batoh. Predpokladal som, že notebook bude rozlomený na dva kusy. V počítači niečo puklo, ale nakoniec si to odnieslo len puzdro – prasknuté na dvoch miestach. Funkčnosť zostala naďalej neobmedzená a na notebooku pracujem dodnes. Pád na chrbát si odniesol len držiak na mikrofón na videokamere. K notebooku som mal dve plne nabité batérie. Vydržali až na pól (!), teda 14 dní pochodu. Notebook som zapínal vždy raz za dva dni – večer. Zapnúť, stiahnuť fotografie z kariet + asi 20 minút práce. Vo veľkých mrazoch sa zhoršovalo zobrazenie na displeji, inak žiadny problém. Zaobchádzal som s ním ako s kusom dreva (aj keď nechtiac), no stále fungoval. Jediné, čo neviem je to, či sa s ním dali zatĺkať do ľadu kolíky.“ :-)

• Pamäťové karty – Kingston SD Ultimate 2GB – „Karty bez najmenších problémov fungovali aj počas veľkých mrazov a vo vysokej vlhkosti. Na fotky som mal rezervovaných 20 kariet o celkovej kapacite približne 40GB. „Neodišla“ ani jedna karta, ktorú som použil. Jediný problém bol s veľkosťou škatuľky na karty – v tuhom mraze, keď mizne cit v prstoch, pre mňa bolo najväčšou výzvou otvoriť krabičku s kartou a potom ju zavrieť.“

• Odolné flash disky – Kingston Data Traveler Secure. „Ďalšia záloha na zvuky z diktafónu alebo fotografie. Úplne bez komplikácií, užitočné, bezproblémové.

• Viedokamery a príslušenstvo – 3 kamery (všetky HDV), 2 statívy. „Sony Z1 – tu som zaznamenal veľkú chúlostivosť na teplotu. Sony HC1 zvládala všetko, po všetkých stránkach. Celý čas som ju držal v brašni, vždy nachvíľu vytiahol, z vrecka na tele vytiahol baterku, natočil záber a všetko zasa zabalil. Toshiba Gigashot A40FE – Túto malú harddiskovú kameru som mal tiež celý čas na tele. V tomto prípade zafungovala výhoda, že v nej nebolo veľa vecí mechanických, ktoré by zamŕzali. Celý čas bola na tele pod vetrovkou a vyťahoval som ju len na natáčanie. Statívy – zaznamenal som problémy s mazaním. V statívoch bolo trochu oleja a ako náhle sa ochladilo cca pod -20, pohyblivé časti stuhli. Z rovnakého dôvodu napríklad nefungoval transfokátor kamery Sony Z1. Je preto nutné mať všetko DOKONALE suché!“

• Fotoaparát – Panasonic LX 2. „Pretože v rukaviciach sa nedalo hrať s malými tlačidlami pri nastaveniach jednotlivých záberov, trvale som mal kvôli silnému okolitému svetlu „podseknutú expozíciu“. Všade je silný odraz svetla od bielych plôch. Aby neboli „prepálené“ a dalo sa s obrázkami pracovať v štúdiu, podexponoval som zábery. Oplatilo sa.“

• Internet. „Na ceste sme mali jedinú možnosť internetového pripojenia - cez satelitnú sieť Iridium. Tento spôsob je veľmi pomalý a navyše veľmi drahý. Platí sa za dáta – konkrétne za každých 100kB. Ako náhle však zakolíše signál, môžte začať znova. Je to veľmi ťažká časť komunikácie. Nakoniec sme využili internet len na „Špicberkách“, odkiaľ som odosielal mnou nahovorené kapitoly knihy redaktorovi nakladateľstva. Ten ich literárne spracovával a po návrate z cesty som sa mohol pustiť rovno do korektúry. Knižka mala byť hotová mesiac po návrate z expedície.

Zaujímavosti

• Peter Horký a Miroslav Jakeš dobyli 12.4.2008 o 11:57 nášho času, po 150 km chôdze severný pól.

• Keď ste na severnom póle, pokrývate všetky časové pásma. V tej chvíli neexistuje odpoveď na otázku, ktorú som pri telefonáte cez satelitný telefón dostal – „Koľko je hodín?“

• Na severnom póle nie je pevnina. Ste neustále na veľkej plávajúcej kryhe a zem pod vami sa pohybuje. Zo začiatku nám tento „drift“ neprial, pretože sa zem pohybovala proti nám rýchlosťou približne 24 km za deň. To znamená, že ak by sme denne prešli 24 kilometrov, zostali by sme na mieste a severnému pólu sa nepriblížili ani na centimeter.

• Aby toho nebolo málo, neplánovane s nami cestoval ekvádorský horolezec Pepe Jijón (prvý Juhoameričan na Mont Evereste), ktorý pôvodne plánoval ísť na severný pól sólo. Vysadili ho rovnakou helikoptérou ako nás. Nakoľko neočakával až natoľko zložitú situáciu, nebol schopný sa od českej dvojice odpojiť a ísť samostatne. Peter Horký k tomu vtedy napísal: „Ten borec nie je schopný ani držať tempo, vôbec si nevie rady. Vo finále je to tak, že my ho zachraňujeme! Pomáhame mu viesť cca 15 kg jeho osobných vecí. Pomáhame mu stavať a baliť stan, navigujeme. On sa snaží ísť s nami. Zostáva s nami, ale bohužiaľ nie je schopný ani udržať naše tempo. Problém je v tom, že my máme oblečenie na obdobie „pokoja“ (keď staviame stan a nie sme vo výraznom pohybe) a potom máme oblečenie na rýchlu chôdzu, keď sme na ceste. Nemáme oblečenie na to, aby sme išli pomaly a prispôsobovali sa pomalému tempu a tak sme nútení si robiť zastávky. Ak by sme tam Pepeho nechali, tak zomrie. Na druhú stranu je nútený isť na svoje maximum. Zatiaľ nie je k dispozícii helikoptéra, ktorá by ho vyzdvihla. Zostáva s nami.“

Ďalšie informácie

• Ďalšie podrobnosti a detaily nájdete v knihe „Zpráva o cestě na severní pól“, ktorú vydalo nakladateľstvo Daranus
• Film nakrútený z cesty na pól pobeži na Vianoce tohoto roku na programe ČT1, vrámci cyku „Na cestě“.

Peter Horký sa mal len nedávno vrátiť zo svojej ďalšej cesty, konkrétne v Mongolsku, kde točil v púšti Gobi. Ak máte akékoľvek otázky na Petra Horkého, šup s nimi do diskusie. Pokusíme sa na ne získať odpovede, ktoré neskôr zverejníme.